Mapa stránky

Pondelok, 29 September 2008 00:00

Kanadský fotograf Yuri Dojc rozpráva svojimi fotografiami príbeh o zániku židovských komunít na Slovensku. On sám je súčasťou toho príbehu, lebo sa tu narodil a lebo je to aj príbeh jeho rodičov.

            Životný príbeh Yuriho Dojca je plný čohosi, čo možno označiť za magické náhody. Narodil sa v roku 1946 v Humennom. Jeho židovskí rodičia prežili holokaust, lebo ich pred Nemcami i gardistami skrývali dobrí a statoční ľudia. Väčšina rodín jeho rodičov však zahynula v koncentračných táboroch.

            Keď 21. augusta 1968 vtrhli do Československa ruské tanky, Yuri bol práve v Londýne. Do Československa sa už nevrátil. Keď prišiel z Londýna do Kanady, mal vo vrecku iba 6 dolárov a nijakú predstavu o tom, čo by mohol robiť. O fotografovanie nemal ešte nijaký záujem a netušil ešte nič ani o výnimočnom talente, ktorý má (bez neho by sa ťažko stal takým dobrým fotografom). Až prišla jedna z tých magických náhod, ktoré ho sprevádzajú. Jeho spolubývajúci išiel študovať film a Yuriho sa opýtal, či by nechcel študovať fotografiu, že je tam jedna dobrá škola. Yuri sa vybral obzrieť si ju a na chodbe ho zastavil akýsi chlapík, ktorého sa podľa vlastných slov Yuri najprv zľakol, lebo prichádzajúc z komunistického režimu mal tendenciu vidieť všade políciu. Ten chlapík počul v Yuriho angličtine prízvuk, zaujalo ho to a pozval ho k sebe do kancelárie, lebo ho zaujímalo všetko o Československu. Bol to zhodou okolností dekan fakulty, ktorý si vypýtal od Yuriho aj adresu. „O dva týždne som dostal list, že som prijatý – bez pohovorov, bez portfólia – na prestížnu školu, kde sa dalo dostať len veľmi ťažko. Žiadna protekcia, žiadne „lobby“. Šťastie,“ smeje sa pri opisovaní tejto náhody pri našom rozhovore Yuri Dojc.

            Nemal vtedy ani fotoaparát (ten mu potom otec poslal z Československa). Všetko sa musel učiť od základu. A hovorí, že to bolo tak najlepšie: „Ja sa držím takej vety: ´In the beginners mind there are many possibilities, in the experts mind there are few.´ (V začiatočníkovej mysli je veľa možností, v mysli experta iba málo.) Ak sa chce človek niečo učiť, tak musí byť začiatočník. Na škole som robil školské noviny a tam som sa najviac naučil. Potom, keď som dostal prácu u jedného z najlepších fotografov v Kanade, dal som výpoveď už za dva týždne, lebo som sa tam nudil, lebo som cítil, že sa nič nového neučím. Boli sme vtedy celá generácia mladých ľudí, ktorí sme videli v Kanade „nový Jeruzalem“, robilo sa tam niečo nového. New York vtedy upadal a my sme si mysleli, že Kanada bude nový New York. Tá eufória trvala takých desať až pätnásť rokov, a potom to padlo.“

            Dnes je o Yurim Dojcovi je známe, že fotoaparát musí mať pri sebe vždy: „Veľmi často sa mi sníva, že som niekde na cestách, alebo som v nejakej fantastickej situácii, idem po ulici, a zrazu hľadám aparát. A keď ho nemám, tak sa vždy zobudím prepotený a zničený. Tie sny sú veľmi nepríjemné, lebo cítim, že niečo zmeškám, cítim, že čas ide strašne rýchlo a že možnosti urobiť dobrú fotku sú všade, a ako správny pionier, som vždy pripravený... (smiech). Ale si teraz viac vyberám, čo fotím a prečo fotím, Ja nefotografujem zbrklo, čo ma napadne. Keď som bol študent, tak sa mi zdalo ´fotiteľné´ všetko, ale teraz sa viac koncentrujem na určité veci, ktoré ma zaujímajú a kde cítim, že sa séria fotiek začne budovať, alebo že sa začína tvoriť celý taký cyklus.“

