Mapa stránky

Štvrtok, 16 August 2007 00:00

„Rove je najväčším politickým intelektom svojej generácie a pravdepodobne všetkých generácií. Nielen, že je ohurujúco bystrým stratégom, ale aj chytrým taktikom. Pozná dejiny, rozumie náladám verejnosti a je vizionárom v záležitostiach verejnej politiky. Ale nie je čarodejníkom.“

Fred Barnes

Obdivné slová, ktoré napísal o najvýznamnejšom poradcovi prezidenta Busha redaktor konzervatívneho týždenníka The Weekly Standard Fred Barnes, sú možno priveľmi nekritické, ale ilustrujú dobre, aké pocity Karl Rove vzbudzoval a aké vlastnosti mu pripisovali. Neznámy a vtedy ešte mladý konzultant Karl Rove z Austinu v Texase sa pridal k Georgovi Bushov pred dvadsiatimi rokmi a dokázal naozaj „urobiť z vody kokakolu“, presnejšie opakovane vydupať pre Georga Busha volebné víťazstvo z výrazne nevýhodnej pozície. Najprv v dvoch guvernérskych voľbách v Texase, potom v dvoch prezidentských voľbách a jedných „midterm“ kongresových (voľby do Kongresu v polovici volebného obdobia prezidenta). Karl Rove koncom augusta z Bieleho domu odchádza a väčšina komentátorov ani príliš nešpekuluje, kto ho nahradí. Zhodnú sa, že sa nahradiť nedá – iný Karl Rove neexistuje. Odchádza aj preto, lebo jeho hlavu žiadali v zákulisí mnohí mocní republikáni po minuloročnej tragickej porážke v „midterm“ voľbách do Kongresu. Rove sa zodpovednosti nebránil, ale on tie voľby neprehral – nebol ani pri jednom z babráctiev, ktoré sa stali za Bushovej vlády, často bez jej pričinenia. Nebol náčelníkom štábu pri chybných vojenských i civilných rozhodnutiach v Iraku, nezodpovedal za záchranné práce v New Orleanse po hurikáne Katrina, nebol to on, kto sa previnil korupciou v Kongrese, nebol to on, kto plytval peniazmi daňových poplatníkov na „strategické“ veci. Naopak, on korupciu a plytvanie inkriminovaným kongresmanom vytkol do očí a verejne. Povedal, že práve to bolo príčinou porážky republikánov vo voľbách 2006. Fred Barnes napísal, že Rove bol všetkým možným, ale nie mágom, čarodejníkom. Dodal to preto, lebo politickí poradcovia ako Rove ponúkajú svojim šéfom rady a nie zázraky. A rady, ktoré dával Karl Rove, fungovali dlhé roky. Ani najlepšie rady najlepšieho poradcu na svete však nedokážu vyhrať voľby, keď dozrejú okolnosti, ktoré sú úplne mimo dosah volebných stratégií a hesiel. A taký čas v Amerike roku 2006 prišiel. Všetci nedobrovoľne „odídení“ politici tvrdia, že odchádzajú aj preto, že sa chcú viac venovať rodine. Povedal to i Karl Rove, ale jemu to všetci aj veria. Je oddanosť rodine je povestná, rovnako ako jeho 70 hodinový pracovný týždeň, ktorý dodržiaval celé tie roky.

.stratég

            Za najpôsobivejší úspech Karla Rovea sa považuje jeho stratégia, ktorá zabezpečila znovuzvolenie Georga Busha v roku 2004. Jeho rada znela udržať si konzervatívnu bázu a vystrieť z nej ruky k nezávislým, umierneným republikánom a konzervatívnym demokratom. Podľa jeho odhadu je medzi americkými voličmi konzervatívna republikánska základňa bližšie k politickému stredu, než liberálna základňa voličov Demokratickej strany. Bush sa podľa Roveových rád obracal priamo na konzervatívcov. Keby urobil to, čo by mu poradili štandardní volební stratégovia, teda viac menej ignorovať konzervatívcov a uchádzať sa priamo o stredových voličov, zrejme by nezvíťazil, lebo by ho napádali rovnako zľava demokrati, ako sprava konzervatívci. Presne to sa dialo počas republikánskych prezidentských kampaní v rokoch 1992 a 1996. Republikánski stratégovia uverili v hegemóniu liberálnej Ameriky a republikánski kandidáti sa správali, ako keby boli pre republikánov náboženskí konzervatívci či prívrženci práva vlastniť zbraň iba trápnou príťažou. Karl Rove pochopil, že spravili chybu.

