Mapa stránky

Štvrtok, 22 Máj 2008 00:00

Pri vzniku štátu Izrael možno asistovali medzinárodné organizácie a najmä OSN, ale pravda je taká, že sa narodil z popola obetí holokaustu a židovských túžob silnejších než osud. Ani po 60 rokoch nežijú jeho obyvatelia v bezpečí a istote.

Všetci pozorovatelia sa zhodnú, že po šiestich desaťročiach existencie je Izrael hospodársky, spoločensky a politicky krajinou zázrakov. Jeho pulzujúca a otvorená demokracia sa snaží o rovnosť ako málokde západnom svete a majú k nej prístup aj izraelskí Arabi – vlastne jediní Arabi, ktorí si môžu povedať, že žijú v demokracii. Má skutočne fungujúci sociálny systém, má pozoruhodnú a bohatú kultúru, má neobyčajne plodnú a invoatívnu vedu, má viacero nositeľov Nobelovej ceny a skvelé univerzity, na ktorých študuje viac než polovica mladých Izraelčanov. A predsa žije v tieni. V roku 1979 sa mu podarilo uzavrieť konečne mier s Egyptom a v roku 1994 s Jordánskom. Mier však uzavreli vlády štátov. Médiá, propaganda i výskumy verejnej mienky ukazujú, že Arabi v oboch krajinách vo svojom srdci mier s Izraelom nikdy neuzavreli a tak rýchlo ani neuzavrú. Ale iba taký mier by bol naozaj zárukou, že medzi ich krajinami a Izraelom nepotečie opäť krv.

Všetky tie vojny s arabskými susedmi, ktoré Izrael vyhral, vnucujú bezstarostný pocit, že Izrael je tu, aby tu už navždy či aspoň nadlho zostal, a jeho smrteľní nepriatelia sa s tým jednoducho budú musieť jedného dňa zmieriť. Ale obyvatelia Izraela cítia hlboko v kostiach, že nenávisť tých, ktorí ho chcú vymazať z mapy aj so všetkými Židmi, ktorí v Izraeli žijú, je rovnako hlboká ako židovská túžba, z ktorej sa zrodil Izrael. Tí sa nikdy nezmieria s tým, že Izrael vôbec existuje. Oslavy 60. výročia založenia štátu nie sú, pochopiteľne, príležitosťou, pri ktorej sa patrí pripomínať túto večnú chmáru v oficiálnych príhovoroch, a ani ju nik z oficiálnych rečníkov nepripomenul. Západní diplomati sa aj mimo osláv bez výnimky správajú tak, ako keby o nej nevedeli. Bez otvoreného priznania tejto deštruktívnej nenávisti však nemožno pochopiť šesťdesiatročné dejiny Izraela, ani jeho súčasnú situáciu, ani načrtnúť realistický pohľad na to, čo Izrael čaká v budúcnosti.

.zrod

            Mnohí považujú za prvý dokument, ktorý viedol o 30 rokov neskôr k vzniku izraelského štátu deklaráciu, ktorú poslal 2. novembra 1917 britský minister zahraničia lord Balfour lordovi Rotschildovi. Lord Balfour mal pre túžby sionistov, aby mali Židia po dvoch tisícročiach opäť svoj štát pochopenie, ale reč bola aj o iných miestach ako o Palestíne. Keď sa po prvý krát stretol so známym židovským chemikom Chaimom Weizmannom, ktorý sa tiež horlivo snažil o vznik židovského štátu, mali spolu tento pamätný rozhovor:

„Pán Weizmann, prečo trvajú vaši židovskí priatelia práve na Palestíne a odmietajú Ugandu, ktorú im môže naša vláda okamžite poskytnúť?“

„Pán Balfour, predpokladajme, že by som vám namiesto Londýna ponúkol Paríž, prijali by ste to?“

„Ale pán Weizmann, my máme Londýn.“

„To je pravda. Ale my sme už mali Jeruzalem, keď na mieste, kde je dnes Londýn, boli len močiare.“

V Balfourovej deklarácii je potom reč o tom, že vláda Jeho Veličenstva posudzuje priaznivo zriadenie domova židovského ľudu v Palestíne. A tiež, že sa to, samozrejme, nesmie dotknúť občianskych a náboženských práv nežidovských obyveteľov, ktorí v Palestíne žijú, a ani práv a politického postavenia Židov žijúcich inde vo svete.

