Mapa stránky

Piatok, 29 Február 2008 00:00

Ktorýsi historický optimista povedal v čase, keď fašizmus pochodoval Európou, že fašizmus je páchnuci pot na nohách spoločnosti pochodujúcej k pokroku. Povedal to v okamihu, keď spoločnosť pochodovala do najtemnejšieho pekla, rozkladala sa a páchla – to si všimol presne. Rozkladajúci sa morálny fundament spoločnosti dokáže páchnuť na tisíc spôsobov. Rasová nenávisť je jedným z nich. Nebolo treba zvlášť jemný nos, aby to človek zacítil, keď pred pár dňami fyzicky zaútočil za bieleho dňa akýsi vystrihaný oplan na Gríšu Mesežnikova vykrikujúc, že nenávidí Židov a že on (Gríša) i ostatní Židia skončia tam – a ukázal na pamätník obetiam holokaustu. Udrel potom niekoľko krát aj odvážneho človeka, ktorý sa Gríšu zastal. Do toho okamihu bol prípad čitateľný – podgurážený rasista zbadal niekoho bradatého, kto vyzerá nápadne ako Žid, a dal priechod svojim, s odpustením, „citom“. Potom sa všetko zahmlilo. Keď bolo totiž jasné, že ľudia privolali políciu, bojový zápal ho zázrakom prešiel, a on, namiesto toho, aby zmizol, na políciu pokojne počkal. Policajti oznámili, že mu v krvi namerali dve promile alkoholu, ale Gríša mi povedal, že ten človek artikuloval presne a z dychu mu alkohol necítil ani zblízka. Zadržaním útočníka sa však celá hrozná záležitosť pre Gríšu Mesežnikova neskončila. Na druhý deň totiž za ním prišiel bez ohlásenia priamo na pracovisko nejaký Ivan Mego, redaktor televízie JOJ, so štábom, kamerou a s útočníkom (kde ho tak rýchlo vyňuchal?) a dožadoval sa pred bežiacou kamerou „názorovej konfrontácie“ útočníka s jeho obeťou. Bez súhlasu obete, prirodzene. Obaja, redaktor i útočník sa pustili zvýšeným hlasom do zaskočeného a stále slušného Gríšu, ako keby on bol ten, kto sa čímsi previnil. Napríklad sprisahaním proti nevinnému rasistovi. Zdá sa, že stoka televíznej žurnalistiky ani nemá dno.

            Ale toto nie je izolovaná epizóda pochybného redaktora či osamelého nacistu, u ktorého alkohol spôsobil násilný skrat. Táto epizóda je symptóm choroby, ktorá sa rozlieza v slovenskej spoločnosti do šírky i do hĺbky. Jedna vyrážka z mnohých na tele spoločnosti, ktorá nimi možno bude čo nevidieť obsypaná celá. Na tento druh nenávisti netreba skutočných Židov, stačia hlbiny internetu a spustnuté duše pripravené nechať sa infikovať tou nenávisťou z monitora a hltať konšpiračné bludy. A treba tiež úrodnú klímu spoločenskej paranoje. Práve o tú sa úspešne starajú svojimi zlostnými rečami ľudia ako Fico, keď povedia celému národu temnú vetu ako: „Vieme kto sú...“ Netreba nič vysvetľovať, ani dopovedať, holohlaví si domyslia. Tá veta páchne horšie ako táto epizóda.