.komercia, imaginácia, umenie

            Yuri Dojc patrí medzi veľmi úspešných svetových fotografov v oblasti reklamy. Po skončení školy začal práve reklamou, lebo ho, ako vraví, zaujímalo najmä ako sa fotografiou uživí. Ale vraví o tom aj čosi iné: „Lenže vtedy bola komerčná fotografia veľmi zaujímavá. Ten druh komerčných fotografov ako sme boli vtedy my, asi už nikdy nebude existovať. To boli časy, keď na celú generáciu veľmi zapôsobil film Zväčšenina režiséra Michelangela Antonioniho. Boli sme generácia šesťdesiatych rokov – Beatles, Hair – a vo fotografii David Bailey, Richard Avedon. Bola to zlatá doba fotografie, kde bola najdôležitejšia imaginácia, predstavivosť. Fotograf s imagináciou bol kráľom. Človek sa mohol v reklamnej fotografii plne umelecky prejaviť. A ja som mal to šťastie, že som mal džoby, kde zákazníci naozaj nechali na mňa, aby som imidž urobil ja. Dnes rozhodujú o imidži manažéri s titulom MBA a focus groups a všetko sa do nekonečna študuje.“

            Yuri Dojc však patrí aj medzi najslávnejších svetových fotografov ženskej krásy, aktov. Na otázku, ako s tým začal, hovorí so smiechom toto: „My fotografi sme v tých osemdesiatych rokoch mali totálny prístup ku všetkým modelkám. Chodili za nami v podstate dennodenne. Každá modelka chcela, aby ju fotografoval niekto, kto pomôže jej kariére...“ Vravím mu, že si viem predstaviť, že pri tej predstave mnohí čitatelia zožltnú od závisti. „To bolo za starých čias,“ smeje sa Yuri. Hovorí tiež, že mal istú výhodu oproti Kanaďanom, ktorý boli vo vzťahu k ženám a nahote omnoho stuhnutejší, dokonca sa ženského tela skoro báli. Kanada bola, podľa jeho skúseností aj z reklamnej fotografie, dosť puritánska a on mal výhodu otvorenej mysle.

.projekt

            Už niekoľko rokov pracuje Yuri Dojc na projekte, v ktorom dokumentuje to, čo zostalo holokauste zo života židovských komunít na Slovensku. Najprv robil iba fotografie ľudí, ktorí prežili holokaust a počúval ich príbehy. Tie fotografie už vystavoval – medzi iným aj presne 11. septembra 2001 na slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone. Opäť jedna z tých zvláštnych náhod. Neskôr začal pracovať s producentkou Katkou Krausovou a kameramanom Richardom Krivdom na 90 minútovom filmovom dokumente o ľuďoch, ktorí prežili holokaust, ich príbehoch, ale aj o spustnutých cintorínoch, opustených synagógach, starých knihách, o všetkom, čo ešte zo života židovských komunít na Slovensku zostalo, a postupne mizne v nenávratne. Yuri to chce ešte zachytiť, než to bude definitívne preč. Pýtam sa ho, ako na tú tému on, úspešný komerčný fotograf, prišiel. „Ako na všetko v mojom živote... všetko sú náhody. Ja nikdy neplánujem a to má výhody, ale aj strašné nevýhody. Výhodou je, že sa človek dostáva do všetkého... ako keby skočil do studenej vody, vždy je to niečo nové. Aj k tomuto som sa dostal náhodou, lebo môj otec napísal knihu o židovských komunitách na Slovensku a chcel strašne, aby som k tomu aj ja nejako prispel. Mňa to však príliš nezaujímalo. Žil som v inom svete. Na jeho pohrebe som sa však zoznámil s jednou dámou, ktorá mi na ceste z pohrebu k električke vyrozprávala svoj osud. To bol taký zvrat môjho fotografického života. Zrazu som chcel takých ľudí fotiť. Zrazu ma to začalo zaujímať – práve na otcovom pohrebe – bolo to skoro pred desiatimi rokmi a drží ma to až doteraz. Ja to, samozrejme, nerobím bez prestávky, ja to robím, len keď prídem sem, na Slovensko.“

            Filmový dokument je dnes už zostrihaný a mali by ho premietnuť v Slovenskej televízii a bude aj v distribúcii. A popri ňom vznikli tie aj fotografie, ktoré Yuri Dojc vystavoval od 9. do 30. septembra v Bratislave, a ktoré pôjdu aj do ďalších miest. Na fotografiách sú ľudia, ale aj cintoríny, synagógy a knihy. A všetky rozprávajú jeden príbeh – o tom, čo bolo a stráca sa.

