Mapa stránky

Streda, 24 September 2008 00:00

V roku 1973, keď získal spolu so svojim priateľom Nikom Tinbergenom a Karlom von Frischom Nobelovu cenu, vyšla Konradovi Lorenzovi aj jeho knižka Osem smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva (Die acht Todsünden der zivilisierten Menschheit). Jeho myšlienka, že civilizácia má na ľudské kvality podobný deštruktívny a vlastne ochudobňujúci vplyv ako má domestikácia na zvieratá je omnoho staršieho dáta a v Ôsmich smrteľných hriechoch iba svoju úzkosť o osud ľudstva pomenoval a ukázal konkrétne, aké dôsledky civilizácie má na mysli.

Prvým hriechom je podľa neho preľudnenie zeme spôsobené technologickým pokrokom a vznikom obrovských mestských aglomerácií. Narúša to normálne sociálne vzťahy, ktoré sa stávajú povrchnými, spôsobuje to sociálnu ľahostajnosť a tiež rast zločinnosti.

Druhým z tých smrteľných hriechov je devastácia prirodzeného životného prostredia rovnako spôsobená technologickým pokrokom a rýchlym budovaním veľkých miest a osád. Vďaka rýchlemu a všeobecnému odcudzovaniu sa prírode sa otupuje aj naše estetické cítenie a stávame sa hrubými a bezohľadnými voči prostrediu.

            Tým tretím hriechom je čosi, čo je ľahšie pomenovať ako uchopiť – preteky ľudstva so samým sebou, tiež spôsobené pokrokom v technológiách, ktoré umožňujú enormné konkurenčné výhody a zrýchľovanie súťaže, a tiež zmenou hodnôt. S tým potom súvisí napríklad to, že už nie sme schopní reálnej sebareflexie a nedokážeme byť ani osamote produktívnym spôsobom. „Preteky ľudstva so samým sebou, ktoré stále väčšou rýchlosťou poháňajú vývoj technológií na naše vlastné zničenie, robia ľudí slepými ku všetkým skutočným hodnotám a berú im čas na skutočnú ľudskú činnosť reflexie,“ napísal Lorenz.

            Štvrtým hriechom je odumieranie, ochladzovanie (Lorenz napísal konkrétne „Wärmetod“) našich citov opäť spôsobené zmenou našich hodnôt. Otupenie citov potom spôsobuje, že citovo vyprahnutí ľudia hľadajú intenzívnejšie zážitky v riskantných aktivitách a podobne.

            Piatym smrteľným hriechom je genetický úpadok, následkom ktorého má mladá generácia sklon parazitovať na staršej a zároveň ju odmieta, je nezrelá v sociálnom správaní a je všeobecne nezodpovednejšia voči sebe i voči svetu. V čase, keď to Konrad Lorenz písal, bolo krátko po ľavicových študentských rebéliách v Amerike a v západnej Európe. V tomto kontexte napísal: „Nedá sa vylúčiť, že mnohé infantilizmy, ktoré robia z veľkej časti dnešnej „rebelujúcej“ mládeže sociálnych parazitov, sú možno geneticky podmienené.“

            Šiestym a veľmi ťažkým hriechom je podľa Lorenza opúšťanie tradície. Tradičná rodina sa rozpadá. Zaniká život v širších rodinách. Ide o to, že v istom kritickom bode sa mladšej generácii už nedarí sa s tou staršou dorozumieť po kultúrnej stránke, nehovoriac už o identifikácii. Chová sa teda k staršej generácii ako k cudzej etnickej skupine a chová k nej až nacionalistickú nenávisť. Základy tejto poruchy identifikácie ležia podľa Lorenza v nedostatočnom kontakte medzi rodičmi a deťmi, čo má patologické následky už v dojčenskom veku. Následkom je aj príchylnosť k extrémnym ideológiám a pochybným vodcovským postavám či nahrádzanie stratených koreňov umelými identitami.

            Siedmym hriechom je ľahká indoktrinovateľnosť ľudstva. Ľudia ľahko podliehajú politickým, ale aj kultúrnym, vedeckým, a tiež pseudovedeckým doktrínam. Ich mentálny život je programovaný médiami a boja sa vlastne slobody. Lorenz píše, že dramatické zvýšenie počtu ľudí, ktorí tvoria tú istú kultúrnu skupinu, vedie, spolu so zdokonalením technických prostriedkov ovplyvňovania verejnej mienky, k takej uniformite postojov, aká tu ešte v dejinách ľudstva nebola. K tomu sa ešte pridáva podľa Lorenza fakt, že sugestívny účinok pevne zafixovanej doktríny ešte rastie, možno dokonca geometricky, s počtom jej stúpencov. Človek sa stáva manipulovateľným a stádovým konzumentom.

            A nakoniec ôsmym smrteľným hriechom je, že si ľudstvo vytvorilo zbrane hromadného ničenia. Tie priniesli, okrem stálej hrozby zániku ľudstva, aj to, že je možné manipulovať pomocou strachu celými národmi. Túto hrozbu považuje Lorenz, paradoxne, za ľahšie zvládnuteľnú, ako všetky predchádzajúce.

            Od publikovania Ôsmych smrteľných hriechov uplynulo 35 rokov, nijakého z tých hriechov sa ľudstvo nezbavilo a mnohé sa enormne zväčšili. Technologický pokrok, ktorý závratne „zrýchľuje dobu“, sa nedal pred tromi desaťročiami predvídať a nepredvídateľné sú aj jeho kultúrne a sociálne následky. Ak hovoril začiatkom 70-tych rokov o hrozivo ľahkej indoktrinovateľnosti ľudstva, dnes ide o rádovo inú a omnoho hrozivejšiu situáciu. Aj tie najbizarnejšie a najzlovolnejšie doktríny sa prostredníctvom moderných technológií a najmä internetu šíria rýchlejšie ako stredoveké epidémie. Ak bolo na mieste vysloviť začiatkom 70-tych rokov obavu z úpadku tradície a rodiny, dnes sa tá obava mení na odôvodnený poplach, pretože ten úpadok začína mať aj vážne bezpečnostné dôsledky – napríklad pre obranyschopnosť západnej civilizácie proti militantnému politickému islamu.

            Osem smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva sa nedá celkom označiť za úplné politické krédo či spoveď (vtedy) sedemdesiatročného Konrada Lorenza. Je to iba zamyslenie a varovný signál od muža, ktorý urobil vo vede niečo revolučné predovšetkým preto, lebo mal geniálny dar pozorovať a vidieť i to, čo iným ušlo. A nie iba vidieť, ale vidieť aj súvislosti. Pozeral teda na ľudstvo a videl alarmujúce súvislosti. Človek by si prial, aby preklenul čas a pozeral svojimi vidiacimi očami na ľudstvo aj dnes. Určite by opäť videl i to, čo nám ostatným uniká.