Mapa stránky

Štvrtok, 16 Október 2008 00:00

Už keď som v roku 2007 komentoval udelenie Nobelovej ceny za mier panelu IPCC a šíriteľovi poplašných správ Al Goreovi, bolo jasné, že nórsky nobelovský výbor bude vo svojej tendencii oceňovať zvláštnych laureátov pokračovať. A pokračoval. Cenu dostal fínsky diplomat a bývalý prezident Martti Ahtisaari.

Hneď na úvod však treba povedať, že hoci sa nobelovský výbor mohol rozhodnúť aj omnoho lepšie, a najmä odvážnejšie, mohlo to byť aj horšie. Ahtisaari je vo viacerých ohľadoch sporná osoba a jeho zásluhy o mier na rôznych koncoch sveta naozaj netreba preceňovať, ale nepochybne sa o mier na mnohých horúcich miestach usiloval. Aj úspešne. Napríklad v Namíbii (dávno), či v Indonézii (nedávno). Či je mier na tých miestach priamo zásluhou Ahtisaariho diplomatického umu a vytrvalosti, alebo iba pečatil vopred vyzretú situáciu, ťažko rozhodnúť. Skôr to druhé. Ale to nie je príliš relevantné pri posudzovaní, či cenu dostal oprávnene, alebo nie. Je totiž otázkou, či diplomacia, akokoľvek zručná a odhodlaná, dokáže vôbec vydolovať mier z konfliktu, ktorý je horúci a nerozhodnutý. Diplomacia má, žiaľ, svoje limity a mier nastáva, ak jedna či obe strany konfliktu prídu k poznaniu, že nemôžu zvíťaziť, respektíve, že definitívne prehrali. To zvyčajne zapôsobí na dušu bojujúcich strán ako vedro vody na pahrebu. Potom môžu prísť diplomati, aby to dali na papier. Pozor, netvrdím, že táto časť prípravy na mier je ľahká. Je to jedna z najťažších úloh diplomacie. A Martti Ahtisaari má práve v tejto veci nepochybne isté know-how. Tí, ktorí s ním rokovali, oceňujú najmä jeho „no nonsense“ prístup a sklon pomenovať veci priamo. (Ako udelenie Nobelovej ceny za mier zdôvodnil nórsky nobelovský výbor, si môžete prečítať v rámčeku pri tomto článku.) Na tomto mieste treba povedať niekoľko slov aj o limitoch „mierovej diplomacie“ ako takej – už len pre poctivosť voči ocenenému Marttimu Ahtisaarimu. Tie limity sú neprekročiteľnými limitmi aj pre neho a čo nedosiahol, to nedosiahol najmä preto, lebo také limity existujú – ak teda neberieme do úvahy jeho osobné limity, o ktorých bude ešte tiež reč.

.limity „mierovej diplomacie“

            V každom horiacom či iba tlejúcom vojnovom konflikte existujú pre diplomaciu usilujúcu o dosiahnutie mieru vnútorné a vonkajšie limity. A tiež všeobecné, týkajúce sa diplomacie ako takej. Tie vnútorné súvisia s vlastnosťami kofliktu a jeho strán.Diplomacia je bezmocná voči motivácii bojujúcich strán, ak je stále mocná. Diplomacia je bezmocná uprostred intenzívnej streľby. Diplomacia je bezmocná, ak má niektorá z bojujúcich strán pocit, že môže zvíťaziť (už bola o tom reč vyššie), ak zároveň druhá strana nepovažuje vojnu za stratenú. Diplomacia je bezmocná ak pre niektorú stranu konfliktu je bilancia pokračovania vo vojne výhodnejšia, než bilancia mieru uzavretého za súčasného stavu konfliktu. Diplomacia je bezmocná, ak jedna zo strán (môže sa stať, že aj obe) nemá jednoducho v programe mier, ale úplné zničenie protivníka či získanie jeho teritória. Diplomacia je bezmocná zoči voči sektárskemu, náboženskému či ideologickému fanatizmu. Diplomacia je bezmocná voči apokalyptickým fantazmagóriám. Diplomacia nevie odstrániť z konfliktu nenávisť. To všetko je vo väčšej či menšej miere prítomné napríklad v konflikte medzi Arabmi a Izraelom, ale napríklad aj v Sudáne.

