Mapa stránky

Streda, 24 Október 2007 00:00

Šéfka Snemovne reprezentantov amerického Kongresu Nancy Pelosi sa rozhodla, že predloží Snemovni na schválenie rezolúciu, ktorú prijal zahraničný výbor Senátu a v ktorej sa hovorí, že masaker asi jeden a pol milióna Arménov v Anatólii v roku 1915 bol genocídou. Kritici jej rozhodnutia nehovoria, že nebol genocídou, hovoria iba, že horší čas na mravokárne gesto voči Turecku si ani nemohla vybrať.

Naozaj, čo také núti volených zástupcov ľudu ku gestám tohto typu? Nancy Pelosi a demokrati v americkom Kongrese totiž nie sú nijakou nevídanou anomáliou. Napríklad takí slovenskí zákonodarcovia sú schopní robiť podobné iracionálne gestá kedykoľvek, ale predovšetkým a zo zásady vtedy, keď sa to dokonale nehodí – napríklad nedávno s tými Benešovými dekrétmi. Spoločné s aktivistickými americkým zákonodarcami majú to, že hlasujú bez použitia frontálnych lalokov mozgu (teória vraví, že tam sa zvažujú konzekvencie plánovaných skutkov), za to však s pevným emocionálnym presvedčením.

Occamova britva v parlamentoch sveta

Známy politický komentátor Charles Krauthammer si položil v súvislosti s odhodlaním Nancy Pelosi predložiť arménsku rezolúciu Snemovni tri relevantné otázky: 1) Stalo sa to (genocída)? 2) Má sa k tomu Snemovňa reprezentantov práve teraz vyjadriť? 3) Bolo rozhodnutie Nancy Pelosi predložiť rezolúciu na hlasovanie Snemovni s vedomím, že tým riskuje, že Turecko zastaví životne dôležitú pomoc americkým vojakom v Iraku, vedomým alebo nevedomým pokusom o sabotovanie amerického vojnového úsilia? A hneď si aj dáva tri odpovede: 1) Áno, jednoznačne (genocída sa stala, písali sme o nej podrobne hneď v prvom čísle .týždňa, ktoré vyšlo v začiatkom decembra 2004). 2) Nie, jednoznačne nie (Kongres sa k tomu nemá vyjadriť). 3) Iba Boh vie (či Nancy Pelosi škodí vedome alebo nevedome).

Krauthammerove otázky i odpovede možno voľne aplikovať podchvíľou i u nás, lebo predstavujú jeden zo špeciálnych prípadov omnoho univerzálnejšej politickej dilemy, ktorá prichádza vždy, keď sa veľká skupina ľudí vybavená mandátom priamo od voličov rozhodne adresovať veľké gesto do geograficky i historicky vzdialenej minulosti. Krauthammer naznačuje aj univerzálnu odpoveď na tú poslednú hádanku, pričom si tvorivo prispôsobuje Occamovu britvu. Krauthammerova britva hovorí: Pri vysvetľovaní ktoréhokoľvek záhadného washingtonského fenoménu treba vždy uprednostniť hlúposť pred sprisahaním a neschopnosť pred inteligentnou ľstivosťou. Nuž, nie iba washingtonského.

Podobná rezolúcia o genocíde Arménov v roku 1915 už v americkom Kongrese bola – v roku 2000. Vtedy ju však z programu stiahol republikánsky predseda Snemovne Dennis Hastert – na požiadanie prezidenta Clintona. Je možné, i keď nie zďaleka isté, že sa podobne zachová aj Nancy Pelosi, lebo jej to radia hlasy triezveho rozumu, tento krát zo strany demokratov i republikánov, dosť naliehavo. Ide o hlasy (medzi iným) až ôsmych bývalých amerických ministrov zahraničia, vrátane Clintonovej ministerky zahraničia Madeleine Albrightovej. A, samozrejme, aj o hlas Bushovej vlády, ktorá si v tomto okamihu naozaj nepotrebuje kopnúť práve do Turecka.

Nancy Pelosi má, prirodzene, pre svoj morálny aktivizmus rôzne vysvetlenia. „To sa netýka Erdoganovej vlády, týka sa to Osmanskej ríše,“ hovorí, nevysvetliac, prečo práve teraz a o ríši, ktorá zanikla pred 85 rokmi a ku ktorej sa dnešné Turecko naozaj nijako nehlási. A hovorí tiež, že „genocída ešte stále existuje, videli sme ju v Rwande; vidíme ju i teraz v Darfure“. To je pravda, ale tá rezolúcia nevraví nič o Darfure a predstaviť si, že vyjadriť sa rezolúciou ku genocíde, ktorá sa stala pred 90 rokmi niekde celkom inde, za iných okolností a z iných príčin, nejako pomôže ľuďom, ktorí naozaj zomierajú v Darfure, je ťažké.