Po skončení 1. svetovej vojny začali prichádzať na územie britského madátu Palestína skupiny európskych Židov, aby začali nový život v zemi svojich predkov. Vlna židovského prisťahovalectva narástla najmä po príchode Hitlera k moci v Nemecku roku 1933. Židia tvorili vtedy tretinu obyvateľstva Palestíny. Napätie medzi Židmi a Arabmi postupne narastalo. V roku 1936 viedol jeruzalemský muftí Amín al-Husejní, Hitlerov otvorený obdivovateľ a spojenec, priame povstanie Arabov, v ktorom išlo o to, aby boli z Palestíny vyhnaní Židia i Briti. Povstanie, počas ktorého zahynulo takmer 2000 ľudí, bolo nakoniec potalčené až v roku 1939 a Briti sa rozhodli židovské prisťahovalectvo obmedziť. Medzitým však v Európe začala genocída Židov – holokaust.

„Budúci rok v Jeruzaleme,“ je veta, ktorá je súčasťou modlitieb Židov v diaspóre oddávna, ale po skončení vojny sa stala túžba tých, ktorí prežili nacistické vraždenie, odísť z miesta genocídy a založiť nový život v biblickej vlasti predkov, silnejšou ako kedykoľvek predtým. A po prvý raz v dejinách prispela vlna súcitu s obeťami holokaustu k tomu, že mala pre túto túžbu porozumenie aj svetová verejnosť a politici. Nasledovali turbulentné časy a odhodlanie Židov založiť svoj štát silnelo. S ním aj britský otvorený odpor, represie a bránenie prisťahovalectvu, arabské násilie, ale aj násilie židovských skupín ako Irgun a Sternov gang. 31. augusta 1947 vyhlásila Komisia OSN pre Palestínu svoje riešenie, ktorým malo byť rozdelenie Palestíny na dva nezávislé štáty, arabský a židovský. Nakoniec prijalo Valné zhromaždenie OSN 29. novembra 1947 rezolúciou tento projekt. Britský mandát sa mal oficiálne skončiť 15. mája 1948. Arabi teno projekt okamžite odmietli (odmietli rovako existenciu Izraela, ako aj založenie nového arabského štátu na území Palestíny).

Neoficiálna vojna medzi Arabmi a Židmi sa postupne rozhorievala už od konca roku 1947. V máji 1948 sa Briti z Palestíny stiahli a 14. mája 1948 Izrael vyhlásil založenie nezávislého štátu. Palestínski Arabi nemali nič podobné v úmysle a 15. mája 1948 napadli vojská Egypta, Jordánska (vtedy Zajordánska), Sýrie, Libanonu, Iraku a Saudskej Arábie izraelský štát, ktorý mal vtedy sotva jeden deň.

.vojny, ktoré nekončia

            Spočiatku bol osud Izraela bojujúceho v roku 1948 proti značnej presile a s omnoho horšou výzbrojou naozaj na vážkach. Okrem iného jednotkám Arabskej légie velili britskí dôstojníci. Najťažšie boli boje o Jeruzalem. V egyptskej armáde bojovali aj traja budúci egyptskí prezidenti – Muhammad Nagíb. Anvar Sadat a Gamal Násir. Na židovskej strane vtedy bojoval tiež dvadsaťročný Ariel Sheinermann, ktorý neskôr prijal meno Ariel Šaron. Arabská invázia mala jediný cieľ – zničiť Izrael a vyhnať z Palestíny Židov. I keď sa arabskí predstavitelia zišli pred útokom v Ammáne, nemali nejaký spoločný strategický plán, iba vojenskú presilu. Všetkým išlo zrejme najmä o to, aby si obsadili pre seba čo najväčší kus územia. Sýrski a irackí dôstojníci nemali dokonca ani mapy územia Palestíny. Medzi Československom a Izraelom vznikol vtedy pozoruhodný vzdušný most, ktorým sa dodávali zbrane a vojenský materiál bojujúcim Izraelčanom. Arabom sa v prvej vojne Izrael nepodarilo zničiť a palestínskym Arabom, ktorí žili v Gaze (pod egyptskou vládou) a na Západnom brehu (pod jordánskou vládou), nedovolili arabskí vodcovia založiť si svoj štát ako to predpokadalo rozhodnutie Valného zhromaždenia OSN. Pred a počas tejto vojny ušlo tiež pred bojmi z územia dnešného Izraela viac než pol milióna Arabov (údaje sa dosť rozchádzajú), mnohí v domnení, že sa vrátia po arabskom víťazstve. Stali sa večnými utečencami, ktorým nedovolili okolité arabské štáty asimiláciu a odsúdili ich na život v utečeneckých táboroch. V roku 1949 sa nakoniec podarilo uzavrieť separátne dohody o prímerí, ale Izrael odvtedy nemal skutočné hranice, ako ich nemali s Izraelom ani okolité štáty. Boli a väčšinou to dodnes sú v skutočnosti len línie zastavenia paľby. Československo mohlo v tejto vojne pomáhať Izraelu len preto, lebo komunistická Moskva vsadila na to, že aj Izrael sa stane súčasťou komunistického tábora, vzhľadom na to, že ho zakladali z veľkej časti idealistickí ľavicovo orientovaní európski Židia. To nevyšlo a Sovietsky zväz sa postupne ocitol na arabskej strane konfliktu.

