Mapa stránky

Utorok, 24 Jún 2008 00:00

„Tyrania je prinútiť ľudí nemyslieť ako myslia, prinútiť ľudí vyslovovať myšlienky, ktoré nie sú ich vlastné.“

Milovan Djilas

Existuje scenár, ktorý sa v sociálnych a politických dejinách ľudských spoločností vracia so železnou pravidelnosťou, hoci je už skutočne starý až ošúchaný. Vynorí sa vždy, keď spolu začnú obcovať moc a nová ideológia. Vedľajším produktom novej ideológie, ktorá ovládne nejaký spoločenský priestor, je takmer vždy nová trieda ľudí, ktorým tá ideológia pomohla k moci. (Tým priestorom môže byť krajina, ale i kontinent, a môže ním byť aj nejasne ohraničený a rozptýlený priestor povedzme vedeckého odvetvia alebo náboženskej komunity.) Nová trieda má potom dve centrálne priority – svoju moc udržať a svoju moc rozšíriť. Preto každá nová trieda inklinuje celkom logicky k potieraniu všetkých prekážok, ktoré sa eventuálne stavajú do cesty jej dvom centrálnym prioritám. Najčastejšou prekážkou bývajú slobodne uvažujúci ľudia. Takí zvyknú totiž vyslovovať pochybnosti dokonca aj o základných postulátoch novej ideológie a vôbec sa všemožne pletú novej triede pod nohy. S takými spravidla nemáva nová trieda priveľa trpezlivosti, lebo udržať a rozširovať moc, ktorú legitimizuje spochybňovaná ideológia, je náročné, niekedy aj nad ľudské sily. Takže agresívna obrana každej litery jej ideológie pred „voľnomyšlienkármi“ sa stáva pre novú triedu treťou centrálnou prioritou. Nová trieda k tomu môže pristúpiť rôzne – v závislosti od toho, koľko totalitných prvkov obsahuje jej ideológia, aká veľká je jej aktuálna moc, akú má fantáziu, aká bezohľadná dokáže byť v napĺňaní svojich priorít. Škála prostriedkov obrany siaha od prostej verbálnej demagógie a diskreditácie oponentov, cez ovládnutie či umlčanie médií, až po zastrašenie a fyzickú likvidáciu. Totalitné ideológie vedú automaticky k tomu, že na ich obranu používajú nositelia moci okamžite násilné prostriedky. Ideológie bez a priori totalitných čŕt síce k fyzickému násiliu neinklinujú, ale neznamená to, že nimi vytvorená nová trieda odolá pokušeniu demagógie, diskreditačnej propagandy a podobne.

.nová trieda Milovana Djilasa

Najrýdzejším príkladom novej triedy vytvorenej ideológiou je komunistická nomenklatúra, s ktorej presným a nemilosrdným opisom prišiel, možno ani nie tak paradoxne, komunista, dlhoročný spolubojovník a korunný princ juhoslovanského komunistického diktátora Josipa Broza Tita, Milovan Djilas. Djilas bojoval po Titovom boku proti Nemcom a bol dlho považovaný za jeho najpravdepodobnejšieho následníka. V roku 1954 sa mal dokonca stať juhoslovanským prezidentom, ale to si už stihol svojimi kritickými článkami v časopise Borba znepriateliť Tita i ďalších popredných komunistov, takže ho v januári 1954 rázne zbavili všetkých vládnych funkcií. Krátko na to Djilas vystúpil aj z komunistickej strany. V roku 1956 ho dali jeho bývalí komunistickí druhovia uväzniť za podporu maďarskej revolúcie, ale bolo to v porovnaní so stalinskými gulagmi pomerne panské väzenie (Tito, hoci komunistický diktátor, nebol obludou Stalinových rozmerov) – Djilas v ňom mohol slobodne písať. Vo väzení preložil napríklad aj Miltonov Stratený raj. Knižku Nová trieda: Analýza komunistického systému publikoval už v roku 1957. Vo väzení potom sedel opakovane, ale vždy mohol tvoriť.

