Mapa stránky

Piatok, 21 December 2007 00:00

Ak chce niekto naozaj porozumieť, čo dnes k sebe navzájom cítia Česi a Slováci, urobí múdro, ak si vopred zakáže stereotypy. Neexistuje štatistický Čech ani Slovák, ktorí by k sebe prechovávali štatisticky významne zastúpené pocity. To neznamená, že neexistuje spôsob, ako opísať skúsenosť Čechov a Slovákov za uplynulých 15 rokov i to, ako vnímajú a prežívajú dnešok vo vzťahu k sebe navzájom, v akom vzťahu sú ich politické reprezentácie, ako dokážu či nedokážu kooperovať napríklad v EÚ.

Už bezprostredne po rozdelení Československa bolo jasné, že na oboch stranách novovzniknutej hranice veľká časť dospelej generácie vnímala rozdelenie ako traumu. Z vlastnej skúsenosti však viem, že išlo o veľmi rozdielny druh traumy – na Slovensku, napriek bohatierskym rečiam politickej elity o vytúženej samostatnosti, bola tá trauma intenzívnejšia. Poviem bez okolkov, že stratiť Prahu a všetky ikony spoločných dejín a kultúry (vrátane Václava Havla), je určite iný typ straty ako stratiť Vysoké Tatry a Vladimíra Mečiara. Hovorím o generácii, ktorá, najmä vďaka príšernému politickému profilu elity, ktorá začala vládnuť samostatnému Slovensku a ktorá zjavne ťahala krajinu kamsi späť na východ, nemala nijaký dôvod na optimizmus a musela hľadieť do budúcnosti s obavami. Nová vládnuca elita Slovenska vynaložila potom nemalé úsilie na vytvorenie nového, vlastného prerozprávania dejín – romantizujúceho, lživého a značne gýčového mýtu o tisícročnej porobe Slovákov a ich tisícročnom boji za samostatnosť. Súčasťou toho mýtu bola, samozrejme, aj adorácia Vladimíra Mečiara a jeho súputnikov ako tých mýtických a trochu aj hrdinských bojovníkov. Dokonca sa odlievali do bronzu aj ich busty v štýle najortodoxnejšieho socialistického realizmu (ten štýl ale nikoho neprekvapil). A súčasťou príbehu muselo byť aj agresívne delegitimizovanie politických síl a politikov, ktorí „nechceli Slovensko“, čo bola, zhodou okolností, celá demokratická a prozápadná opozícia. Je jasné, že to bola mytológia, ktorá nesmierne zaťažovala slovensko-české vzťahy vlastne až do volieb v roku 1998.

Treba tiež povedať, že sa táto mytológia, napriek tomu, že celé roky intenzívne zamorovala médiá kontrolované vládou, na Slovensku neujala, i keď má dnešná vládnuca koalícia sklon podchvíľou sa pokúšať o jej recykláciu (naposledy to urobila neobyčajne hlúpo vláda premiéra Fica, v ktorej vyhlásení k výročiu 17. novembra 1989 sa píše, že sa vtedy na námestiach zhromaždili desiatky tisíc ľudí túžiacich po samostatnosti). Treba tiež povedať, že to bolo obdobie, počas ktorého sa Slovensko Čechom politicky veľmi vzdialilo a bolo, vďaka excesom mečiarovskej politickej reprezentácie, postupne vyradené spomedzi uchádzačov o vstup do NATO aj EÚ. Fakt, že sa v roku 1997 rozhodlo, že sa novými členmi NATO stanú iba Česi, Maďari a Poliaci, interpretovali slovenskí vládni politici tak, že ide o akt pomsty akýchsi „hegemonistických síl“ na Západe za to, že si Slováci dovolili vybojovať si samostanosť. S Martinom Butorom sme to vtedy nazvali obdobím sebadiskvalifikácie Slovenska. Spomínané paranoidné a konšpiračné videnie sveta sa občas znovu vracia do rétoriky politikov, ktorí v súčasnosti na Slovensku vládnu – ide, koniec koncov, z veľkej časti o tú istú garnitúru, ktorá bola na Slovensku pri moci (s krátkou prestávkou v roku 1994) v rokoch 1993 až 1998. Česká politická scéna nemusí vždy tieto symptómy konšpiračnej mentality u Róberta Fica, Mečiara a samozrejme i Slotu, vnímať, lebo na to nebola v domácom prostredí senzitizovaná.

