Mapa stránky

Streda, 16 Január 2008 00:00

Opýtajte sa pesimistov prečo nebude Irak nikdy demokraciou a oni najčastejšie uvedú etnické a náboženské rozdelenie krajiny. Irak po Saddámovi Husajnovi sa môže premeniť na arabskú Juhosláviu, s otvorenou vojnou medzi sunitmi, šiítmi a Kurdami, a s Iránom, Tureckom, a Saudskou Arábiou podporujúcimi jednotlivé strany konfliktu.

Tak začína svoju skvelú analýzu John B. Judis v poslednom marcovom čísle magazínu The New Republic. Píše, že optimisti, ako Lawrence F. Kaplan, odpovedajú, že federatívne usporiadanie krajiny môže zvládnuť toto napätie z etnického a náboženského rozdelenia. Až na to, že federácie nikdy príliš nefungovali v krajinách, kde sa minerálne bohatstvo sústreďovalo prevažne v secesionistických (takých, čo majú chuť odtrhnúť sa) častiach krajiny – ako ukazujú skúsenosti Nigérie, Sierra Leone a bývalého Belgického Konga. A väčšina irackej ropy je sústredená na severe, ktorý obývajú Kurdi, a na juhu obývanom šiítmi. Teda nie tam, kde väčšinovo žijú doposiaľ vládnuci suniti. To je však, podľa Johna Judisa, ten menší problém. Tvrdí, že je tu väčšia prekážka pre demokraciu, ktorá však uniká spravidla pozornosti sveta i Američanov, lebo ju omylom považujú za výhodu. Je ňou samotná ropa. John Judis pripisuje toto nedorozumenie slávnemu starému výroku Seymoura Martina Lipseta, že: „Čím je národ blahobytnejší, tým väčšie sú jeho šance udržať si demokraciu.“ Podľa všetkého (a politických a ekonomických analytikov) sú práve ropné štáty výnimkou, ktorá toto pravidlo potvrdzuje. Inak povedané, ropné bohatstvo skôr brzdí ako napomáha prechodu krajiny k demokracii. Judis teda uzatvára, že Američania sú naivní, ak si myslia, že ropa demokratizácii Iraku pomôže, lebo krajina má tak k dispozícii vlastné zdroje a nemusí sa natoľko opierať o zahraničné peniaze. Skôr bude asi treba vyriešiť problém ako sa Irak vyhne autoritárnemu osudu takmer všetkých národov, ktoré sa doteraz stali závislými na príjmoch zo svojej ropy.

Prírodné zdroje a ekonomické zlyhania

Príčiny tohto nešťastného vzťahu medzi ropným bohatstvom a politickou neslobodou dôkladne rozoberá aj komentátor magazínu Newsweek Fareed Zakaria vo svojej najnovšej knižke The Future of Freedom. Ten píše, že bohatstvo prírodných zdrojov brzdí aj politickú modernizáciu, aj ekonomický rast. Odvoláva sa, medziiným, na štúdiu dvoch harvardských ekonómov – Jeffreyho Sachsa a Andrewa Warnera. Tí porovnali údaje z 97 rozvojových krajín za dve desaťročia (1971 – 1989) a zistili, že prírodné zdroje významne korelovali s ekonomickými zlyhaniami. Hrozný paradox, ale fakt, ktorý je natoľko výrazný, že takmer vylučuje náhodu. Sú, prirodzene, aj výnimky, ako trebárs Nórsko, ktoré však bolo tradičnou a pevnou demokraciou dlho pred objavením svojich nálezísk ropy v Severnom mori (v 60-tych rokoch). A tiež Chile, Malajzia, či Spojené štáty, ale sú to iba analogické výnimky. Podľa Fareeda Zakariu je bohatstvo nezaslúžené prácou prekliatím, lebo bráni vývoju moderných politických inštitúcií, zákonov a byrokracie. Vlády, ktoré majú poklady ukryté v zemi, alebo majú iný ľahký zdroj príjmov, ako napríklad Egypt vyberajúci obrovské poplatky za plavbu cez Suezský kanál, alebo dokonca poberajú obrovskú zahraničnú pomoc, to majú ľahké – „easy money“ znamená, že nemusia zdaňovať svojich občanov. John Judis píše, že so svojim novým príjmom nemusia byť králi, emirovia a šejkovia závislí na daniach od svojich obchodníkov a robotníkov. Môžu financovať svoje vládnutie kompletne zo ziskov z ropy a môžu tie zisky použiť na kúpenie si celého obyvateľstva sociálnymi výhodami, štátnymi zamestnaneckými miestami, rozdávaním pôdy a lukratívnymi kontraktami. Ich občania sa stávajú pasívnymi prijímateľmi vládnej veľkorysosti, teda neplatia dane - a nemajú nijakú politickú reprezentáciu. Ak vláda zdaňuje svojich obyvateľov, musí im poskytnúť na oplátku čosi – počnúc službami, kontrolovateľnosťou a dobrým riadením krajiny a končiac slobodami a právom na politickú reprezentáciu. Pre Zakariu je práve ten recipročný obchod medzi vládou a občanmi – za zdanenie politická reprezentácia (podiel na moci) – to, čo dáva modernému svetu legitimitu.