            Vonkajšie limity „mierovej diplomacie“ vytvára aktuálna medzinárodná situácia. Existujú napríklad najmenej dvaja členovia Bezpečnostnej rady OSN, ktorí majú vo veci sabotovania nádejí na skutočný mier v mnohých končinách sveta záznam dlhý ako argentínska telenovela. Na mysli mám, prirodzene, Rusko a Čínu. Ak sú aktéri ako Rusko súčasťou „mierovej diplomacie“, možno spoľahlivo očakávať, že „diplomatická“ snaha o mier nebude ani nezištná, ani nestranná. Zárukou neúspečnej „mierovej diplomacie“ zvykne byť aj účasť Európskej únie. Jej predstavitelia majú vzácny dar ponúkať riešenia ignorujúce vnútorné limity diplomacie spomenuté vyššie. Veľkým vonkajším obmedzením diplomacie je aj to, či sa môže oprieť aj o skutočnú vonkajšiu silu (mimo strán konfliktu). Na mysli mám vojenskú silu. Silu vynútiť s plnenie, silu reálne pohroziť. Ak taká sila za chrbtom „mierového diplomata „ nie je, je bezmocný.

            Ale to všetko vie zrejme veľmi dobre aj ocenený Martti Ahtisaari, nevyjednával práve v najľahších konfliktoch. S Miloševičom mohol uspieť v roku 1999 aj preto, lebo mal za chrbtom NATO a naozaj nahnevané Spojené štáty. V Namíbii v roku 1989 po dlhom váhaní nakoniec súhlasil so zásahom juhoafrických jednotiek proti jednotkám SWAPO z Angoly. Bolo to tesne pred podpísaním dohody o nezávislosti Namíbie v centrále OSN.

            Možnosť či nemožnosť oprieť sa o reálnu vonkajšiu silu, ktorá dokáže stranu či strany konfliktu donútiť ustúpiť či prijať kompromis, patrí k všeobecným limitom diplomacie ako takej.

Ocenený Martti Ahtisaari, ako ostatne ani nikto pred ním, neprekročil limity, ktoré „mierová diplomacia“ má, ani o milimeter. Vlastne toho však dosiahol v porovnaní s armádou iných chronických účastníkov mierových rokovaní dosť. Je presne to, čo o ňom povedali – dobrý mediátor, nie čarodej. A tak po tohtoročnom udelení Nobelovej ceny za mier Marttimu Ahtisaarimu zazneli iba samé pozitívne reči. Pravda, neboli vzrušené a nadšené, ako v prípade minuloročnej ceny pre Ala Gor a, boli skôr vlažné a formálne. Ako keby sa novinári a komentátori silili do povinného cvičenia, potom zívli a prešli na inú tému. Rovnako však ako nefalšované nadšenie, chýbala aj akákoľvek kritika. Zvláštne. Viac než sedemdesiatročný Ahtisaari je ešte aj dnes veľmi schopným mužom, ale nie je mužom bez poškvrny a vedia o tom mnohí. Medzi nimi najmä tí, ktorí sa vedia orientovať v histórii a chodbách Sekretariátu OSN, kde Ahtisaari dlho pôsobil.

.ahtisaari v OSN

Ani v jednom z početných článkov komentujúcich Nobelovu cenu pre Marttiho Ahtisaariho a vlažne oslavujúcich jeho neúnavné diplomatické úsilie na poli mieru sa príliš jeho pôsobenie priamo na Sekretariáte OSN v osemdesiatych rokoch minulého storočia nespomína. Pritom stojí za to pripomenúť si tie roky jeho diplomatickej kariéry čisto pre poriadok. V roku 2005 ich tak trochu priblížil vo svojej knižke The UN Gang Pedro Sanjuan.