Presvedčenému komunistovi Djilasovi neuniklo, že sa on a jeho spolustraníci, celkom v rozpore s tvrdeniami Lenina, Stalina a ďalších komunistov o zániku vládnucej triedy o beztriednej spoločnosti, stali novou vládnucou triedou. Bol úprimným rovnostárom a byť súčasťou novej vládnucej triedy mu prekážalo natoľko, že z tej triedy vystúpil a verejne na ňu ukázal prstom. A hoci jeho osobná skúsenosť bola skúsenosťou zvnútra juhoslovanskej novej triedy, ktorá sa medzitým stihla so stalinským sovietskym impériom rozísť, nehovoril iba o juhoslovanských komunistoch. Hovoril o novej triede v celom východnom bloku. Jeho slávna analýza komunistickej novej triedy je možno práve preto taká jasnozrivá a presná, lebo je, takpovediac, zvnútra.

Základnou tézou Djilasovej analýzy novej triedy je, že kolektívna politická moc, ktorú má nad výrobnými prostriedkami nová trieda, je jej formou vlastníctva (aj tých výrobných prostriedkov). Rozširovaním a reprodukovaním politickej moci nad všetkým tak rozširuje a reprodukuje nová trieda svoju formu vlastníctva. Djilas opísal fázy vývoja novej triedy, jej postupné uvedomovanie si seba, obdobie čistiek a vyvražďovania sa a následné obdobie umiernenosti voči svojim členom. Predvídal i záverečný ekonomický zostup a kolaps za Brežnevovej éry komunizmu, keď bude „politická budúcnosť novej triedy konsolidovaná okolo stagnujúceho programu korupcie a sebectva na úkor iných sociálnych tried“. Tvrdil, že spoločnosti organizované na sovietsky štýl, teda pod vládou novej triedy (komunistickej nomenklatúry), sa „nevyhnutne prepadnú buď späť do kapitalizmu, alebo zažijú novú revolúciu k socializmu“. Ako vidno, Djilas pri svojich úvahách vlastne neopustil ani na okamih marxistickú teóriu a terminológiu, čo však nemení nič na fakte, že svoju novú triedu, jej zrod, maniere i hriechy, opísal presne. A nebolo mu pri tom všetko jedno, lebo napísal i toto: „Hroznou vecou je, že človek nemôže byť komunistom a nedopustiť sa pritom hanebného aktu vzdania sa svojho presvedčenia. Človek nemôže byť komunistom a zachovať si čo i len štipku svojej osobnej integrity.“ Milovan Djilas, rešpektovaný práve pre svoju osobnú integritu i ľuďmi, ktorí už dávno nemali, na rozdiel od neho, o socializme nijaké ilúzie, zomrel v roku 1995, po rozpade Juhoslávie, ktorého sa nechcel dožiť.

Na užitočnosti Djilasovej analýzy novej triedy neuberá ani to, že jej deštruktívne pôsobenie a eventuálny osud už desať rokov pred Djilasom a v omnoho širšom kontexte naznačil vo svojej Ceste do nevoľníctva Friedrich August von Hayek. Hayek predvídal a dovidel ďalej než Djilas, Milovan Djilas však všetko osobne zažil.