Logika asymetrického a v mnohom divergentného vývoja v oboch krajinách za tých 15 rokov spôsobila, že asymetrický je aj vzájomný vzťah. Česi, český jazyk a česká kultúra zostali samozrejmou súčasťou slovenského prostredia – medzi iným aj vďaka tomu, že absolútna väčšina slovenských domácností má k dispozícii verejnoprávne i súkromné české televízne kanály a tieto majú pomerne vysokú sledovanosť. Český dabing sa neprekladá a české knižky sa stále dobre predávajú. Preto rozumie češtine pomerne bez problémov aj slovenská stredoškolská mládež, čo o českej mládeži a slovenčine zrejme neplatí. České politické i kultúrne prostredie je pre Slovákov stále najdôležitejším zahraničným referenčným rámcom, ktorý mnohí ešte stále nevnímajú ako „úplne zahraničný“, a nie je to iba pre blízkosť jazyka. Veľmi turbulentné, zaujímavé a predovšetkým pre Slovensko dôležité maďarské či poľské politické prostredie je na Slovensku v porovnaní s tým českým väčšinou iba vlažne vnímané cez chudobný spravodajský servis. Ak nejde, pravda, o akútny „národne“ zafarbený konflikt so slovenskými Maďarmi, ktorý oživí záujem o hlasy maďarských politikov tým najhorším možným spôsobom. Zaujímavým prvkom vzťahov so susedmi je, že ukrajinské prostredie, hoci ide o bezprostredných susedov, ako keby bolo na mentálnej mape Slovákov stovky míľ vzdialené, v čom sa zrejme príliš nelíšia od Čechov. Pokiaľ viem, tak slovenské prostredie je v Čechách tiež ešte vnímané ako veľmi blízke, ale netvorí dôležitý referenčný rámec. Česi i Slováci ten rámec hľadajú za svojou západnou hranicou. Tu nech mi je dovolené vysloviť postreh, ku ktorému sme na Slovensku pri pohľade na českú a slovenskú politickú scénu dospeli viacerí. Po rozdelení Československa sa zo správania českej politickej elity stratil akýsi ťažko uchopiteľný, ale veľmi dôležitý a obdivuhodný rozmer – možno zmysel pre širší kontext, pre geopolitiku strednej Európy, možno tolerancia – čo si všetko vyžadovalo spolužitie so Slovákmi a ich často veľmi odlišnými dejinami. Po celé tie roky od rozdelenia sa nedalo ubrániť pocitu väčšej provinčnosti politiky na oboch stranách. Na Slovensku provinčnosť vlastnej politickej elity nikoho neprekvapila, prekvapil by skôr opak, v Čechách to bol pri pohľade zo Slovenska nečakaný prvok.

Zahraničná politika Slovenska prežila fázy, ktorých zostali Česi ušetrení. Po roku 1998 bol dokonca dôvod znovu potvrdzovať politickú príslušnosť Slovenska k demokratickému Západu. Treba povedať, že od roku 1998 až do vstupu Slovenska do NATO a oboch krajín do Európskej únie, bola podpora, ktorú poskytovala česká politická reprezentácia Slovákom v ich snahe o integráciu do NATO aj EÚ naozaj výnimočná.

