Mapa stránky

Streda, 12 September 2007 00:00

Hydra KGB poskytovala komunistickému režimu v Sovietskom zväze životne dôležité služby doma i v zahraničí. Režim by bez nej neprežil ani mesiac. Zmenila mnohokrát meno, nikdy však nezmenila seba na svoj demokratický opak. Vždy bola netransparentným štátom v štáte. Teraz sa v Rusku stala štátom samotným.

Sovietske impérium sa rozsypalo začiatkom deväťdesiatych rokov. Východonemecká Stasi, rumunská Securitate či československá ŠtB boli (aspoň formálne) po roku 1989 rozprášené a zrušené ako zločinecké organizácie. Pre slušných ľudí v postkomunistických krajinách strednej a východnej Európy je bývalá príslušnosť k týmto organizáciám škaredou škvrnou, hoci vo všetkých týchto krajinách existuje i časť politických elít či populácie, ktorým taká minulosť ani príliš neprekáža (na Slovensku práve tento typ elity vládne). Otvorene to však povedia iba máloktorí – keď pre nič iné, tak preto, lebo tajné polície v satelitných komunistických štátoch sovietskeho impéria boli slúžkami cudzieho pána – mocnej sovietskej KGB. V Rusku, ani v ďalších štátoch vzniknutých rozpadom Sovietskeho zväzu, samozrejme s výnimkou troch pobaltských republík, sa však nič podobné nestalo. V Rusku neznamená minulosť v KGB v očiach väčšiny Rusov nijakú poškvrnu. Napriek tomu, že KGB či predtým NKVD mnohonásobne prevýšila nemecké gestapo v miere zverstiev a utrpenia, ktoré spôsobila predovšetkým Rusom samotným, skôr vzbudzuje u mnohých Rusov akýsi rešpekt a vyvoláva asociácie s romantickým patriotizmom.

V jednom okamihu to však s mužmi zo všemocnej sovietskej tajnej služby KGB vyzeralo zle. Bolo to 22. augusta 1991, keď bol porazený puč proti prezidentovi Michailovi Gorbačovovi, ktorý pomáhala KGB organizovať. Šéfa KGB a ďalších vysokých dôstojníkov zatkli spolu s pučistami a veľký dav obkolesil temné sídlo centrály KGB – budovu zvanú od nepamäti Lubjanka. Nakoniec sa budove, ani mužom v nej, nič takého nestalo a hnev davu si odniesla socha Felixa Edmundoviča Dzeržinského, legendárneho zakladateľa Čeky, krvavej dávnej predchodkyne KGB. Sochu zhodili z jej vysokého kamenného podstavca žeriavom pomocou oceľového lana omotaného okolo krku „železného Felixa“. Lubjanku, tú budovu, v ktorej stenách musí byť vsiaknutý krik desiatok tisíc priamo tam mučených a pach krvi tisícov priamo tam zabitých, nik nezbúral, hoci mal – už len pre pokoj duše. Dodnes je centrálou tajnej služby. Ale pol milióna (!) mužov (a žien), ktorí vtedy pracovali aktívne v KGB doma i v nespočetných expozitúrach v zahraničí, to všetko chápali ako hrozné poníženie. Jedným z tých mužov bol aj Vladimír Putin, ktorého výpoveď z funkcie podplukovníka KGB vraj akceptovali iba deň predtým, keď už bolo všetkým jasné, ako to dopadne s protigorbačovovským pokusom o prevrat, i s KGB. Na chvíľu, na rok či dva, nastali pre nich všetkých ťažké časy. Do značnej miery spôsobila KGB svojim pokusom o puč proti Gorbačovovi rozpad Sovietskeho zväzu. Z tohto pohľadu je zvláštnym paradoxom názor bývalého podplukovníka KGB a dnes ruského prezidenta Vladimíra Putina, že rozpad sovietskeho impéria bol nenapraviteľnou tragédiou a katastrofou. Spôsobili ju aj jeho vlastní druhovia.