Pedro Sanjuan je americký diplomat, ktorý pracoval na vysokom poste na Sekretariáte OSN z poverenia (vtedy) Reaganovho viceprezidenta Georga H. W. Busha. Nastúpil tam v roku 1984 a zostal celé desaťročie. V čase, keď opúšťal OSN, sa Martti Ahtisaari práve stal fínskym prezidentom. Úlohou Pedra Sanjuana bolo najmä dozerať na aktivity sovietskej KGB v OSN. Na začiatku svojej misie bol sám proti 274 agentom KGB, ktorých na Sekretariáte napočítal. Spočítať ich nebola ťažká úloha,väčšinou to nijako neskrývali. A v radoch úradníkov Sekretariátu OSN mali aj stovky ďalších spolupracovníkov najrôznejších národností, najmä z krajín východného bloku, ale aj zo západných, afrických či ázijských krajín, ktorí sa snažili sovietskym „diplomatom“ všemožne pomáhať – väčšinou z presvedčenia, niektorí i za peniaze a rôzne výhody. Generálnym tajomníkom OSN bol v tom čase Javier Perez de Cuellar. Sídlo Sekretariátu OSN bolo vtedy newyorskou centrálou operácií KGB na americkej pôde. Podrobnejšie som o tom písal v .týždni 11/2006. Opäť zacitujem Sanjuanovu knižku: „Vždy ´na žiadosť generálneho tajomníka‛ žiadal Sekretariát OSN cielené informácie, ktoré si priali získať spravodajské agentúry v Moskve. Žiadal ich od Stanford Research Institute, od Rand Corporation a od ďalších zmluvných partnerov amerického ministerstva obrany, príležitostne od Advanced Research Projects Agency ministerstva obrany (verte tomu alebo nie) a od mnohých iných cenných zdrojov. Na dôvažok, samozrejme, boli informácie získavané z úradovní Kongresu vo Washingtone, amerických univerzít, podnikov, bánk, obchodníkov s akciami a od množstva iných zdrojov ochotných dodávať ‚OSN‛ fakty a čísla o čomkoľvek, čo si ‚OSN‛ prialo. Žiadny z týchto zdrojov by nedodal informáciu sovietskemu veľvyslanectvu vo Washingtone, ale požiadavka zo Sekretariátu OSN bola ‚legitímna‛... Pod prefíkanými zámienkami žiadali sovietski agenti v knižnici OSN od zmluvného partnera ministerstva obrany odpaľovacie sekvencie pre americké interkontinentálne balistické rakety pre prípad nukleárneho konfliktu medzi USA a Sovietskym zväzom, tvrdiac, že generálny tajomník OSN potrebuje dáta na vojnové scenáre, aby lepšie špecifikoval štúdie OSN na riešenie konfliktov.“