            Po neustávajúcich teroristických výpadoch z egyptského územia, ale predovšetkým po znárodnení Suezského prieplavu a z iniciatívy Britov a Francúzov, ktorých sa znárodnenie prieplavu priamo týkalo, začala sa 29. októbra 1956 útokom izraelských síl na Sinajskom polostrove ďalšia izraelsko-egyptská vojna. Zúčastnili sa jej na izraelskej strana aj britské a frqancúzske jednotky a lietadlá. Boje, hoci kruté, trvali iba niekoľko dní a boli po silnom medzinárodnom tlaku na Izrael, Britániu i Francúzsko ukončené prímerím 6. novembra 1956. Invázne jednotky sa stiahli a nasledovalo jedenásťročné napäté prímerie.

            Prímerie vydržalo do roku 1967. Vtedy Sovietsky zväz, znepokojený utajovaným nukleárnym programom Izraela, pomohol iniciovať ďalšiu vojnu, počas ktorej, ako vysvitlo z dokumentov odhalených po rozpade Sovietskeho zväzu, chcel počas bojého konfliktu zničiť izraelský jadrový reaktor. Rusi šírili na Blízkom východe „zaručené“ správy, že sa Izrael chystá riešiť spory so Sýriou vojensky. Násir, ktorý nebol pôvodne vôbec naklonený vojne, začal nakoniec s koncentrovať na hranici s Izraelom obrovské vojenské sily a robili to aj Sýria a Jordánsko. V egyptských médiách a Násirových prejavoch sa rozpútala propaganda, v ktorej sľuboval, že „zaženie Židov do mora“ alebo, že „Židom, ktorí prežijú útok, umožní odchod, ale dá sa púochybovať, že niekto prežije“. V interview koncom mája 1967 povedal Násir, že „...už samotná existencia štátu Izrael je agresiou.“ Egypt obsadil pásmo Gazy a uzavrel morskú úžinu, ktorá bola prístupovou cestou k juhoizraelskému prístavu Eilat. Na Násirovu žiadosť odišli tiež z egyptsko-izraelskej hranice mierové sily OSN. Arabský útok sa čakal každý deň. Keď sa na rokovanie izraelskej vlády dostala informácia o rozhodnutí egyptských generálov začať akciu, navrhol minister obrany Moše Dajan, aby sa Izrael sám ujal iniciatívy. 5. júna 1967 skoro ráno vzlietli izraelské bojové lietadlá a začala takzvaná Šesťdňová vojna. Izraelskí letci letiaci v malej výške pod hladinou radarou zničili na zemi 09 z 340 bojaschopných egyptských lietadiel a všetky štartovacie plochy. V pozemných bojoch obsadili potom izraelské ozbrojené sily Gazu, Sinajský polostrov až po Suezský kanál, dobyli východný Jeruzalem, Golanské výšiny a celý Západný breh. Vojna bola natoľko rýchla, že Sovieti dokázali počas nej iba podniknúť ponad izraelský reaktor iba nejaké prieskumné lety. Po dlhých rokoch stáli konečne židovskí vojaci v Jeruzaleme pri Múre nárekov. Veliteľ egyptských síl maršal Amir strašnú porážku nezniesol a spáchal samovraždu.

            Ďalšia arabsko-izraelská vojna sa začala 6. októbra 1973 na židovský sviatok Jom Kipur. Egypt a Sýria napadli Izrael nečakane. Nasledovali ťažké boje, počas ktorých prenikli izraelské jednotky hlboko na západnom brehu Suezského prieplavu a v Sýrii takmer k Damasku. Po dohodách o prímerí sa Izrael stiahol zo západného brehu prieplavu a vrátil sa na Golanské výšiny. Dovolil tiež evakuáciu etgyptskej 3. armády, ktorá sa ocitla na Sinajskom polostrove v beznádejnom obklúčení.

            Tieto štyri vojny boli tie „veľké“ arabsko-izraelské vojny. Boli i „malé“, ako napríklad zrážka Izraela s libanonským teroristickým hnutí Hizballáh v roku 2006. 7. júna 1981 zničila letka izraelských lietadiel už dobudovaný jadrový reaktor v irackom Osiraku.