„Stratégia vytvorila niekoľkomiliónovú armádu nadšených dobrovoľníkov, ktorí mali za úlohu zabezpečiť, aby prišlo čo najviac Bushových voličov. Demokrati, ktorí mali za dlhé roky najlepšiu prácu v teréne, používali v kampani platených pracovníkov a neverili, že dobrovoľníci sa môžu vyrovnať ich profesionálom. Mýlili sa. V štátoch ako New Mexico sa podarilo demokratom dosiahnuť pozoruhodnú účasť svojich voličov na voľbách, ale republikáni ich aj tak pretromfli, pričom sa im podarilo zvýšiť počet hlasov pre Busha aj v oblastiach s klesajúcou populáciou,“ napísal o tom Fred Barnes. Demokrati mali pritom jednu z najlepšie pripravených a manažovaných kampaní v dejinách amerických prezidentských kampaní a mali na svojej strane drvivú väčšinu tradične ľavicovej americkej akademickej obce a prakticky všetky veľké média, s výnimkou pravicovej televízie Fox News. Ich skupina 527 podporovateľov liala milióny dolárov do podrobných prieskumov na identifikovanie skupín voličov a do premyslených „kampaní nenávisti“ proti Bushovi. Ale Rove vybudoval potichu ešte účinnejšiu volebnú mašinu, o ktorej sa demokrati dozvedeli až v ten volebný večer. Rove bol jednoducho múdrejší stratég než ktokoľvek iný na oboch stranách politického spektra. Ten kúsok s miliónmi nadšených dobrovoľníkov sotva niekto po ňom zopakuje.

            Všetci liberálni ekonómovia sú presvedčení, že clá na oceľ a poľnohospodárske dotácie, ktoré presadil v Kongrese na Roveovu radu George Bush, v zásade škodia všetkým, a nie len americkým vzťahom v obchodnom svete. Ale Rove bol presvedčený, že bez nich by Bush nezískal v Kongrese podporu pre omnoho významnejšie veci, ktoré potom prešli veľmi tesne. Možno o tom diskutovať, ale charakterizuje to Karla Rovea ako stratéga – s ideologickou čistotou zámerov sa nikdy príliš netrápil, mal na mysli vždy konečný cieľ a bol vždy lojálny k Bushovi. Teroristický útok na Ameriku 11. septembra 2001 vnútili Bushovi nečakane rolu vojnového prezidenta. Bush sa v prvej fáze rozhodoval rýchlo a dobre, čo vytvorilo aj politický kapitál na získanie republikánskej väčšiny vo voľbách do Senátu. A to zasa umožnilo Bushovi presadiť svoje zníženie daní, ktoré naštartovalo americkú ekonomiku. Pod oboje je veľkými písmenami podpísaný Karl Rove. A čiastočne je podpísaný aj pod takzvanú Bushovu doktrínu v zahraničnej politike. Pod tým názvom sa skrývajú obyčajne tri princípy: idea preemptívnej či preventívnej vojenskej operácie, šírenie demokracie a „zmeny režimov“ a v diplomacii tendencia k „unilateralizmu“, teda k sklonu konať aj bez posvätenia medzinárodných inštitúcií akou je povedzme Bezpečnostná rada OSN. Rove hovorí, že väčšinu stratégie Busovej vlády v boji proti terorizmu, ktorú spoluvytváral, prevezmú i ďalšie americké vlády, a zrejme sa nemýli. Aj ľavici natoľko milý prezidentský kandidát demokratov Barack Obama sa nedávno nečakane vyslovil, že by sa rozhodol aj pre americký vojenský zásah proti základniam teroristov v Pakistane, ak by bolo treba.