Čo, prirodzene, neznamená, že ide ešte aj dnes o recipročný a trvalo blízky vzťah. Príliš často sa vyskytnú okamihy, keď druhá strana čaká podporu a nedočká sa jej. Alebo okamihy, a to sa týka najmä Slovenska, keď nielen, že nepríde podpora, ale príde nečakaný a zbytočný „štuchanec“. K takým okamihom patril napríklad aj ničím logickým nemotivovaný úklon slovenského premiéra Fica k Rusku a k jeho prezidentovi Putinovi, keď vyhlásil, bez kontextu a bez toho, aby sa ho ktokoľvek na to pýtal, že on by americký radar na Slovensku nedovolil postaviť. Mimochodom, nebol to jeho prvý ani posledný úklon k Putinovmu Rusku. Vďaka Róbertovi Ficovi a jeho inštinktívnym politickým inklináciám je Slovensko zrejme opäť v období, keď bude konať v súlade s českou zahraničnou politikou čoraz zriedkavejšie. V slovenskom politickom diskurze sa vyskytujú takpovediac protizápadné, antiliberálne a proruské inštinkty na oboch stranách spektra – od kresťanského demokrata a bývalého disidenta Jána Čarnogurského, až po populistu s komunistickým politickým rodokmeňom Róberta Fica. V Čechách sa dá pri zmene vlády sprava doľava či naopak očakávať iná daňová a fiskálna politika pri v zásade nezmenenom kurze zahraničnej politiky. Na Slovensku môže taká zmena znamenať aj zásadnú zmenu zahraničnopolitického správania sa krajiny, i keď to v danej chvíli nevyzerá tak dramaticky. Česká diplomacia bude asi z údivom sledovať správanie sa slovenskej politickej scény naprieč celým spektrom vo veci riešenia problému Kosova.

Slovákom a Čechom by teoreticky malo záležať na čo najužšej spolupráci v celej agende Európskej únie, neprejavuje sa to však príliš. Pre slovenských politických analytikov bolo zaujímavé a predovšetkým alarmujúce pozorovať s akou inerciou, bezstarostnosťou až nezáujmom išiel slovenský premiér podpisovať novú lisabonskú zmluvu. Zmluva, ktorá znamená opätovný značný presun právomocí z národných inštitúcií na európske, vyvolala v slovenských politických kruhoch takú malú odozvu, že existuje dôvodné podozrenie, že sa jej obsahom a dôsledkami vlastne ani žiadny zo slovenských politikov, či už vládnych alebo opozičných, ani nezaoberal. Podobné je to s prijatím eura. Intenzita českej diskusie o kladoch a záporoch vstupu do eurozóny nemá na Slovensku nijakú paralelu. S výnimkou zopár ekonomických analytikov, ktorí vyslovujú isté obavy a pochybnosti o výhodnosti príliš rýchleho vstupu či dokonca výhodnosti eura ako takého, na Slovensku nediskutuje nik. Najmenej politici, ktorí zatiaľ unisono považujú čo najrýchlejšie zavedenie eura za zdroj prestíže. Česi sa rozhodli vstup do eurozóny, podľa môjho názoru rozumne, radšej trochu odsunúť, a tak vyvstala otázka, čo so Slovákmi urobí prípadné zavedenie eura ešte pred Čechmi v roku 2009. Domnievam sa, že vo vzťahu k Čechom nič podstatné. Možno niektorí Slováci zakúsia krátky epizodický pocit pýchy voči Čechom, podobný tomu po víťazstve v hokeji, ktorý rýchlo vyprchá v zrážke s novou cenovou realitou.

V noci z 20. na 21. decembra zmizla vstupom do Schengenu fyzická hranica medzi Čechmi Slovákmi a ľudia, vrátane mňa a mojich blízkych, sa skutočne úprimne tešili. Mám podozrenie hraničiace s istotou, že na slovenskej strane sa tešili aj tí, vďaka ktorým tá hranica vôbec vznikla. Mnohým to uľahčí život. Nič to však nezmení na tom, že tu budú aj naďalej dve zahraničné politiky – česká a slovenská, ktoré sa budú niekedy dosť významne líšiť v prioritách aj v praktických krokoch. Približovať a vzďaľovať sa budú podľa politickej vzdialenosti politikov, ktorých si budú Česi a Slováci voliť.