No a práve tie odpaľovacie sekvencie rakiet žiadal cez svojho poskoka Tapia Kanninena fínsky zástupca generálneho tajomníka OSN Martti Ahtisaari. Nemohli byť určené nikomu inému, iba sovietskej KGB. Generálny tajomník OSN nemal pre tento druh informácií nijaké využitie a ani OSN ako inštitúcia nikdy nebola súčaťou nijakých rokovaní o odzbrojení. Na príchod Ahtisaariho do funkcie nového zástupcu Pereza de Cuellara pre administratívu spomína Pedro Sanjuan takto: „Zanedlho po Ahtisaariho príchode som si všimol, že denne navštevuje istého Vasilija Safrončuka, nového sovietskeho zástupcu generálneho tajomníka pre záležitosti politiky a Bezpečnostnej rady. Väčšina úradníkov Sekertariátu OSN, dokonca aj niektorí Sovieti, žartovali, že Ahtisaari bol správne ´finlandizovaný´, čo bol odkaz na politickú dominanciu Sovietskeho zväzu nad svojím malým a slabým severným susedom. Ahtisaari mal zase svojho vlastného vazala, istého Tapia Kanninena, fínskeho úradníka Sekretariátu pracujúceho v kancelárii generálneho tajomníka. Ahtisaariho fínsky krajan sa pokúšal, často úspešne, získať veľmi citlivé informácie o americkej vláde pre potreby generálneho tajomníka. V skutočnosti tie informácie putovali priamo k Antisaarimu.“ Čo sa týka Ahtisaariho pravdepodobnej spolupráce so sovietskou KGB, nijako sa nevymyká z prekliatia, do ktorého uvalil Fínov diktát Sovietskeho zväzu. Po zverejnení archívov Ústredného výboru sovietskej komunistickej strany v čase vlády Borisa Jeľcina vysvitlo, že agentom KGB bol aj Urho Kekkonen, ktorý bol fínskym prezidentom od roku 1956 až do roku 1982. On a jeho politickí chránenci vo Fínsku dostali cez úrad KGB milióny dolárov – či už na politické kampane, alebo pre vlastnú potrebu. Kekkonen Nobelovu cenu mieru nedostal, dostal iba Leninovu cenu mieru od Sovietov. Nepochybne bol na ňu hrdý. Škoda, že sa už dnes neudeľuje, mala veľkú informačnú hodnotu. V tomto kontexte je nepochybne tiež zaujímavé, že v prípade Kosova sa Ahtisaari na mienku Rusov, ktorí chceli všetko, len nie kosovskú samostatnosť, vykašľal. Práve tú navrhol, hoci pod kuratelou OSN.

Okrem „finlandizovanej“ aktivity pre sovietsku KGB zapadol podľa Pedra Sanjuana Martti Ahtisaari do atmosféry Sekretariátu OSN aj vo veci všadeprítomného antisemitizmu. Hoci má každý členský štát OSN legitímny nárok na obsadenie proporcionálneho počtu úradníckych miest v newyorskej budove Sekretariátu OSN a vo všetkých ďalších úradoch OSN, v 80-tych rokoch tam nepracoval ani jediný Izraelčan. Keď americkí senátori, rozhnevaní pokusom získať z pôdy OSN tajné vojenské informácie, pohrozili znížením finančnej podpory USA pre OSN, Ahtisaari bol pobúrený, hoci celú aféru sám spôsobil. Pedro Sanjuan, ktorý senátorov na celú vec upozornil, mu dal cennú radu: Ak chce, aby Spojené štáty opäť hradili predošlých 25 percent rozpočtu OSN, treba začať zamestnávať Izraelčanov do pozícií, ktoré sú pre nich vyhradené na Sekretariáte OSN. To by v očiach Washingtonu mohlo znamenať, že je OSN predsa len bona fide medzinárodnou organizáciou a nie arénou pre nízke politické košpirácie. „Ahtisaari si podoprel ruky o brucho, čo zdanlivo ešte zväčšilo jeho aj tak veľmi veľkorysé proporcie, a povedal: ´Izrael je členom OSN len preto, lebo ho podporuje vaša krajina. Pokiaľ ide o môj názor, Izrael má ešte menšiu legitimitu ako OOP (Arafatova Organizácia pre oslobodenie Palestíny), a tá má v OSN iba status pozorovateľa!´“ spomína Pedro Sanjuan. V roku 2002 vymenoval generálny tajomník OSN Kofi Annan práve Marttiho Ahtisaariho, vtedy už bývalého fínskeho prezidenta, do veľmi spornej komisie OSN, ktorá mala vyšetriť „masaker“ civilistov v palestínskom meste Džanín, okolo ktorého sa strhla mediálna hystéria a o ktorom neskôr vysvitlo, že sa nestal. (Išlo o protiteroristickú operáciu izraelskej armády, pri ktorej bolo zabitých 59 Palestínčanov, v absolútnej väčšine ozbrojených bojovníkov, a 23 izraelských vojakov.) Práca tej komisie sa ukázala ako všetko, len nie objektívna či kompetentná. Tomu sa niet čo čudovať – Martti Ahtisaari bol i osobným radcom Jásira Arafata, mimochodom tiež nositeľa Nobelovej ceny za mier, a členom onej komisie OSN bol aj istý Cornelio Sommarunga, bývalý prezident Medzinárodného červeného kríža, ktorý počas vykonávania tohto úradu verejne prirovnal Davidovu hviezdu k hákovému krížu. Jednoducho OSN.