.ľudia, ktorí prežili blízkych

Ľudia na fotografiách Yuriho Dojca sú posledným svedectvom o miznúcej generácií slovenských Židov, ktorej najväčšiu časť pohltili plynové komory a krematóriá nacistických koncentračných táborov. Na tých fotografiách sú tí, ktorí holokaust prežili. Fotografoval ich pred niekoľkými rokmi a na otázku, čo je s nimi dnes, hovorí, že väčšina z nich už medzitým zomrela. Katka Krausová, ktorá je pri našom rozhovore, pritakáva, že za posledné dva roky zomrela aj vyše polovica z tých pamätníkov holokaustu, z ktorými robili rozhovory do filmového dokumentu. A Yuri dodáva: „Oni odišli, ale fotky zostanú, a tie fotky sú snáď posledné svedectvo o tom, ako vyzerali ľudia jednej celej generácie, jednej celej etnickej skupiny, ktorá bola vyhladená... To sú fotky ľudí, ktorí sú na konci... Ale priveľa hovoriť o vyhladení generácie nechcem, lebo mnohí z nich vravia, že my ešte žijeme... Ale štýl života, ktorí mali, ich spôsob myslenia, celý ten pocit ´kto som´, to je už vyhladené, to sa už nevráti.“ A hovorí tiež, že pre neho sú ich fotografie akoby zázračnou cestou do minulosti a z nej do budúcnosti akosi „bez pomôcok science fiction“ – vraví, že tak by asi dnes vyzerali jeho teta a strýkovia, jeho starí rodičia, keby dožili a keby neboli zomreli v koncentráku. Pre Yuriho je to kolektívny portrét generácie.

Ale nie iba kolektívny. Za každým z tých portrétov je úžasný, smutný, závratne hlboký tragický príbeh. Miestami taký bolestný, že ho Yuri ledva dokázal počúvať. Ale počúval: „Musím ti povedať, že všetci tí ľudia sú neskutočne zaujímaví, Každý rozpráva tromi či štyrmi jazykmi a táto pani (ukazuje jednu z fotografií) až siedmimi. Ale žijú, žiaľbohu, hlboko v spomienkach, lebo tragédia, ktorú prežili, je príliš silná. Okrem toho boli dosť izolovaní od života, lebo ich nikto nepočúval. Všetky tie roky, čo prežili, ich nikto nepočúval... Keď sa dnes napríklad v Amerike stane nejaká katastrofa, tak tam hneď máš celú armádu psychológov a podobne. Títo ľudia nemali nikoho, kto by ich počúval a za komunizmu mnohí z nich dokonca sedeli vo väzení ako buržoázne živly, či čo. Tejto pani (ukazuje ďalšiu fotografiu) sa v koncentráku narodila niekoľko dní pred koncom vojny dcéra, ktorá teraz žije v v Kalifornii a je významná vedkyňa. Najväčší smútok ma pochytil až keď som počúval príbehy týchto ľudí, až vtedy... Knihy a synagógy, to človek dokáže mentálne spracovať. Pozerať sa na ne a snažiť sa z toho urobiť niečo krásne.... S ľuďmi to bolo omnoho, omnoho komplikovanejšie. Ich príbehy sú plné tragédií, ale oni ešte stále žijú, nevzdali sa života, tak tam zacítiš hrdosť tohto národa...“

.knihy, fragmenty, hanišar

            Fotografie starých židovských kníh a textov, ktoré Yuri Dojc urobil, sú krásne. Možno také krásne ako zrúcaniny antických chrámov, ako stará architektúra. Tak ich aj fotografoval – ako staré chrámy. Tie knihy sú tiež monumentami starej kultúry a čas, ktorý ich už takmer zničil, im na kráse neubral. Naopak, dodal im nečakaný rozmer metafory. To schátranie ich premenilo na výtvarné diela, ktoré musel len niekto uvidieť. Niekto s Yuriho okom a citom. „Vždy som v schátranosti videl aj krásu. Pre mňa schátranosť neznamená, že je niečo nepekné a snažímv sa vidieť v tom čo najviac krásy. A je to taký skoro pomník tým, ktorým tieto knihy a tieto zvyšky patrili. Ja tých ľudí nepoznám, ale viem si predstaviť, kto asi sú,“ hovorí o fotografiách starých kníh.

