Mapa stránky

Štvrtok, 14 August 2008 00:00

Noc z 20. na 21. augusta 1968 bola nejaká čudná. Moji rodičia boli na Sliači na liečení a ja som sa pokúšal učiť na skúšku, ktorá mi ešte zostávala na skončenie druhého ročníka. Nebol som doma sám, bol u nás ešte môj kamarát Paľo Dubček a jeho bratranec Peter. Tiež s úmyslom, že sa budú učiť na skúšky. Z učenia nebolo, prirodzene, nakoniec nič, hojne sme popíjali vínko a hrali šach. Nad ránom sme pospali. O siedmej ma prebudilo naliehavé zvonenie a keď som sa domotal ku dverám, stála za nimi moja priateľka Ciba. Vbehla dnu a budila aj tých dvoch s tým, že nás obsadili Rusi, že jej zobrali noviny (ktoré každé ráno roznášala) a že všade sú tanky. My na to, že nech netára a že si chceme ešte pospať, ale náhle sme boli čulí a bdelí ako rybičky. A zľaknutí. Celý večer sme hovorili o Rusoch a podobných veciach, ale nepočuli sme nič. Kvetná ulica, kde sme bývali, bol taký tichý kút mesta pri Záhradníckej ulici za rampami. Paľo chcel okamžite vedieť, čo je s otcom. Ten bol aj s mamou a Paľovými bratmi v Prahe. Telefón sme nemali, tak sme sa poobliekali, vyzdvihli vo vedľajšom dome kamaráta Mila Šťastného, staršieho brata hokejistu Petra Šťastného, a išli sme k Dubčekovcom cez celé mesto plné tankov a obrnených transportérov s akýmsi hnusným širokým bielym pruhom namaľovaným krížom cez panciere. Vykúkali z nich absurdne mladí vojaci so zmätenými tvárami. Svietilo slnko a pred pár obchodmi stáli už ľudia v rade – vraj s úmyslom nakúpiť do zásoby cukor a múku. Podchvíľou som si hovoril, že sa mi to celé asi len sníva a trvalo ešte asi hodinu, kým mi naozaj zovrelo žalúdok od zlosti a beznádeje.

Hore nad mestom, na Mišíkovej, kde Dubčekovci bývali, sa Paľo pokúšal telefonovať, ale nikam sa nevedel dovolať. Potom otvoril skriňu, kde mal otec poľovnícke flinty a každý si nejakú vzal do rúk. Boli tam aj náboje a jedna z brokovníc bola tá, ktorú dostal pred časom Paľov otec ako dar od Leonida Brežneva. Milo Šťastný navrhol celkom vážne, aby sme sa s tými puškami rozmiestnili do okien vily – že budeme bojovať. Chvíľu sme o tom dokonca uvažovali, ale nakoniec zamkol Paľo tie flinty opäť do skrine. Vďakabohu. Spätne, oveľa neskôr, nám došlo, že to bol v to ráno hádam jediný komický moment. Ponad dom občas zahvižďali guľky z nejakej vzdialenejšej streľby v meste. Asi po hodine zmätených „strategických“ úvah sme sa rozhodli zísť do mesta, kde bolo napriek streľbe a tankom množstvo ľudí a riadny chaos. A prvá krv na dlažbe. Zrazu každý vedel, že okupanti sa po rusky povie „zachvatčiki“.

Zo spolužiakov a kamarátov, ktorí boli v tom čase práve niekde na Západe, sa nevrátil takmer nik, a mnohí odišli do emigrácie v nasledujúcich dňoch. A odchádzali aj neskôr, celé tie roky. A nikto vtedy nevedel, či sa ešte v živote uvidíme.

O tom, že otca držia Rusi v Moskve, sa Paľo Dubček dozvedel až o týždeň. Tie poľovnícke pušky dal Husák vrámci „normalizácie“ jeho otcovi zhabať. Mimochodom, prednedávnom mi Paľo povedal, že tú od Brežneva sa mu podarilo pred časom získať späť (kolovala u akýchsi súdruhov a on ju odkúpil). To ako aby sa absurdný kruh osudu bratských zbraní uzavrel.

Prišli ešte iné čudné noci a zlé rána, žiadne však nebolo také zlé a dusivé, ako to ráno 21. augusta 1968, plné rinčania oceľových pásov, smradu z výfukových plynov, streľby a azbuky.