.nová eurotrieda

Niet najmenších pochýb, že v Európskej únii už vznikla na veľmi fertilnej pôde ideológie integrácie do „stále tesnejšej únie“ („ever closer union“) nová trieda. Jej zrod bol pozvoľnejší, postupnejší a nebadanejší než v prípade komunistickej nomenklatúrnej novej triedy, lebo pri zrode európskej novej triedy nestála otvorene totalitná ideológia. Tá nová trieda nie je ešte ani príliš homogénna ani monolitná. Na to je ešte príliš previazaná s prostredím jednotlivých národných štátov a príliš závislá od voličov v jednotlivých štátoch. Nemožno jej a priori pripísať ani všetky tie strašné morálne necnosti, ktorými sa vyznačovala hneď od svojho vzniku komunistická nomenklatúra, hoci necnosti nepochybne už má. Už obrysy tejto novej triedy vidno a odpútava sa od zvyšku Európanov čoraz viac a čoraz väčšmi si začína uvedomovať sama seba, existenciu svojich vlastných triednych záujmov, a tiež možný rozpor medzi svojimi kolektívnymi záujmami „na úrovni centra“ a „pohľadom zdola“. Európska únia prešla dlhým vývojom a dnes je skôr prevažne politickým než prevažne ekonomickým projektom, ktorým bola pôvodne. To platí, prirodzene, aj keď hovoríme o menovej únii. I tá je prevažne politickým projektom. Nástrojom, ktorý slúži ako prostriedok ideologickému integračnému cieľu. Je to tak práve preto, lebo okolo vytvárania ekonomických pravidiel a ekonomickej legislatívy vznikala postupne nová trieda, ktorá má viac než servisné ambície. Ako, koniec koncov, každá seba si uvedomujúca trieda. Moc regulovať, usmerňovať a sankcionovať, ktorú táto nová trieda už má, možno aj bez použitia Djilasovej terminológie označiť za formu kontroly, ktorá prerastá do akéhosi politického vlastníctva. A stále mocnejší sklon novej európskej triedy integrovať pod seba stále väčší počet rozhodovacích právomocí a rozširovať svoj vplyv na stále väčší počet oblastí, možno vnímať predovšetkým ako stabilizáciu a rozširovanie tohto vlastníctva.

A správanie sa novej triedy začína mať i totalitné črty, lebo hrozby sociálnym či organizačným vylúčením a iné formy nátlaku sú totalitnými prvkami. To je jediná logická interpretácia rôznych záludných hrozieb ostrakizáciou i vytvárania atmosféry (neexistujúcej) krízy, čo sú veci, ktoré predviedla európska nová trieda v súvislosti s ratifikáciou najprv „ústavnej zmluvy“ a teraz Lisabonskej zmluvy. Totalitným prvkom je aj lišiacka snaha zakamuflovať už odmietnutý koncept ústavnej zmluvy do nečitateľného a zamotaného textu a snaha predať ho verejnosti ako niečo nové. A totalitným prvkom je aj nepreniknuteľný newspeak, do ktorého halí nová európska trieda svoje úmysly. Politické triedy národných štátov si už uvedomujú svoju dvojitú triednu identitu – sú sebou a zároveň majú aj ambíciu byť súčasťou tej novej nadnárodnej triedy. Cítia, že medzi týmito dvomi identitami je pnutie a byť súčasťou toho „väčšieho“ je lákadlom, ktoré je prisilné, a strach, že budú „vynechaní“ priveľký. Iba tak si možno vysvetliť to masové skrotnutie všetkých tých pôvodne takých odvážnych a odbojných šéfov národných vlád a strán.

 

.čítať Hayeka

Kde sú v tom celom „obyčajní“ Európania? Nuž v situácii, ktorú videl už pred šiestimi desaťročiami Hayek: „Najmenšia šanca na zachovanie a rozvoj demokracie bude existovať vtedy, keď bude všetka moc a väčšina rozhodovania v rukách organizácie príliš veľkej na to, aby cez ňu mohol bežný človek dovidieť, či ju obsiahnuť.“

A Hayek už vtedy napísal i toto: „Napriek tomu, že v záujme svojho poslania presadzovať zákon musí byť nadnárodný orgán veľmi mocný, musí byť na druhej strane jeho ústrojenstvo vystavané tak, aby sa ani národné, ani medzinárodné orgány nemohli stať tyranskými. Nikdy sa nám nepodarí zabrániť zneužitiu moci, ak ju nebudeme ochotní obmedziť takým spôsobom, že ju občas nebude možné použiť ani na účely, ktoré budú žiaduce.“ A v závere knižky, medzi iným, dodal: „Ak chceme vybudovať lepší svet, musíme mať odvahu urobiť nový začiatok – aj keby to malo znamenať určité reculer pour mieux sauter (krok späť za účelom lepšieho skoku).“ V súvislosti s „lisabonskou“ hystériou k tomu niet čo dodať.

Treba dúfať, že sa v novej európskej triede rozšíri móda čítať Friedricha Augusta von Hayeka. Ak nie, budeme si musieť asi počkať, kým sa v priamo v jej srdci neobjaví nejaký nový paneurópsky Milovan Djilas. Jemu možno každý uverí, i keď už môže byť dosť neskoro.