.ale nič sa im nestalo

Gorbačov a Jeľcin však nemali v tú jeseň roku 1991 dostatok odhodlania ani odvahy celú všemocnú agentúru rozprášiť a pokúsili sa ju iba zreformovať. Poverili odhodlaného muža menom Vadim Bakatin heroickou úlohou dať novú misiu, nové presvedčenie, novú morálku, nové móresy a novú organizačnú štruktúru nezmenenej skupine ľudí. KGB síce prestala formálne existovať v novembri roku 1991, ale okamžite porodila následnícku organizáciu, ktorú nazvali FSK (Federálna služba kontrarozviedky – tá sa v roku 1995 premenila na dnešnú FSB – Federálnu bezpečnostnú službu). Mnohí oddaní „kágébáci“ prišli vtedy v roku 1991 o miesto, mnohí zostali a premenovali sa, ale iba málo bolo takých, ktorí by stratili lojalitu k svojmu kágébáckemu bratstvu. A potom sa voda nad reformami zavrela a Bakatina po pár mesiacoch boja s hydrou vyhodili.

Medzi tým vyčlenili šľachtu KGB, teda špiónov, do zvláštnej spravodajskej organizácie a zvyšok rozdelili do viacerých častí. Na bezpečnostnej konferencii v roku 1993 potom Bakatin povedal, že mýtus o neporaziteľnosti KGB sa síce zrútil, ale agentúra samotná žije plným životom. Britský týždenník The Economist, ktorý nedávno venoval väčší materiál téme hrozivej infiltrácie ľudí afiliovaných s tajnými a silovými zložkami do všetkých úrovní vedenia ruského štátu, o situácii v tých rokoch napísal: „Novo pomenované Ministerstvo bezpečnosti naďalej ´delegovalo´ dôstojníkov v ´aktívnej zálohe´ do štátnych inštitúcií i komerčných firiem. Čoskoro zaľudnili dôstojníci KGB daňovú políciu a colnú službu. Ako priznal sám Boris Jeľcin koncom roku 1993, všetky pokusy zreorganizovať KGB boli ´povrchné a kozmetické´; v skutočnosti sa KGB nedala zreformovať. Povedal, že ´systém politickej polície sa zachoval a podarilo sa ho oživiť´.“

.chudobné roky

            Pre pochopenie psychologickej situácie ľudí z KGB, z GRU (vojenská rozviedka) či špeciálnych jednotiek Specnaz v deväťdesiatych rokoch, je potrebné si v celej šírke pripomenúť, čo boli tieto mocné inštitúcie predtým, akí mocní boli ľudia, ktorí ich tvorili, a ako hlboko padli. Sovietska KGB mala operatívcov po celom svete. V niektorých krajinách, napríklad v USA, išlo o stovky ľudí, i viac. Zasahovali do politiky, kampaňami menili svetovú verejnú mienku, zvrhávali a nastoľovali politické režimy, keď sa rozhodli, že sa im to hodí, zabíjali. Doma vtisli celej obrovskej krajine strach. Strašný, do morku kostí idúci strach. Ich moc siahala do každého kúta, prenikala aj do najtajnejšieho súkromia. Ruská zem je na mnohých miestach posiata kosťami miliónov ich obetí, ale nepociťovali to nikdy ako vinu. V tom, čo robili, boli beztrestní, ak slúžili svojou krutosťou moci, mohli čokoľvek. A zrazu prišli roky, keď už Rusi nevládli svetu a oni už nedržali v úzkosti Rusov.