Kuvajt, Saudská Arábia, Líbya a Irak

Každý zo štátov bohatých na ropu, či iné poklady, má svoj jedinečný osud. Podobajú sa však do omrzenia. V Kuvajte vládne od 18. storočia dynastia Al Sabahovcov. Tí v minulosti záviseli na daniach, ktoré im platili mocní obchodníci vlastniaci lode loviace v Zálive perly. Perly boli hlavným kuvajtským vývozným artiklom až do objavenia bohatých ropných ložísk. Obchodníci s perlami boli v Kuvajte mocnou politickou triedou. V roku 1938, v strachu pred svojim politickým zánikom po objavení ropy, si dokonca zvolili parlament. Ropné bohatstvo rodiny Al Sabahovcov to však rýchlo ukončilo – pomocou dobre zaplatenej armády. Niektorí sa dali kúpiť, iní putovali do väzení. Kuvajt sa stal prvým arabským štátom sociálneho blahobytu. Nikto z kuvajtských občanov neplatil dane, zdravotníctvo a vzdelanie, vrátane univerzitného, boli zdarma, dokonca Kuvajt platil aj zahraničné štúdiá, ak si ich niekto želal. A každý Kuvajťan, ak si to želal, dostal štátom platené zamestnanie, v ktorom nemusel takmer nič robiť. To pochopiteľne súviselo s absenciou akýchkoľvek politických práv. Čosi podobné, pre zmenu v akejsi pseudokomunistickej verzii, sa stalo v Líbyi. Koncom 80-tych rokov bolo, podľa Johna Judisa, až 75% líbyjských občanov zamestnancami štátu v akejsi púštnej sociálnej utópii plukovníka Kaddáfiho. Veľmi podobný je aj ekonomický a politický osud Saudskej Arábie. Tam bolo a je kupovanie si možnej politickej opozície zvlášť nápadné. Potenciálna opozícia sú takmer výhradne fundamentalistickí islamisti z wahhábistickej sekty, a tak sú všetci v náboženskom sektore – od najvyššieho muftiho až po učiteľov na náboženských školách a kazateľov v mešitách – výborne platenými zamestnancami saudského štátu. Samozrejme na saudskej výplatnej listine nie sú iba wahhábistickí duchovní. Konzervatívne odhady hovoria, že saudská kráľovská rodina má 6000 princov (sú pramene, ktoré udávajú číslo 30 000), ktorí, spolu s manželkami a deťmi, tvoria vládnucu triedu – samozrejme platenú štátom. Štátna služba sa stala rajom pre saudských občanov, ktorí si nedokázali nájsť džob zodpovedajúci ich vkusu. Elijahu Kanovsky píše o tom vo veľmi obsažnom článku v Middle East Quarterly (Jar 2003), kde uvádza, že ich je – platených štátom v absurdných funkciách – až 700 000. Sociálny štát na tento spôsob sa stáva neznesiteľným bremenom pre saudskú ekonomiku.