Kongresman Chris Smith, ktorý je, mimochodom, republikán a hlasoval za rezolúciu o genocíde Arménov v zahraničnom výbore Snemovne, zdôvodňuje svoj súhlas s rezolúciou tým, že „priatelia nedovoľujú priateľom páchať zločiny proti ľudskosti“. Táto morálne sa tváriaca trápnosť implikuje, že sa nebodaj Erdoganova vláda chystá opäť spáchať niečo podobné, i keď by to Chris Smith určite poprel. Charles Krauthammer konštatuje, že to je určite jedno z najhlúpejších vyhlásení aké kedy vyslovil člen Kongresu, a poznamenáva, že latka je v tomto prípade skutočne veľmi vysoko. (Nám, pozorovateľom zo srdca Európy, zostáva dilema, či nie je v našich končinách tá latka ešte vyššie, ale je to čisto akademická dilema – teda bez významu pre realitu.) V už spomínanom článku v .týždni som spomenul aj vtedajšieho (v čase genocídy) amerického veľvyslanca v Turecku Henryho Morgenthaua. Ten sa vtedy pokúšal všetkými silami Arménom pomôcť a boli to jeho konzulárni úradníci, ktorí spolu s kresťanskými misionármi priniesli správy o ich vraždení. Nie je teda dôvod na reči o tom, čo komu priatelia dovolia. Navyše, v roku 1915 nebolo Turecko priateľom Ameriky, ale nepriateľom bojujúcim proti Amerike po boku Nemecka a rakúsko-uhorskej monarchie. Krauthammer pripomína, že v tých časoch Kongres ani prezident Wilson nezaváhali a nazbierali na tie časy nevídaných 117 miliónov dolárov na humanitárnu pomoc pre Blízky východ.

Tie zverstvá na Arménoch sa odohrali pred 90 rokmi a určite už nie je medzi živými ani jeden Turek, ktorý má z tých čias na rukách arménsku krv. Dokonca aj patriarcha dnešnej arménskej komunity v Turecku Mesrob Mutafjan vyhlásil, že jeho komunita rezolúciu, ktorú chce predložiť na hlasovanie Kongresu Nancy Pelosi, odmieta, a označil ju za produkt domácej americkej politiky. Nuž áno, hoci aj v tej ide zrejme aj o hlasy arménskej komunity žijúcej v Spojených štátoch. Dôkazom toho, že priamo na mieste už jazvy na duši Arménov trochu zhojil čas, je aj fakt, že v Turecku teraz žije a pracuje (často aj ilegálne) veľa Arménov zo susedného Arménska. Preto priznať tú genocídu a ukázať prstom na jej obludnosť nepotrebuje americký Kongres. Potrebujú to Turci, ak sa chcú zbaviť historického kostlivca v skrini a odmýtizovať svoje dejiny, a tiež ak sa chcú stať naozaj členmi Európskej únie. To však nie je nič, o čom by mal v tejto chvíli hlasovať americký Kongres.

.o čo ide v Ankare

            Teraz v Ankare ide o veľmi veľa. A nie iba Spojeným štátom americkým. Ide možno dokonca o to, akým smerom sa bude vyvíjať celý región. Aj turecký parlament sa vo štvrtok 17. októbra rozhodoval. Odhlasoval súhlas s možnými tureckým vojenskými zásahmi proti kurdským teroristom z PKK (Kurdskej strany pracujúcich) na území Iraku, odkiaľ operujú a kde majú predpokladané bázy. Kto pozná situáciu vie, že to rozhodnutie bolo, vzhľadom na okolnosti, pozoruhodne zdržanlivé. Pri poslednom útoku zabili kurdskí teroristi operujúci z Iraku 13 tureckých vojakov a mnohých zranili. Premiér Erdogan však čakal viac než týždeň, kým požiadal parlament o súhlas konať aj za hranicami. A Turci avizovali, že nemienia konať okamžite, hoci premiestňujú do oblasti pomerne veľké vojenské sily. Iste to posledné, čo si Turci prajú, je akákoľvek otvorená vojenská konfrontácia s kýmkoľvek iným okrem teroristov z PKK. A určite nie s Američanmi či s regulárnou irackou armádou. Je však tiež logické, že sa nemôžu nečinne prizerať, keď im zabíjajú vojakov. Treba si pripomenúť, že teror PKK na tureckom území má dlhú históriu – stál už životy viac než 30 tisíc ľudí. A dlhú históriu má aj útlak Kurdov z rúk Turkov. Teraz je však iná situácia a Erdoganova strana väčšinou vo voľbách zvíťazila aj na územiach, ktoré obývajú Kurdi, a ich kultúrne práva sú rozhodne teraz v Turecku rešpektovanejšie než kedykoľvek predtým. To, prirodzene, neznamená, že všetko je v poriadku. Doteraz v histórii vždy, keď mal nejaký štát (Veľká Británia, Rusko, Grécko, Irak, Irán, Sýria, ktokoľvek) záujem destabilizovať Turecko, vždy hral s kurdskou kartou. A treba dodať, že ak bude početná kurdská menšina v Turecku naozaj spokojná, bude to pôsobiť ako magnet na Kurdov v Iraku, v Iráne a inde a posilňovať ich separatistické tendencie. Možno, paradoxne, dokonca ich ťahať do tureckej sféry vplyvu.