            A diali sa aj iné ponižujúce veci. Boris Jeľcin síce dovolil, aby KGB v zmenšenej a oslabenej podobe prežila, ale na rozdiel od komunistického režimu sa o tajnú službu neopieral. A nemal záujem ani prostriedky udržovať pri živote obrovskú špionážnu sieť v cudzine. Ruských Jamesov Bondov čakal návrat domov a nezáujem o ich služby. Pre dôstojníkov KGB bola síce v sovietskej minulosti drogou skôr moc než majetok, ale teraz zostali mnohí takmer bez prostriedkov. A museli sa dívať, ako sa dostala k obrovským majetkom v prazvláštnych privatizačných manévroch malá skupina šikovných a bezohľadných prefíkancov, ktorým neskôr prischol titul „oligarchovia“. Dostali sa k majetku celého Ruska, vzali si takmer všetko. Vedeli sa aranžovať s Jeľcinovou mocou a mnohí tvorili to, čo sa nazývalo jeho „rodinou“. Navyše boli mnohí z nových oligarchov Židia, čo roztrpčilo sociálne odstavených kágébákov ešte viac – KGB malo vypracované mocné antisemitské inštinkty – podporovali a organizovali, koniec koncov, dlhé desaťročia arabské útoky na Izrael. Mnohí „operatívci“ z KGB a špeciálnych jednotiek prešli na druhú stranu v Rusku aj tak dosť nejasnej hranice medzi štátom a zločinom, a stali sa súčasťou organizovaného zločinu. A oligarchovia potrebovali zase chrániť svoje náhle rozprávkové bohatstvo, svoje rodiny i seba pred stále brutálnejším organizovaným zločinom, a tak si pri svojich firmách zakladali veľké bezpečnostné oddelenia a mnohé talenty z KGB a iných silových zložiek sa stali ich „bezpečnostnými poradcami“ a ochrankármi. Po celej krajine sa vynorili ako huby po daždi stovky súkromných bezpečnostných služieb, ktoré sa skladali z veteránov KGB a špeciálnych jednotiek. Napríklad Filip Bobkov, bývalý šéf oddelenia KGB, ktoré sa zaoberalo disidentmi, pracoval pre dnes už odstaveného mediálneho magnáta Vladimíra Gusinského. Bývalý hovorca KGB Alexej Kondaurov pracoval pre dnes už uväzneného Michaila Chodorkovského a agent KGB Andrej Lugovoj, ktorého obvinil britský Scotland Yard z vraždy Alexandra Litvinenka, kedysi chránil Borisa Berezovského, ktorý dnes žije v britskom exile. Ani jedného by isto nijaký oligarcha nezamestnal, ak by išlo o ľudí bez talentu.

The Economist uvádza, že mnohí bývalí kágébáci v súkromných bezpečnostných službách (väčšina, hoci nie úplne všetci) pritom udržiavali nažive svoje putá so svojou „alma mater“, premenovanej teraz na FSK a neskôr na FSB. The Economist cituje bývalého člena špeciálneho komanda KGB Igora Gološčapova, ktorý je teraz hovorcom takmer 800 tisícovej armády pracovníkov ruských súkromných bezpečnostných služieb, ktorý povedal: „V 90-tych rokoch sme mali jediný cieľ: prežiť a udržať si naše zručnosti. Nepovažovali sme sa za oddelených od tých, ktorí zostali v FSB. Delili sme sa s nimi o všetko a vnímali sme našu prácu ako inú formu služby záujmom štátu. Vedeli sme, že príde chvíľa, keď nás zavolajú.“ A treba dodať, že sa nemýlili. Ich čas v Rusku prišiel.

.putinove nové poriadky

            Zvrat v Rusku a víťazné ťaženie odchovancov KGB na ceste k moci začalo, pochopiteľne, na Silvestra v roku 1999, keď rezignoval Boris Jeľcin a odovzdal vládu Vladimírovi Putinovi. Jeľcin mal o KGB nízku mienku a bol svojim robustným, alkoholom poznačeným a často aj skorumpovaným a byzantským spôsobom, predsa len demokrat. Nikdy napríklad nesiahol v Rusku na slobodu médií, hoci mal s nimi ostré konflikty. V roku 1998 však poveril vedením FSB Vladimíra Putina a o rok neskôr z neho spravil aj predsedu vlády.

            Putin vyrástol v prostredí tajnej služby KGB a neskôr FSB. To je jediná skupina ľudí, ktorej dôveruje, ku ktorej ho viaže čosi ako bojové bratstvo a ku ktorej cíti aj lojalitu. Podľa toho sa aj zariadil pri výbere ľudí, ktorými sa obklopil, ktorým zveril do rúk jednotlivé segmenty moci a ktorým nakoniec pomohol aj k bohatstvu. Keď Vladimír Putin nastúpil do prezidentského úradu, bolo jasné, že bude chcieť zabezpečiť svoju moc a obnoviť poriadok v krajine. Za poriadok, ako syn KGB, považuje pevnú centrálnu moc. Aby to dosiahol, musel postupne zrušiť či ovládnuť v krajine všetko, čo malo konkurujúci mocenský vplyv – teda bohatých a mocných oligarchov, nezávislé médiá, fungujúci parlament (Dumu), oblastných guvernérov volených v slobodných voľbách, opozičné strany a vplyvné mimovládne organizácie. Čo sa týka oligarchov, najdôležitejší bol spočiatku Gusinskij s Borisom Berezovským, medzi iným i preto, lebo vlastnili a ovládali televízne kanály. Tých prinútil odísť z krajiny. Hrozbe neporozumel ani najbohatší oligarcha Michail Chodorkovský, pokúsil sa o vstup do politiky ako Putinov protihráč a skončil zbavený majetku i slobody na zatiaľ neodhadnuteľný počet rokov v sibírskom väzení. Ďalší z najbohatších oligarchov Abramovič mal síce vyvinutejší pud sebazáchovy, veľkej politiky sa stránil, ale tiež sa cíti istejšie v Británii.

