Mapa stránky

Pondelok, 07 Január 2008 00:00

Zdá sa, že niet o čom pochybovať, veď slovné spojenie „židovský štát“ používajú bežne aj novinári a budí asi také pochybnosti ako pomenovanie štátov menami iných národov – Maďarov, Slovákov, Francúzov, Nemcov, Grékov či Číňanov. Nikto nenamietal, keď pred niekoľkými desaťročiami existovala „Zjednotená arabská republika“. A problém by nemal byť dokonca ani vtedy, keby išlo o odkaz na Židov ako odkaz na náboženstvo, veď tu pokojne existuje „islamská republika“ Irán a 56 štátov sveta tvorí „Organizáciu islamskej konferencie“, ktorej členom je aj Organizácia pre oslobodenie Palestíny – OOP, teda Fatah. Ale v konflikte Židov a Arabov nie je nič samozrejmé. Tobôž nie to, že Židia majú svoj štát.

            Problém si všimol v denníku Jerusalem Post analytik Daniel Pipes. Upozornil, že inak ústupčivý izraelský premiér Ehud Olmert prejavil v jednej kľúčovej veci tvrdosť. Ešte pred konferenciou v Annapolise vyhlásil, že pokiaľ Palestínčania neuznajú Izrael ako „židovský štát“, rozhovory súvisiace s prípadnou dohodou z Annapolisu nebudú napredovať: „Nemám úmysel robiť nijaké kompromisy vo veci židovského štátu. Bude to našou podmienkou uznania palestínskeho štátu.“ O deň neskôr opísal „uznanie Izraela ako štátu židovského národa“ ako „štartovací bod všetkých rokovaní. Nebudeme sa s nikým na svete dohadovať o fakte, že Izrael je štátom židovského národa.“ A poznamenal, že palestínski vodcovia musia „chcieť uzavrieť mier s Izraelom ako so židovským štátom“. Daniel Pipes zdôrazňuje, že vytiahnutie tejto veci konečne zaostruje pozornosť na centrálnu tému arabsko-izraelského konfliktu – na sionizmus. Od počiatku je podľa neho totiž reč o podružných a náhradných veciach, ako hranice, umiestnenie vojenských jednotiek, výzbroj a jej kontrola, diplomatické zastúpenia a podobne. Pipes zozbieral aj okamžité reakcie reprezentácie palestínskych Arabov:

Salam Fajad, predseda vlády palestínskej samosprávy: „Izrael môže seba definovať ako chce, ale Palestínčania ho neuznajú ako židovský štát.“

Jásir Abed Rabbo, generálny sekretár výkonného výboru Organizácie pre oslobodenie Palestíny: „Táto téma nie je na stole; bola otvorená pre vnútornú (izraelskú) potrebu.“

Ahmad Kurei, hlavný palestínsky vyjednávač: „Táto požiadavka je absolútne odmietnutá.“

Saeb Erekat, šéf rokovacieho oddelenia OOP: „Palestínčania nikdy neuznajú židovskú identitu Izraela. ...Neexistuje iná krajina na svete, kde sa prelínajú náboženská a národná identita.“

K tomu všetkému sa pridal krátko pred Vianocami aj katolícky patriarcha v Izraeli Michel Sabah, ktorý to celé spojil práve s náboženstvom a vyhlásil, že Izrael by sa mal vzdať svojho židovského charakteru a byť „normálnym politickým štátom pre kresťanov, moslimov a Židov“. Michel Sabah je však palestínsky Arab a dobre vie, že „židovský štát“ je židovský v etnickom slova zmysle a veľká časť najmä jeho ľavicovej politickej reprezentácie je sekulárna.

            Systémovým šumom v tom celom je práve to, na čo upozornil Daniel Pipes – totiž, že ide o útok na podstatu sionizmu. Pritom arabské štáty, s výnimkou tých, ktoré uzavreli s Izraelom mierovú zmluvu (Egypt, Jordánsko), ešte ani formálne neuznali právo Izraela na existenciu (napríklad formou diplomatických vzťahov).

            Popieranie židovskej identity Izraela je však iba jedným z viacerých závažných „popieraní“ v protiizraelskej agende arabského sveta. Ďalším je úplné popieranie toho, že Židia mali vôbec niekedy v histórii v Jeruzaleme chrám. Ilustruje to historka, ktorú mi vyrozprával bývalý poradca vtedajšieho Ehuda Baraka plukovník Šalom Harari. Počas nekonečných rokovaní medzi vtedajším izraelským premiérom Ehudom Barakom a Jásirom Arafatom v Camp Davide v roku 2000 nastal okamih, keď Ehud Barak vyšiel z rokovacej miestnosti nechápavo potriasajúc hlavou. Rokovali spolu o konečnom správnom usporiadaní Jeruzalema. Ehud Barak riskoval, zašiel ďalej ako mu to mandát vlády dovoľoval a ponúkol Arafatovi suverénnu kontrolu nad všetkými arabskými štvrťami Jeruzalema, i nad chrámovou horou. Mal jedinú podmienku – Izrael si ponechá kontrolu nad Múrom nárekov, ako nad miestom, ktoré je pre veriacich Židov hádam najsvätejšie – je najbližšie k miestu pôvodného Chrámu, Arafat však povedal nie. Vysvetlil to tak, že podľa „vedeckých“ výskumov palestínskych archeológov tam nikdy žiaden židovský chrám nestál. Na Barakovu námietku, že o jeho existencii nemôže byť pochýb, lebo ho spomínajú nespočetnekrát aj starovekí historici vrátane Jozefa Flavia (nehovoriac o tom, že to bol ten istý chrám, z ktorého podľa Nového zákona vyháňal Ježiš Kristus obchodníkov), Arafat vraj povedal, že to sú všetko vyfabrikované výmysly. Netreba ísť ani do Jeruzalema alebo čítať Bibliu, aby ktokoľvek vedel, že tvrdenie o neexistencii židovského chrámu na Chrámovej hore je nezmysel. Každý turista, ktorý prejde v Ríme popod Titov víťazný oblúk, si môže pozrieť kamenný reliéf zobrazujúci víťazných Rimanov nesúcich sedemramenný svietnik zo zboreného chrámu v Jeruzaleme. Napriek tomu, ako konštatuje bývalý izraelský veľvyslanec v OSN Dore Gold vo svojej najnovšej knihe The Fight for Jerusalem, sa „popieranie chrámu“ stalo stálou súčasťou rétoriky Arafatových pobočníkov, ktorí ho prežili – sú to tí istí, ktorých som už spomenul: Mahmúd Abbás, Saeb Erekat či Jásir Abed Rabbo, a ktorí viedli za palestínsku stranu rokovania v Annapolise. „Popieranie chrámu“ sa rozšírilo v priebehu uplynulých rokov do celého arabského sveta a našlo odozvu aj v často absurdnom svete západných univerzít v kontexte s módou spochybňovania autentickosti biblických príbehov.

            „Popieranie chrámu“ i všetky zvyšné popierania majú politický cieľ – za každú cenu delegitimizovať Izrael ako štát a Židov ako národ, ktorý by si mohol robiť historický nárok na život v Palestíne. Otázka na architektov konferencií, ako bola i tá v Annapolise, znie: O čom to má rokovať Izrael s ľuďmi, ktorí sú ochotní zájsť v nepoctivosti až tak ďaleko? O tom, či existujú vôbec dejiny jeho národa?