            Pre Američanov sú v danej chvíli vzťahy s Tureckom kľúčové predovšetkým kvôli leteckej základni NATO v tureckej lokalite Incirlik. Tadiaľ prúdi veľká časť americkej ťažkej obrnenej vojenskej techniky i vojenských síl životne dôležitých pre úspech amerických operácií v Iraku. Jej používanie nie je celkom bezproblémové a na začiatku vojny v Iraku v roku 2003 Turci Američanom použitie ich územia i základne Icirlik odmietli. Spojenectvo medzi Amerikou a Západom všeobecne a Tureckom bývalo pevné v rokoch studenej vojny. Dá sa povedať, že sa viac než polstoročie kemalistické Turecko správalo ako keby Blízky východ neexistoval. Dokonca sa vyvinul aj špeciálny vzťah Turecka a Izraela až do tej miery, že Turci (ešte aj dnes) nakupujú od Izraela citlivé vojenské technológie a usporadúvali spolu aj vojenské cvičenia. Sekulárne Turecko nemohlo čakať nič dobré od islamistického Iránu, ani od arabských štátov. Irán sa snažil exportovať svoju revolúciu a Sýria bola s Tureckom v konflikte o vodné zdroje a pomáhala Kurdským rebelom. Ale to všetko sa začalo od polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia meniť. Sovietskej hrozby v pôvodnej podobe niet a turecké zahraničnopolitické priority sa postupne menia, rovnako ako sa mení situácia na celom Strednom východe a, samozrejme, aj vo vnútri Turecka. Turecký kemalizmus bol vždy racionálnym a nie emocionálnym spojencom Západu. Dnes kemalizmus postupne zomiera a ani to, čo z neho ešte zostáva, nemá už priveľa racionálnych dôvodov nehľadať v bezprostrednom okolí Turecka alternatívne spojenectvá. A alternatívne spojenectvá Turecka môžu znamenať sotva niečo iné, ako horšiu bezpečnostnú situáciu Izraela, Ameriky, ale i Európy.

.vojaci, politici, hmla, ropa

            Turecko reagovalo na spomínanú rezolúciu povolaním svojho veľvyslanca vo Washingtone domov na konzultácie. To je spôsob, akým sa v diplomatickej reči hovorí: „Vážne ste nás naštvali!“. Ale vzťahy Turecka s Amerikou už erodovali aj predtým a erodovali predovšetkým tureckou vinou. Zďaleka nejde iba o odmietnutie pomoci pri začiatku spojeneckej invázie do Iraku v roku 2003. Už na jar 2003 chytili americkí vojaci na severe Iraku vojakov tureckých špeciálnych jednotiek, ktoré tam operovali bez uniformy a huckali (podľa reportéra Jonathana Foremana, ktorý pôsobil v Iraku v čase invázie ako „embedded“ reportér v americkej bojovej jednotke) malú turkménsku menšinu proti miestnym Kurdom. Foreman spomína dva incidenty z jari 2003 v Kirkuku a v Sulajmanii, keď Američania chytili tureckých vojakov v civile a nasadili im na hlavy kapucne rovnako ako zvyšným teroristom – netušili najprv, koho chytili. Incident vraj neskôr inšpiroval Turkov k nakrúteniu v Turecku veľmi úspešného a zúrivo protiamerického, antisemitského a provzbúreneckého filmu Údolie vlkov. Foreman píše, že podobné aktivity tureckých síl na severe Iraku trvajú odvtedy až dodnes.