            Ovládnutím médií ovládol Putin a jeho ľudia aj politický priestor a Dumu. Tá je dnes iba poslušným nástrojom, do ktorého sa nastávajúcich voľbách dostanú prevažne iba poslanci proputinovskej strany a možno, s odratými ušami, Zjuganovovi paleokomunisti a Žirinovksého hnedastí pseudoliberáli. Demokratická opozícia i s Garrym Kasparovom takmer určite neuspeje. Guvernérov v podstate zrušil a nahradil ich menovanými miestodržiteľmi, ktorí sú tiež takmer bez výnimky ľudia z prostredia KGB a silových zložiek. Guvernéri stratili najprv prostriedky, potom svoje miesta v hornej komore ruského parlamentu, a nakoniec stratili ich voliči aj právo si ich voliť.

.pochod „silovikov“ inštitúciami

            Siloviki – tak označujú Rusi mužov zo silových zložiek štátu – tajnej služby FSB, iných spravodajských služieb, armády, špeciálnych jednotiek. The Economist cituje výskum ruskej sociologičky Oľgy Kryštanovskej, podľa ktorého patrí dnes, po siedmych rokoch Putinovej vlády, celá štvrtina vyššie postavených ruských úradníkov k silovikom. A výskum uvúdza, že ak sa zarátajú všetci, ktorí sú v nejakom spojení s bezpečnostnými zložkami, tak ten pomer narastie až na tri štvrtiny. „Títo ľudia predstavujú psychologicky homogénnu skupinu lojálnu voči svojim koreňom, ktoré siahajú až k prvej boľševickej politickej polícii – k Čeke,“ vyhodnotil bratstvo silovikov The Economist. A zacitoval Putina, ktorý o svojich druhoch z KGB povedal: „Niečo ako bývalý čekista neexistuje.“ Pre neho existuje od Felixa Dzeržinského cez GPU, NKVD, KGB až po dnešnú FSB neprerušená ľudská a obsahová kontinuita. Preto použil tak otvorene slovo „čekista“. Putinov výrok tiež znamená, že považuje „čekistov“, teda svojich druhov z KGB a dnešnej FSB, za doživotné bratstvo, z ktorého sa odchádza iba na cintorín. Jednou z prvých vecí, ktoré Putin urobil vo svojom prezidentskom úrade, bolo odhalenie pamätnej tabule v centrále FSB (predtým centrále KGB) Lubjanke Jurijovi Andropovovi, bývalému šéfovi KGB a bývalému generálnemu tajomníkovi ruskej komunistickej strany, ktorý nastúpil na ten post po Leonidovi Brežnevovi.

            Podľa Kryštanovskej robí všetky strategické rozhodnutia v Rusku pomerne úzka skupinka ľudí z najbližšieho Putinovho okruhu. Všetci sú zo Sankt Peterburgu odkiaľ je i Putin a všetci sú pôvodne z tajnej služby či kontrarozviedky. Do tejto najmocnejšej skupinky patrí Nikolaj Patrušev, dnešný šéf FSB, dvaja zástupcovia šéfa prezidentovej kancelárie Igor Sečin a Viktor Ivanov, a tiež bývalý minister obrany a dnes podpredseda vlády Sergej Ivanov. Okrem toho, že sú členmi akéhosi Putinovho neformálneho politbyra, majú rôzne ďalšie funkcie. The Economist menuje naozaj mnohé, tak aspoň zopár na ilustráciu:

            Igor Sečin je predsedom rady riaditeľov Rosnefti, najväčšej ruskej štátnej ropnej spoločnosti, ktorá dostala väčšinu majetku z rozmontovaného Chodorkovského Jukosu. Viktor Ivanov je zase šéfom rady riaditeľov firmy Almaz-Antei, ktorá je najväčším ruským výrobcom rakiet protivzdušnej obrany. Sergej Ivanov dozerá na vojensko-priemyselný komplex a riadi aj nový monopol leteckého priemyslu. Putinov tlačový tajomník Alexej Gromov je v rade hlavného ruského televízneho kanála. Vladimír Jakuni, bývalý diplomat v OSN, o ktorom sa vie, že bol vysokým dôstojníkom KGB, riadi železnice. Starý Putinov priateľ z KGB ešte z čias, keď pôsobil v Drážďanoch, Sergej Čemezov, riadi Rosoboronexport, štátnu zbrojársku spoločnosť. A neprehľadné množstvo silovikov možno nájsť prakticky všade – na všetkých ministerstvách, v médiách, v kultúre. The Economist tiež uvádza, že niekoľko veteránov KGB je na vysokých manažérskych postoch v najväčšej ruskej spoločnosti Gazprom a jej vlastnej banky Gazprombank, ktorej viceprezidentom je, mimochodom, 26 ročný syn Sergeja Ivanova. Bývalí dôstojníci KGB a FSB v rôznych funkciách v štátnych aj súkromných spoločnostiach (tam ich štát ich majiteľom vnúti) sú zväčša v „aktívnej zálohe“, čo znamená, že síce sú v zálohe, ale dostávajú z FSB plat a zostáva im aj služobný preukaz. A a k tomu majú aj veľký príjem z tej „civilnej“ funkcie, do ktorej ich rodná tajná služba vyslala. „Musíme zabezpečiť, aby firmy neprijímali rozhodnutia, ktoré nie sú v záujme štátu,“ dôležito zdôvodňuje bezprácny zisk seba a svojich druhov istý nemenovaný plukovník dnešnej FSB. Takýmto dôstojníkom FSB v „aktívnej zálohe“ je podľa informácií časopisu The Economist aj Andrej Patrušev, syn šéfa FSB Patruševa. Ten je vo funkcii poradcu Igora Sečina v Rosnefti, čo je naozaj lukratívny džob. To sú znaky putinovskej redistribúcie majetku od oligarchov do rúk spriaznených ľudí z tajných služieb a silových inštitúcií.

            „Siloviki“ majú dnes v Rusku taký podiel na moci a bohatstve, ako ešte nikdy predtým. Za sovietskych čias mali obrovský vplyv, ale slúžili vyššej moci. Dnes slúžia iba sebe. Oni sú štát.

.nová kasta

            Medzi najznepokojivejšie črty súčasnej situácie v Rusku patrí to, že sa siloviky stali sebavedomou a seba si uvedomujúcou kastou, ktorá verí vo svoju misiu: „Ľudia z bezpečnostných služieb prezentujú seba ako tuhé bratstvo oprávnené porušiť akýkoľvek zákon v záujme jeho misie. Ich dôverný jazyk je zavšivený profánnosťami a ich nacionalizmus je často skombinovaný s pohŕdaním obyčajnými ľuďmi. K sebe navzájom sú však lojálni,“ napísal The Economist. Ale byť kastou začína znamenať aj čosi iné ako obyčajnú lojalitu bratstva v zbrani. Znamená niečo hlbšie, atavistickejšie. Kedysi vyberala sovietska KGB svojich adeptov veľmi pozorne. Nachádzala talentovaných ľudí aj na univerzitách a posielala ich do špeciálnych škôl KGB. „Dnešná Akadémia FSB v Moskve priťahuje deti starších silovikov a jej obrovská nová budova čoskoro zdvojnásobí svoju veľkosť,“ napísal The Economist. A britský analytik ruských bezpečnostných služieb Mark Galeoti k tomu poznamenal, že „nejde iba o to, čo sa učíš, ale aj o to, koho tam stretneš“, „´Čekista je plemeno,´ povedal bývalý generál FSB. Dobrý rodokmeň KGB – otec či starý otec, povedzme, ktorý pracoval pre službu – sa dnes medzi silovikmi vysoko cení. A posmeľujú sa manželstvá medzi klanmi silovikov.“