.kritici a nepriatelia

            Pre americkú ľavicu bol konzervatívny a nevídane mocný Karl Rove červeným súknom. V Bielom dome mal vplyv a právomoci, ktoré nemal doposiaľ nijaký politický poradca prezidenta. Útočili na neho naozaj zúrivo. Od konca roku 2003 bol Rove pod stále rastúcim tlakom vyšetrovania úniku informácie, ktorú zverejnil vo Washington Post publicista Robert Novak. Išlo o odhalenie, že Valerie Plame, manželka bývalého veľvyslanca Josepha Wilsona, je dlhoročnou tajnou agentkou CIA, ktorá pracovala v oblasti boja proti šíreniu zbraní hromadného ničenia. Bola príležitosť namočiť do aféry Bushovho najbližšieho človeka a tak sa o to veľmi snažili. Vyšetrujúci prokurátor ho vypočúval pred porotou päťkrát, hoci od počiatku vedel, že Karl Rove nebol ten, kto tú informáciu Robertovi Novakovi dal, ale že to bol vďaka svojej nešikovnosti politicky nezaradený diplomat Richard Armitage. Píše o tom aj samotný Robert Novak. Joseph Wilson, ktorý radil lídrom demokratov v protibushovských stratégiách, sa dokonca nechal počuť, že dúfal, že uvidí Rovea ako ho „vypochodujú z Bieleho domu v putách“. Nakoniec vyšetrovateľ Fitzgerald urobil v roku 2006 iba to, čo mohol už o tri roky skôr – oznámil Roveovi, že nebude obvinený (nebolo z čoho). Koniec dobrý, ale za takých okolností sa koncentruje na každodennú prácu naozaj ťažko.

            Ale Karl Rove má kritikov aj z tábora blízkeho republikánom a prezidentovi Bushovi. David Frum, bývalý Bushov „speachwriter“, autor textov prezidentových prejavov, napísal pred pár dňami v The New York Times, že ako politický stratég ponúkol Karl Rove brilantnú odpoveď na zlú otázku. Otázka, na ktorú odpovedal podľa Davida Fruma Rove tak úspešne, bola politická: Ako dokážu republikáni zvíťaziť vo voľbách po tom, čo Bill Clinton zakormidloval demokratov k politickému stredu? Otázka, ktorú si Rove podľa Fruma mal položiť a na nešťastie nepoložil, bola otázka nie okamžitá politická, ale otázka budúcej politiky: Čo potrebuje krajina a ako to môžu konzervatívci dosiahnuť? „Rove odpovedal na otázku, ktorú si zvolil, tým že pozorne nadbiehal vybraným voličským segmentom sľubmi otestovanými vo výskumoch: znižovanie daní pre tradičných konzervatívcov; zákon „No Child Left Behind“ (Ani jedno dieťa nesmie byť zanedbané) pre umiernených obyvateľov predmestí; lieky na predpis pre ustráchaných seniorov; otvorenie prisťahovalectva pre Hispáncov; na viere založené programy pre evangelikálnych kresťanov a katolíkov. Tie programy si často protirečili,“ napísal Frum. A vyčíta mu aj iné veci. V mnohom má aj pravdu (napríklad v tom, že „súcitný konzervativizmus“ začal najprv heslami a potom hľadal problémy, ktoré by im dali oprávnenie). Pravdu má napríklad aj v tom, že Roveova politika sa koncentrovala na výstavbu strany, vytváranie koalícií a víťazstvo vo voľbách a problémy vládnutia, riadenia krajiny, vnímala ako sekundárne. Či to bude po Roveovom odchode iné, nevedno.

            Karla Rovea nazývali zúriví Bushovi kritici „Bushov mozog“, ale Bushovi spolupracovníci dobre vedia, že skutočný Bushov mozog, jeho vlastný mozog, je omnoho kvalitnejší a bystrejší, než si jeho kritici myslia. Ale Karl Rove je úžasný fenomén. Dôkaz toho, že geniálny stratég dokáže aj veľmi nepravdepodobné veci. Ale je dôkazom i toho, že práca stratéga má svoje limity. Tlač vytvorila v Amerike legendy o tom, čo dokážu politickí poradcovia a konzultanti, že majú absolútnu moc vyhrávať či prehrávať vo volebných kampaniach, či presadiť dôležité zákony. V skutočnosti to všetko dokážu ovplyvniť, ale nie uskutočniť napriek všetkým okolnostiam. Nemôžu ovplyvniť mnoho vecí – kvalitu kandidátov, kultúru krajiny, stav vzorcov vnímania a predsudkov, ideologickú náladu čias.

            Nepochybne si väčšina ľudí položí otázku, či existuje niekto ako Karl Rove aj u nás. Odpoveď znie, že sotva. A platí to, čo už niekto povedal v súvislosti s prezidentom Masarykom, jeho osobným literárnym náprotivkom Karlom Čapkom a ktorýmsi literátom vyskytujúcim sa po boku komunistického prezidenta Novotného: „Aký prezident, taký Čapek.“ Aj u nás zrejme platí: „Aký prezident (premiér, minister, vyberte si), taký Rove.“