Typické pre Saudskú Arábiu, podobne ako pre iné „ropou prekliate“ štáty, sú enormné výdavky na armádu. Podľa Kanovskeho to je v roku 2003 až 13% HDP – 18,4 miliardy dolárov ročne. Americké sily v Zálive dostatočne chránia tohto zvláštneho spojenca, a tak jediným vysvetlením týchto obrovských výdavkov je korupcia. Saudská armáda má, teoreticky, omnoho viac zdrojov ako napríklad izraelská, ich silu by si však nikto nedovolil porovnávať. Kanovsky uvádza, že podľa britských prameňov až 10 milárd dolárov zo saudských ropných ziskov sa každoročne rozplynie v „úplatkoch a províziách“. Z vojenských výdavkov to má byť až 40%. To všetko si berú nespočetní princovia a ich úradnícki chránenci. Pri neskutočných príjmoch z ropy je absurdný aj vývoj saudského štátneho dlhu – v roku 1989 to bolo 19 miliárd dolárov, teda 23% saudského HDP, v roku 1994 už 90 miliárd dolárov, teda 76% HDP, a v roku 1999 162 miliárd, čo je viac, ako 161 miliárd dolárov saudského ročného HDP. Štátne dlžoby bolo, prirodzene, možné riešiť daňami a škrtmi vo výdavkoch, čo je však presne to, čo sa saudská vládnuca rodina zdráha urobiť. Nechce zobrať nič hrozivým a nespokojným oponentom hnaným fundamentalistickou verziou islamu, a nechce zobrať nič ani Saudom, ktorí si zvykli na starostlivosť štátu. Ich deti sa neuchádzajú o skutočné pracovné miesta po cudzincoch, lebo čakajú lukratívne štátne posty aké dostávali ich rodičia. Každý nový vládny program pritom predpokladá nové pracovné miesta práve pre nich. Nedeje sa však nič. Podľa Kanovského odhady americkej ambasády v Rijáde hovoria, že iba 2 milióny Saudov skutočne pracujú v Saudskej Arábii - v porovnaní s asi 5,5 miliónmi cudzincov. Tí posielajú ročne až 16 miliárd dolárov zo svojich zárobkov domov – do Indie, Pakistanu, Egypta, Jordánska a Palestíny – čo je skutočne masívny odliv zdrojov.

Ropa zohrala v minulosti podobnú úlohu aj v osudoch Iraku. Počas vlády strany Baas a Saddáma použil Irak spočiatku obrovské ropné zisky na vybudovanie siete chránencov a kúpenie si obyvateľstva veľkorysými sociálnymi výdavkami do zdravotníctva, školstva a infraštruktúry. Zároveň sa vytvorila enormná byrokracia, ktorá zhltla aj drobné zárodky občianskej spoločnosti. Podľa Johna Judisa počet Iračanov zamestnaných štátom narástol od roku 1958 do roku 1991 z 20 000 na 822 000. Zároveň však narastali výdavky na armádu a vojnu s Iránom a tie nakoniec, spolu s obrovskou korupciou, vytvorili aj nezvládnuteľný štátny dlh. Rovnaké príbehy by sa dali rozprávať aj o Nigérii, Alžírsku a ďalších krajinách.

Demokracia?

Demokracia, tak ako ju poznáme a prajeme si aj v Iraku, je založená na oddelení občianskej spoločnosti od štátu. Najprv však občianska spoločnosť musí existovať. Demokracia závisí, ako píše John Judis, na existencii nezávislého sveta sociálnych a ekonomických síl, chránených pred svojvôľou štátnej moci vládou zákona. Bohatstvo padnuté do lona, ako napríklad to ropné, môže účinne zabrániť jej vzniku a stimulovať skôr vznik ďalšej spoločnosti vládnucej kliky a jej klientov – spoločnosti pokojne akceptujúcej neslobodu za úplatok sociálnych istôt, preniknutej psychológiou závislosti na pohodlných peniazoch z ropných kšeftov. Neviem, či je v tomto okamihu v Iraku už čas na voľby. Formálna procedúra volieb nemôže kompenzovať neexistujúce štruktúry, ktoré udržujú v demokracii slobodu. Ropa patrí Iračanom, možno by však boli na tom lepšie bez nej.