.kto cenu nedostal

            Už pred rokom som spomenul, že redaktori The Wall Street Journal pridali 13. októbra 2007, po zverejnení mena Al Gora a IPCC ako laureátov minuloročnej ceny za mier, svoj zoznam tých, ktorí ju mali v tom roku dostať a nedostali. Boli na ňom odvážni budhistickí mnísi z Barmy, ktorí sa postavili vojenskej junte, bol tam Morgan Tsvangirai zo Zimbabve, Gari Kasparov z Ruska, aj kolumbijský prezident Alvaro Uribe, ktorý sa snaží zbaviť svoju krajinu pliagy vojny s drogovými barónmi a komunistickými guerilami. Čakal som i tento rok, ale redaktori The Wall Street Journal sa zatiaľ neunúvali. Asi sa rozhodli, že to už nestojí za úsilie. Tak skúsim opäť ja.

            Napríklad Morgan Tsvangirai ešte stále bojuje a tým, že odstúpil z prezidentských volieb a prenechal ich paranoidnému diktátorovi Mugabemu, zachránil pre svoju krajinu aspoň vetchý vnútorný mier. A možno aj veľa životov. A bol ochotný aj podať človeku, ktorý ho nechal takmer umlátiť na smrť, ruku a ponúknuť politické partnerstvo – opäť v mene mieru. Nobelovský výbor neudelil cenu čínskym ani ruským aktivistom zasadzujúcim sa za ľudské a politické práva, hoci to mnohí čakali. Ľudské práva sú pritom významnejšou ingredienciou mieru ako mnohé iné veci, najmä ak ide o jeho stabilitu. Martti Ahtisaari je alibistická voľba výboru, ktorý zrejme nechcel dráždiť Čínu, ktorá viedla už vopred agresívne reči, ani putinovské Rusko. Nechcieť dráždiť je iba iné pomenovanie pre zbabelosť.

Nórsky nobelovský výbor nebol pritom vždy taký zbabelý či alibistický. Už v ňom sedeli i odvážni muži – napríklad v roku 1935, keď udelil cenu Carlovi von Ossietzkemu, v tom čase internovanému v nacistickom koncentračnom tábore. Hitlera to rozzúrilo. Odvážni muži v ňom sedeli aj v roku 1975, keď cenu udelili Andrejovi Sacharovovi nehľadiac na to, či to sovietských súdruhov podráždi, alebo nie. Ale o tom, kedy bola Nobelova cena za mier v správnych rukách a ktoré roky sú rokmi nobelovskej hanby, bola obšírne reč v .kritickej prílohe .týždňa 43/2007. Netreba to opakovať, na tom zozname sa odvtedy nič nezmenilo. Iba pribudol Martti Ahtisaari – ani veľká hanba (po Rigoberte Menchú, Jásirovi Arafatovi a Al Gorovi je latka pre veľkú hanbu naozaj vysoko), ale ani veľká sláva (tá latka je zase vysoko po Sacharovovi, matke Tereze, dalajlámovi či Martinovi Lutherovi Kingovi).      

Tu by sa možno žiadalo trochu si cynicky zažartovať. Veď keď mohol niekto po Mníchovskej dohode navrhnúť na Nobelovu cenu za mier Hitlera... Nenastolili napríklad Vladimír Putin a Vladimír Medvedev v Gruzínsku mier? Nie je to na cenu?

Ale dosť žartov, o rok bude ďalší laureát. Určite prekvapujúci.