            Zmapovanie zrážok medzi Izraelčanmi a rôznymi frakciami palestínskych teroristických skupín by zabralo priveľa miesta. Pre pochopenie situácie postačí, ak si uvedomíme, že trvajú vlastne nepretržite s väčšou či menšou intenzitou už 60 rokov – od vzniku štátu Izrael.

.mier nie je vo výhľade

            Napriek tomu, že celé roky masy palestínskych Arabov oslavovali tancom na uliciach každý bombový útok, pri ktorom zahynuli izraelskí civili, napriek vojnám a zoči voči veľtoku nenávisti a vražedných chúťok, ktoré bez prestávky zaplavujú arabské médiá, nestrácala väčšina Izraelčanov dlhé roky nádej, že sa ich túžba po mieri a uznaní susedov jedného dňa naplní. „Už treba ustáť len tú ďalšiu vojnu, a možno potom ešte jednu, a ak bude zle, tak ešte ďalšiu, ale jedného dňa...“ hovorili si. Ale, ako napísal novinár Benny Morris v nemeckom denníku Die Welt, Izrael začína byť v nestrážených a intímnych okamihoch, keď ľudia pijú v telavivských pouličných kaviarňach svoju rannú kávu a zamyslene hľadia pred seba, smutným miestom. Izraelskí Židia, podľa toho, čo pocítil v takých chvíľach Morris, nakoniec strácajú aj poslednú nádej, že ten deň, keď sa skončí konflikt a Arabi (všetci a nie len ich vrtkavé vlády) konečne uznajú právo Izraela na existenciu a život v mier, niekedy príde.

V Izraeli je veľa ľudí, predovšetkým tí, ktorí patria k politickej ľavici, ktorí sa nechcú vzdať myšlienky, že keď Izrael pridá ešte na ústretovosti, trebárs aj na hranicu sebazničenia, je tu nádej na dohodu. Ľudí, ktorí si to myslia, je však dnes menej a menej. Všetky podávané ruky, mierové procesy a jednostranné stiahnutia sa viedli nakoniec iba k tomu, že v pásme Gazy vládne Hamas, ktorý zabije aj medzi svojimi každého, kto by chcel otvorene mier s Izraelom. Na Západnom brehu vládne bezmocný a skorumpovaný Fatah a Palestínska samospráva, ktorá už nemá takmer nijaký dosah na ďalšie osudy palestínskych Arabov a ani mandát hovoriť a rokovať v ich mene. Arabi dátum vzniku Izraela nazvali „al-Nakba“ („katastrofa“) a slávia ho čiernymi zástavami a balónmi. Izraelský premiér Ehud Olmert začal viesť akousi netransparentnou formou rokovania so Sýriou, ktorej chce ponúknuť mier výmenou za Golanské výšiny. Nemá však na to mandát od izraelskej verejnosti, ktorá je veľkou väčšinou proti. Je to beznádejná aktivita, v ktorej jediným motívom Sýrie predstierať vôľu k mieru môže byť iba snaha votrieť sa opäť do priazne Spojených štátov.

            Medzinárodná diplomacia prichádza znovu a znovu s plánmi, ktoré v sebe nenesú ani náznak realistického zhodnotenia situácie. Bez výnimky sú odsúdené na zlyhanie. S tým súvisí i to, že v priškrtenej vojne s Hizballáhom v roku 2006 musel Izrael bojovať s jednou rukou priviazanou za chrbát, lebo ho práve medzinárodný tlak nútil robiť všetko, aby obmedzil civiliné straty v Libanone i doma na minimum. To viedlo, pochopiteľne, k tomu, že sa nepodarilo zničiť ani Hizballáh, ani jeho raketový potenciál, a tiež k tomu, že ten mierny výprask, ktorý Hizballáh dostal, môže dnes vydávať za víťazstvo. Zničením v nukleárnom plameni hrozí Izraelu so železnou pravidelnosťou iránsky psychotický prezident Ahmadínedžád, ale ani s tým si medzinárodná diplomacia nevie poradiť a ani si nechce páliť prsty. Príliš okato je už na niektorých „diplomatoch“ vidieť, ako by sa im uľavilo, keby Izrael vlastne ani neexistoval. Gratulovať k šesťdesiatke prišli takmer všetci a menšina hádam aj úprimne. To je však primálo na optimizmus.

            Izrael je tu už šesť desaťročí. Vyšiel z bojov moderný, silný, hrdý. A skeptický.