            Turecko má na hraniciach s Irakom asi stotisíc vojakov, čo je na boj s roztrúsenými skupinami teroristov strašná presila. Turecká elita však tiež nie je v tejto veci jednotná a premiér Erdogan najprv v júni tohto roku vyhlásil, že: „V horách Turecka je 5000 teroristov. Skončil sa už boj s nimi? Je táto záležitosť vyriešená tak, aby sme sa mohli teraz venovať vysporiadaniu sa z 500 teroristami v severnom Iraku?“ Potom však uhol tlaku armádnych kruhov, v ktorých je zrejme mnoho dôstojníkov, ktorí možno poškuľujú napríklad na ropné polia v okolí kurdského irackého Kirkuku, možno iba potrebujú obnoviť pomocou novej vojny svoj vplyv v Turecku, očividne však majú záujem konflikt živiť. To nemení, prirodzene, nič na tom, že Sýriou podporovaná leninsko-marxistická PKK je vražedná teroristická organizácia, s ktorou už bojovali aj irackí Kurdi. Tých však nemožno nútiť k tomu, aby členov PKK pochytali a odovzdali Turkom. Jednak na to nemajú sily, jednak by stratili pred vlastnými krajanmi tvár. Irackým prezidentom je Kurd Džalál Talabání a ten povedal, že nevydá Turkom ani kurdskú mačku.

Turci vedia tiež veľmi dobre, že ak zaútočia do hĺbky kurdského územia v Iraku, bude sa regionálna kurdská vláda vojensky brániť a vznikne naozaj chaos a začne to úplne novú vojnu – medziiným aj preto, lebo by sa v takom prípade všetky kurdské vojenské jednotky, ktoré teraz bojujú po boku spojencov so sunitskými a šiitskými teroristami po celom Iraku, okamžite rozbehli na sever – a stred a juh krajiny by sa opäť prepadli do vražedného chaosu. Ťažko povedať, či to Turecko naozaj chce riskovať, nota bene, ak by to znamenalo potenciálne aj ozbrojenú zrážku s americkými silami, teda konflikt priamo vo vnútri NATO.

Na celej explozívnej situácii s tureckým vojskom na irackej hranici je paradoxné i to, že najväčšími investormi do prudko sa rozvíjajúcej ekonomiky irackého Kurdistanu sú tureckí podnikatelia a podniky. A tí môžu tureckými vojenskými zásahmi iba stratiť.

            Washington i Ankara však majú, okrem Kurdov a hlúpych iniciatív aktivistov vedených Nancy Pelosi v americkom Kongrese, ešte aj inú starosť – energetickú bezpečnosť južného Kaukazu. Menej abstraktnými slovami ide o bezpečnosť asi 1500 kilometrov dlhého ropovodu Baku – Tbilisi – Ceyhan, ktorý privádza kaspickú ropu do tureckého stredomorského prístavu Ceyhan. Tento projekt začala ešte Clintonova vláda a fungovať začal v máji roku 2005. Niektoré jeho úseky na južnom Kaukaze je naozaj ťažké ochrániť pred teroristickými útokmi a naokolo blčia konflikty v Abcházsku, Južnom Osetsku či Náhornom Karabachu. Niektoré výdatne priživuje Putinovo Rusko, iné si vystačia s kyslíkom nenávisti samy.

.scenáre lepšie, horšie a parlamentné

            Turecko zvažuje alternatívy a jeho vzťahy s Amerikou sú momentálne v hlbokej kríze, hoci na oboch stranách je stále dostatok triezvych hlasov. Isté je, že Turecko zatiaľ zostáva pevným partnerom Ameriky i Západu napríklad svojou nemalou vojenskou prítomnosťou v Afganistane. A chce sa stať súčasťou Európskej únie, čo mu tiež vnucuje istý zdržanlivý modus operandi. V tom je istý prísľub. Ale nedá sa vylúčiť, že Západ i Amerika môžu, aj vďaka neohrabanosti či nezodpovednosti rôznych príležitostných moralistov typu Nancy Pelosi, o turecké spojenectvo prísť. Okrem toho je naozaj potrebné venovať pozornosť dnešným a nie storočným problémom – napríklad hrozbám na severnom Kaukaze, zvlášť v Čečensku a v Dagestane. Jonathan Eric Lewis, washingtonský analytik, ktorý sa venuje Eurázii a Strednému východu, píše už v minuloročnom jarnom vydaní Middle East Quarterly, že nik nemôže vylúčiť ani najhorší scenár – stratu Ankary ako strategického partnera Ameriky a zrútenie sa ruskej kontroly nad severným Kaukazom.

            V Ankare ide o veľa. Teraz, keď píšem tieto riadky, ešte nie je jasné, ako sa americký Kongres rozhodne. Genocída sa nepochybne stala. Určite by však bolo lepšie neprijímať v týchto dusných časoch moralizujúce rezolúcie. Úplne najlepšie by bolo trvať na slobode slova v Turecku, čo by ponižovalo tureckých lídrov menej, a nechať tieto veci vyslovovať do tváre vlastných politických lídrov slobodomyseľných Turkov. Je ich už dostatok a niektorí sú ochotní nechať sa kvôli pravde – aj o genocíde Arménov – i zavrieť či zabiť. A nepotrebujú hlasy exilových Arménov v Kalifornii.

            Robia parlamenty sveta rozumné veci naozaj až keď najprv vyskúšajú všetky ostatné?