            Zvláštne je presvedčenie členov nového mocného vládnuceho klanu, že im dejiny, či v niektorých prípadoch sám Boh (sú i pravoslávni kňazi, ktorí to potvrdzujú), zveril do rúk osud Ruska. Práve im a nikomu inému, a dal im aj moc vidieť, ako jediným v Rusku, skutočný stav sveta v celej jeho zložitosti a zákernej hrozivosti. A Boh či osud im dal aj misiu a tou misiou je chrániť svoj svet, teda Rusko, pred úkladmi nepriateľov. A tá misia sa vznikom dedičných kást stáva dedičnou. Možno sa mnohí z nich cítia vo vzťahu k Rusku ako kasta samurajov vo vzťahu k Japonsku v nie až tak vzdialenej histórii. Samuraji však boli iba tým, čím boli – bojovou šľachtou a nie paranoidnou tajnou službou. Nemali za úlohu držať v strachu ľud, ten ich iba živil. Oni bojovali s cudzincami, prípadne s inými samurajmi. Preto je asi tá analógia so samurajmi zlá. Psychologické nastavenie celej kasty ruských silovikov je formované prostredím, z ktorého prichádzajú. Zmyslom existencie tajných služieb a politickej polície je nepriateľ, preto je ich psychologická klíma náchylná na paranoju. Už v roku 1999 povedal Putin svojim kolegom z FSB: „Pred pár rokmi sme podľahli ilúzii, že nemáme nepriateľov, a draho sme za to zaplatili.“ Na mysli mal, samozrejme, Západ, a pod drahým zaplatením myslel stratu impéria, stratu vazalských štátov a rozšírenie NATO až k ruským hraniciam. Dnes je kasta nie len mocná, ale aj bohatá. Za obidva tieto atribúty vďačí aj vývoju svetových cien ropy. Rusko je náhle natoľko bohaté, že si jeho vládnuca trieda nemusí obchádzať daňových poplatníkov a voličov. Tých nepotrebuje. I to – tá úžasná vysoká cena ropy, ktorá ich robí mocnými a bohatými – je z vôle Boha, ktorý je na ich strane.

.dôsledky

            V Rusku dnes vládne kasta ľudí, ktorí prišli z KGB. Moc im odovzdal do rúk Vladimír Putin, ktorý je jedným z nich. Ak bude mať nástupcu, rozhodnú o tom oni a bude to jeden z nich. Voľby budú iba formalita. Kasta silovikov je paranoidná voči vonkajšiemu svetu i vnútornému politickému prostrediu a delí svet na „nás“ a nepriateľov. Ruská zahraničná politika sa premenila na permanentnú slovnú vojnu so Západom, na sériu siláckych krokov voči susedom, ktorí bývali krajanmi či vazalmi, na vyhrážky silou a na vydieranie ropou a plynom. Rusko má podľa údajov západných spravodajských služieb dnes v zahraničných expozitúrach počet špiónov porovnateľný s časmi studenej vojny. A jeho tajná služba necúvne ani pred zločinom – zavraždenie Litvinenka, poprava novinárky Politkovskej, útok dioxínom na ukrajinského prezidenta Juščenka. Sústavné označovanie nepriateľov postupne premenilo medzinárodných partnerov, spoluhráčov a potenciálnych spojencov Ruska na podráždených protivníkov. Lebo ak je na Rusku niečo naozaj nedôveryhodné, je to jeho súčasná vládnuca kasta – na čele so samotným prezidentom.

Dejiny ruskej tajnej služby a politickej polície sú ako takmer storočie dlhá strašná krvavá brázda. Začala Dzeržinského masovým zabíjaním nepriateľov revolúcie a červeným terorom Čeky a pokračovala Stalinovým terorom v réžii šéfov následníckych organizácií Čeky GPU a NKVD, ľudských oblúd menom Ježov, Jagoda a Berija, miliónmi životov zmarených v gulagoch, vraždou poľských dôstojníkov v Katyni, utrpením Čečenov a Tatárov počas vojny, miliónmi mŕtvych v gulagoch v povojnovom období a naozaj nespočítateľných zabitých v konfliktoch iniciovaných agentúrami KGB na rôznych kontinentoch. V bývalom Sovietskom zväze sa počet obetí komunistického teroru, a teda priamo KGB a jej predchodkýň, odhaduje na 20 miliónov. So skazou, ktorú KGB narobila inde, vrátane Československa, to bude o poznanie viac. Vladimír Putin a nová ruská vládnuca kasta sa však nijako od svojej rodnej inštitúcie nedištancujú. Naopak. Pre nich sú tí mŕtvi možno iba triesky, ktoré lietali, keď sa rúbalo drevo. Patália minulosti. Kremeľ je architektonickou sémou ruskej politickej moci, ale dnes by bola asi výstižnejším symbolom Lubjanka. Neviem, či existuje v dnešnom svete aj horšia správa.