Mapa stránky

Streda, 12 Marec 2008 00:00

Čína je krajina, ktorej komunistický režim ukazuje v súčasnosti svetu navonok ľudskejšiu, pragmatickú a obchodnícku tvár. Prekonal, obrazne povedané, množstvo plastických operácií tváre i celého zovňajšku, v porovnaní s vražednými fázami Maovho vládnutia sa navonok zmenil na nepoznanie, ale je to stále ten istý komunistický režim, ktorý sa ani na jedinú sekundu neprestal hlásiť ku svojej kontinuite. Teda ku kontinuite jedného z najzverskejších režimov v ľudskej histórii, ktorý stál, podľa kapitoly z Čiernej knihy komunizmu z pera francúzskeho historika Margolina, životy 65 miliónov ľudí (konzervatívny odhad). Tí zahynuli v koncentrákoch nazvaných v Číne lao-kaj, v štátom organizovaných hladomoroch, na popraviskách i rukami nedospelých „kultúrnych revolucionárov“. Žiadny iný režim na svete, vrátane toho zverského Stalinovho a toho rovnako zverského Hitlerovho, nemal toľko ľudských obetí.

Ak vyratúvame obete, nesmieme zabudnúť ani na inváziu čínskych komunistov do Tibetu a na to, čo nasledovalo. Po vtrhnutí do Tibetu v roku 1950 čínski komunisti zabili viac než milión Tibeťanov (asi každý piaty Tibeťan zomrel na následky čínskej okupácie), zničili viac než 6000 budhistických kláštorov a celú severotibetskú provinciu premenili na akýsi gulag, kde bolo vtedy internovaných až milión ľudí. V Tibete je ešte stále štvrť milióna čínskych vojakov a navyše sa tam prisťahovalo 7,5 milióna Číňanov, ktorí dnes tvoria väčšinu oproti šiestim miliónom pôvodných Tibeťanov. Hoci sa nedá komunistickej čínskej vláde dokázať priamy úmysel spáchať na Tibeťanoch genocídu, kultúrnu genocídu sa určite pokúsila spáchať ničením kultúrnych statkov, kláštorov, umeleckých predmetov, textov. V exile žijúci dalajláma označil už v roku 1991 rasistické a ponižujúce správanie sa čínskych novousadlíkov voči Tibeťanom za apartheid.

Postoj súčasného čínskeho komunistického režimu k svojim obetiam sa dá odčítať z reakcie čínskeho ministerstva zahraničných vecí na odhalenie Pamätníka obetiam komunizmu vo Washingtone v júni minulého roku. Prezident Bush pri odhaľovaní Pamätníka povedal, že je venovaný desiatkam miliónov obetí komunistických režimov vrátane tých v Číne, Sovietskom zväze, v Severnej Kórei a vo Vietname. Peking protestoval a vyhlásil, že sú v Spojených štátoch ešte stále ľudia, „ktorí rozmýšľajú v kontexte studenej vojny a snažia sa vyprovokovať konflikt medzi rôznymi ideológiami a sociálnymi systémami“. Čínske vyhlásenie tiež obsahuje vetu, že „Spojené štáty by mali prestať s miešaním sa do vnútorných záležitostí iných krajín“. Inými slovami, ktokoľvek si trúfne verejne pripomenúť tie strašné milióny zavraždených, „mieša sa do vnútorných záležitostí“. Rovnaké obvinenie adresovala Čína prezidentovi Bushovi aj keď sa v Prahe na konferencii o demokracii stretol s moslimskou aktivistkou Rebijou Kadír zo západnej ujgurskej čínskej provincie Sin – ťiang a vyjadril sa kladne o jej prednáške. Podobne reaguje čínska diplomacia aj na akékoľvek stretnutia verejných predstaviteľov západných štátov s tibetským dalajlámom.

