Mapa stránky

Streda, 18 Jún 2008 00:00

V takmer všetkých demokratických voľbách sveta je prítomná minulosť. Je prítomná ako referencia, ako argument, ako tieň, aj ako zdroj hrdosti. Stačí si vybrať.

Často je to minulosť, ktorá je prerozprávaná na nepoznanie, mytologizovaná, heroizovaná, alebo jednoducho sfalšovaná. To jej však neuberá na sile, práve naopak – historické falzifikáty sú neporovnateľne atraktívnejšie ako skutočné dejiny. Ľudia chcú mať hrdinských predkov (jedno či biologických alebo ideologických) a nechcú historické škvrny.

Obidva články v tejto .kritickej prílohe sú napísané v kontexte amerických prezidentských volieb a oba upozorňujú na minulosť, ktorá je v nich prítomná v skreslenej podobe. Americká ľavica zapiera rasistického kostlivca, ktorého má v skrini a Európa viní zo svojej krvavej minulosti falošných démonov. Nie sú to nevinné hry, lebo falošne interpretovaná či dokonca sfalšovaná minulosť, keď poslúži ako „poučenie“, vedie s určitosťou k zlým rozhodnutiam ohľadne budúcnosti.

Americkej ľavici, ako vidno z článku Daniela J. Flynna, sa darí zahmlievať vlastnú minulosť, ale v tom sa nijako nelíši od európskej ľavice. Tej sa napríklad podaril husársky terminologický kúsok – premenovala ideologickú podstatu fašizmu a nacizmu na presný opak a rozšírila ten blud tak úspešne, že ho bez uvažovania používajú takmer všetci. Mussoliniho fašizmus je totiž dieťaťom ľavicových rodičov. Mussolini bol socialista každou bunkou svojho tela, čítal a nechal sa inšpirovať Marxom, Engelsom, Sorelom a podobne. Konflikty medzi jeho fašistami a komunistami či socialistami, boli vojnami vo vnútri ľavice. Podľa vlastných slov publikovaných v novinách Il Popolo, potreboval „zavraždiť Stranu (socialistickú), aby zachránil Socializmus“. Ako „Duceho“ (vodcu) oslovil po prvý krát Mussoliniho socialistický predák Olindo Vernocchi, keď ho vítal po návrate z väzenia slovami, že je „Duce všetkých revolučných socialistov“. Analogickú i keď odlišnú ľavicovú anamnézu má aj Hitlerov národný socializmus. Súčasťou Hitlerovej cesty k moci bola vyslovene antikapitalistická rétorika. Buržoáziu a kapitalistov Hitler nenávidel a pohŕdal nimi. A predsa, keď je reč o fašizme či nacizme, tárajú všetci poslušne o pravici, „pravicových extrémistoch“ a podobne. Skutočne úspešné prepísanie histórie aj mätenie pojmov.

Natan Sharansky upozorňuje zase na falošnú kauzalitu, ktorú si Európania osvojili pri interpretácii vlastných dejín a ktorú sa pokúšajú vnútiť i zvyšku sveta. Národnú identitu vnímajú ako čosi, čo treba z európskeho myslenia čo najskôr úplne odstrániť, ak sa nemajú opakovať vojny minulosti, ktoré – podľa prevládajúcej európskej mytológie – spôsobili práve národné identity v zrážke s inými národnými identitami. Považovať pritom Hitlerov nacizmus iba za extrémny prípad preciťovanej národnej identity je naozaj veľkým nedorozumením.

Americké prezidentské voľby sú vždy fascinujúce, ale tento krát, práve preto, lebo v nich kandiduje Barack Obama, je ich fascinácia pre Európu silná ako možno nikdy predtým. Európa, ktorá je pôvodnou vlasťou rasizmu, Európa, ktorá zrodila aj Holokaust, zrodila aj politické elity, ktoré urobia všetko, aby vyzerali úplne inak ako ich predchodcovia z prvej polovice 20. storočia. Nedokážu nevšímať si farbu Obamovej pleti, lebo ten odpudzujúci vírus rasizmu majú v sebe. Zvyčajne je dobre ukrytý, ale občas presvitne jeho škaredá tvár cez neustrážené slová a prerieknutia. A tak bude verejne vyjadrovaná túžba, aby zvíťazil Obama, okázalou formou popretia, že ten vírus v sebe nosia. A budú ho podporovať i preto, lebo si úprimne prajú, aby mala Amerika opäť ľavicovú vládu. Takú, s ktorou si budú možno rozumieť aj pohľadom. Ale budú Obamu podporovať i pre menej skrytý motív. Budú ho podporovať presne pre to, čo píše Natan Sharansky – Obama sa zdá byť tak veľmi neamerický. Cítia, že amerického patriota, ak sa tak vôbec prejaví, možno iba hrá a nebude im prekážať ani Obamov náboženský tútor Jeremiah Wright, ktorý vo svojich plamenných kázňach tak z celého srdca nenávidel Ameriku. Veď nenávidieť Ameriku patrí v európskych salónoch i krčmách k dobrému tónu.

Vo všetkých voľbách je tak či onak prítomná minulosť, často tá falšovaná. A európska dezinterpretovaná minulosť je bezpochyby prítomná aj v európskom pohľade na americké voľby. Netreba sa preto čudovať, že ten pohľad bude (a už čiastočne aj je) myopický.