Pýtam sa ho, kde všetky tie knihy, zvyšky zvitkov tóry a posvätných textov našiel. „Nebolo vôbec ťažké ich nájsť,“ hovorí Yuri, „V každej dedine nájdeš niečo – budovy sú budovy a knihy sme našli tiež na rozličných miestach. Niektorí ľudia nám povedali, aby sme sa išli pozrieť na to alebo ono. Tak sme šli a našli. Alebo niekedy sme aj na cintoríne našli knihy, ktoré sa mali pochovať a my sme poprosili tých ľudí, či by nám ich neukázali predtým, než ich pochovajú.“ „Vedel si, že Židia knihy nezahadzujú, ale pochovávajú ako ľudí? Ani ja som to predtým nevedel,“ reaguje na môj spýtavý pohľad. „Celá naša cesta je pre mňa cestou učenia sa, ale je tiež plná emócií – napríklad na ktorejsi povale sme našli listy židovských detí, ktoré písali, čím by chceli byť. Nikdy sa mi nechcelo nič formálne učiť, ale táto cesta je pre mňa neformálnou univerzitou, ktorá mi povedala asi viac o ľuďoch, o ich náboženstve a o ich kultúre, ako keby som to niekde čítal,“ dodáva.

            Jedna z Yuriho fotografií starých textov má magický príbeh. Je na nej hŕba starých papierov a fragmentov kníh a spomedzi nich vytŕča kúsok papiera, na ktorom vidno jediné hebrejské slovo. Pred časom Yuri ukazoval v New Yorku istému profesorovi Kolumbijskej univerzity práve fotografie starých kníh a textov a ten profesor sa zastavil pri tejto fotografii a hovorí Yurimu: „How clever of you to leave one word outside of this pile.“ (Aké je to od vás chytré nechať vytŕčať z tej hromady jedno slovo.) „Ktoré slovo?“ opýtal sa Yuri a profesor mu to slovo ukázal. Yuri mu na to vraví, že ani nevie, čo to slovo znamená. „To ste tam nedal vy?“ čudoval sa profesor. „Nie, to by ma ani nenapadlo, nerozumiem po hebrejsky, a prečo by som to tam dával?“ čudoval sa pre zmenu Yuri. A profesor mu odpovedal, že to slovo je „hanišar“, čo po hebrejsky znamená „čo zostalo“. A potom dodal: „There must be angels flying over you when you took that picture.“ (Keď ste robili tú fotografiu, museli nad vami lietať anjeli.) Yuri vraví, že to nie je jediná magická nenáhodná náhoda, ktorá sa pri tom fotografickom a dokumentaristickom projekte stala. Katka Krausová pridáva, že tých magických náhod bolo priveľa a Yuri ukazuje na fotografiu zvaleného náhrobného kameňa, na ktorý cez koruny stromov dopadá jediný lúč slnečného svetla. Hovorí, že tam bol s fotoaparátom „nenáhodnou náhodou“ práve v tú jedinú chvíľu, keď ten lúč svetla dopadal, a že lepšie osvetlenie toho kameňa si nemožno ani vymyslieť.

Hovorím Yurimu, že som si všimol, že používa svetlo, ktoré pripomína holandských majstrov – dopadá z jednej strany do tmavšej miestnosti zvonku cez okno. „Áno, takú fotku voláme Vermeer, lebo je to také svetlo,“ vraví Yuri, „To sú zázračné miesta kde je naozaj jedno špinavé okno, ktoré mi tak filtruje to svetlo, že by to nevedeli lepšie urobiť ani tí najlepší osvetlovači. Ale veľakrát fotíme priamo v prírode – toto (ukazuje opäť fotografie kníh) sú napríklad fotky na cintoríne, kde tie knihy sedia na hroboch.“