Čínu možno aj dnes označiť za svetového rekordéra v počte oficiálnych popráv. Trest smrti sa v Číne udeľuje za dovedna 68 rôznych trestných činov, medzi ktoré patria i také nenásilné činy ako sprenevera, daňové podvody či korupcia. Niektoré údaje hovoria o 10000 vykonaných trestoch smrti v Číne za rok. Organizácia Amnesty International uviedla na základe rôznych zdrojov v roku 2005 počet 3400 popráv, bude ich však viac – štatistiky tohto druhu sú v Číne oficiálne utajované. V súvislosti s popravami a mučením nemožno nespomenúť osudy stúpencov „sekty“ Falun Gong. Pôvodne ide o skupinu žiakov majstra meditačného a dýchacieho cvičenia menom Li Hong-ži. Možno diskutovať o vedeckom pohľade na tento typ cvičení, ale vražedná zúrivosť, s ktorou sa v roku 1999 čínski komunisti pustili do tejto v zásade pokojnej a určite nepolitickej skupiny je zarážajúca. Odôvodnenie, že hnutie šíri predsudky a „ohrozuje sociálnu stabilitu“, znie orwellovsky. Po hromadných internáciách a neľudských mučeniach zomrelo v čínskych väzeniach, podľa údajov exilových členov hnutia, až 3000 ľudí. Ešte alarmujúcejšie sú správy, že väznení členovia hnutia sú používaní ako živá banka orgánov na transplantácie, ktoré sa stávajú lukratívnym zdrojom príjmu od bohatých cudzincov, ktorí nechcú nič vedieť o pôvode orgánov. Toto obvinenie vzniesli po svojom vyšetrovaní kanadskí právnici David Kilgour a David Matas. Falun Gong zdokumentoval tiež až 44000 prípadov neľudského mučenia svojich príslušníkov.

V súvislosti s Čínou a jej podielom na porušovaní ľudských práv nemožno nespomenúť ľudskú katastrofu v Sudáne. Čína konflikt nespôsobila, ale je hlavným zástancom Sudánu na pôde OSN a je i hlavným obchodným partnerom a podporovateľom kriminálneho sudánskeho režimu, ktorý pácha už toľké roky na vlastnom obyvateľstve genocídu. Sudán je najväčším ropným investičným projektom Číny v zámorí. Číňania postavili 1500 kilometrový ropovod z južného Sudánu k Červenému moru, odkiaľ ropu odvážajú do Číny obrovské tankery. Dá sa pokojne povedať, že sudánsky režim žije a vedie genocídnu vojnu za čínske peniaze. A sudánske ozbrojené sily sú ozbrojené predovšetkým čínskymi zbraňami lietadlami, tankami, delami, guľometmi, ručnými zbraňami a muníciou. Tie používajú aj bojovníci džandžavíd pri zabíjaní ľudí v provincii Darfur.

Pred takmer devätnástimi rokmi sa na námestí Tchien-an-men v Pekingu odohrala dráma, ktorá pohla svedomím sveta. Bolo to ešte pred pádom komunizmu v Československu a v krajinách vtedy komunistickej strednej Európy. Obrovské a mesiac trvajúce protesty študentov, ale i robotníkov a intelektuálov, ktorí žiadali politické reformy a politické slobody, čínska komunistická vláda krvavo potlačila. Strieľalo sa priamo na mieste a popravovalo vo väzeniach. Odhady počtu obetí sú rôzne – od 1000 až po 10000, čo bol vtedy sovietsky odhad. A asi 30000 zranených. Dodnes je téma Tchien-an-men v Číne oficiálne tabu a médiá o nej zaryto mlčia. V januári 2006 vyhľadávač Google dokonca súhlasil, po tvrdom nátlaku čínskych úradov, s cenzúrou svojej čínskej stránky a odstránil z nej všetky zmienky o masakre na námestí Tchien-an-men, ale aj otázky okolo nezávislosti Tibetu, zakázanej sekty Falun Gong, „kultúrnej revolúcie“ či statusu Taiwanu. Ak hľadáte „na Googli“ v Číne ktorúkoľvek z týchto vecí, objaví sa nápis, ktorý vysvetlí, že „podľa miestnych zákonov, nariadení a politiky sa časť výsledkov hľadania nezobrazuje“. Z rovnakých dôvodov je na internete v Číne zablokovaná aj celá Wikipedia (tá nie je cenzurovaná). Ale práve to je tá necenzurovaná pravda o predolympijskej Číne a jej politickom režime.