.cintoríny

            Medzi fotografiami starých židovských cintorínov je jedna, na ktorej je vidno iba zopár roztrúsených náhrobných kameňov. Jeden, ktorý čas naklonil, je v popredí a v pozadí práve prechádza nákladný vlak. Tá fotografia nepotrebuje nijaké slová, vznikla na nej metafora o holokauste, o smrti, o transportoch, o čase, o zániku celej komunity. Pýtam sa Yuriho, ako tá fotografia vznikla, či šlo opäť o jednu z tých magických náhod. Odpovedal toto: „Náhodou sme išli po ceste prechádzajúcej blízko železničnej trate a zbadali sme, že medzi cestou a železnicou je zvyšok židovského cintorína, o ktorom sme dovtedy nevedeli. Aké vlaky okolo pôjdu, sme tiež nevedeli. No a tam sme stretli aj jedného Róma, ktorý sa nám prihovoril a rozprával nám o tom cintoríne rôzne ´story´. Nás však najmä zaujímalo, kedy pôjde vlak. Ten chlapík nám povedal, že o desať minút a ten vlak tam naozaj išiel. Na tej fotke je zaujímavé, že som čakal, kedy už konečne pôjde vlak a chcel som, aby to bol skutočný dobytčiak. Ale tento vlak nie je skutočný dobytčiak. Sú to nákladné vagóny, ktoré sa plnia zvrchu. Fotku som potom ukázal Arnoštovi Lustigovi, ktorý sa na ňu pozrel, trochu sa mu zahmlili oči a hovorí: ´Vďaka Bohu, že ja som bol v takom istom vagóne, lebo vďaka tomu som mohol z neho vyskočiť.´ To by zo skutočného dobytčiaku nemohol. Takže nakoniec to, že som fotil práve takéto vagóny, malo svoju príčinu, čo som pochopil, samozrejme, až potom. V tomto projekte má všetko svoju príčinu. Tento projekt je plný magického realizmu. Lebo sa pri ňom dejú veci, ktoré sa nedajú ani vysvetliť. Nedá sa vysvetliť, prečo tam zostalo práve to slovo „čo zostalo“, nedá sa vysvetliť, že ten vlak je práve taký ako ten, z ktorého niekto vyskočil, a ktorý si to pamätá a je vďačný (osudu), že ten vlak bol práve taký a nie dobytčiak. Pre nás má, samozrejme, každý ten obraz príbeh. Tu sme napríklad boli (ukazuje inú fotografiu cintorína) asi šesť kilometrov pred Duklou, kde nás zase Rómovia na to miesto zobrali, inak by sme to nikdy nenašli.“

            Na inej fotografii z cintorína je kmeň veľmi starej vŕby obrastený okolo ešte staršieho náhrobného kameňa tak, že ho objíma, obaľuje, pohlcuje. Postupne možno úplne splynú a kameň sa stane stromom a strom kameňom a cez korene do kmeňa a listov toho stromu už možno prúdi v miazge aj prach tých, ktorí sú pod ním pochovaní. Možno žijú ďalej ako strom a opäť s ním zomrú. Cintorín, na ktorom je ten kameň zrastený so stromom, je na východnom Slovensku a Yuri vraví, že to tam už prerobili a teraz to tak už nevyzerá. Ja si myslím, že dotknúť sa toho by bola najhoršia svätokrádež. K stromu s náhrobným kameňom mimochodom priviedol Yuriho Dojca evanjelický kostolník z blízkej obce.

            Európske cintoríny sú všeobecne miestami, kde ľudia smútia. Ale židovské cintoríny, ktoré fotografuje Yuri Dojc, sú až nevýslovne smutné, lebo niet už ľudí, ktorí by na ne chodili smútiť. A postarať sa o hroby. Niet pozostalých, lebo ich zabili a tak cintoríny smútia samé. Smútia, strácajú sa vo vegetácii a v zemi a postupne ich čas úplne zaveje. Aj z nich už zostanú len fotografie.

.za normálnych okolností

            „Mnohí sa pýtajú, či sa dá tá celá éra, šoa, umelecky znázorniť, a pre mnohých umelcov je to výzva. Trvá od konca vojny až dodnes. Tá výzva je veľmi mocná, ale môže sa skĺznuť do sentimentality, a môže sa skĺznuť aj do psychológie večnej obete. Treba sa snažiť stvárniť celú tú éru bez sentimentality, ale tak, aby to malo umeleckú cenu... ak sa to dá. Primo Levi písal o týchto veciach, aj Eli Wiesel o nich písal. Vizuálne sa to snažil stvárniť Chagall svojím Bielym ukrižovaním... Alfons Kiefer sa to snažil stvárniť... Každý si nájde, ak ho to zaujíma, svoju cestu. Ale nedá sa to robiť nasilu, musí to k tebe prísť a príčinu ťažko nájdeš. Ako nevieš, prečo nejaký hudobník robil svoju hudbu. Mne to znovu otvorilo moje korene... Pre mnohých to bola cesta za stratenou rodinou. A to sú veci, ktoré by som mal za normálnych okolností vedieť, za normálnych okolností by som si to mal kde prečítať, za normálnych okolností by som vedel, ako sa pomodliť za mŕtvych, za normálnych okolností... Ale ani moja generácia nežila v normálnych okolnostiach. Tak to dobieham tak, ako viem. Stal som sa fotografom, tak sa to snažím vyjadriť fotografiou. Či sa mi to podarilo, neviem. Možno tie fotografie nehovoria iným ľuďom to isté čo mne,“ hovorí Yuri Dojc.

            Napriek Yuriho neistote tie fotografie však rozprávajú veľmi výrečne a veľmi krásne veľmi smutný príbeh. Je dôležité počúvať ho.