Mapa stránky

Štvrtok, 04 December 2008 00:00

Bombajskú teroristickú drámu, ktorá stála životy viac než dvoch stoviek ľudí (a stovky zranených), vnímajú mnohé svetové médiá ako ďalšiu krvavú epizódu lokálneho sporu o Kašmír. Teroristický útok však niesol znaky, signály, ktoré boli adresované za hranice Indie, Kašmíru a Pakistanu.

Signály, o ktorých je tu reč, sú zakódované v spôsobe prevedenia koordinovaného útoku, vo výbere obetí a v ďalších detailoch. V danej chvíli sú trochu prekryté debatou medzi Indiou, ktorá ukazuje prstom na Pakistan a Pakistanom, ktorého prezident Asif Ali Zardárí tvrdí, že India nepredložila nijaké dôkazy o tom, že útočníci majú niečo spoločné s Pakistanom. Tá debata je však adresovaná domácemu publiku oboch krajín a ani prezident Zardárí, manžel zavraždenej prezidentskej kandidátky Benázir Bhuttovej, si naisto nerobí ilúzie, že mu západné médiá tú nevinnú pózu celkom veria. Čo mu na druhej strane veria je to, že za útokom v Bombaji nestojí jeho vláda. Tak však ani žiadne obvinenie z indickej strany neznelo.

Tí, ktorí hovoria iba o ďalšej epizóde indicko-pakistanského nepriateľstva, ignorujú fakt, že nikdy predtým neboli vzťahy týchto dvoch krajín také dobré, ako bezprostredne pred útokom. Prezident Zardárí zašiel dokonca tak ďaleko, že sa v mene Pakistanu verejne vzdal prvého použitia nukleárnych zbraní vo vzájomnom konflikte. India neskrývala potešenie. Indickí a pakistanskí politici si mali podľa plánu v krátkom čase zasadnúť za spoločný stôl na rozhovory o umožnení obchodu cez čiaru oddeľujúcu indický a pakistanský Kašmír. To doteraz nebolo možné. Aj priameho násilia v oblasti Kašmíru významne ubudlo. Je vysoko pravdepodobné, že toto uvoľnenie vzťahov je jedným a možno i hlavným motívom celého útoku. Islamskí radikáli začnú zabíjať vždy vtedy, keď hrozí, že sa nepriateľské strany konfliktov, plameňom ktorých živia svoju ideológiu, dohodnú. To sa opakovane deje v konflikte medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi a to sa stalo opakovane aj v Iraku – napríklad keď iracká al-Kájda podnikla krvavý bombový útok na šiitskú Zlatú mešitu v Samare v roku 2006, keď sa zdalo, že šiiti a suniti by mohli konečne nájsť k sebe cestu. Jediným cieľom takého útoku je potom udržať plameň konfliktu, nedovoliť mu vyhasnúť. Aj o to išlo zrejme v Bombaji.

.o cieľoch

            Predovšetkým treba povedať, že koordinovaný teroristický útok v Bombaji bol dlho vopred detailne plánovaný a premyslený. Na jeho príprave sa musela zúčastniť oveľa väčšia skupina ľudí než tí, ktorí potom prišli so zbraňami a trhavinami a zabíjali. Ciele boli pozorne zvolené tak, aby bolo čo najviac mŕtvych a aby mali to „správne etnické zloženie“. Na železničnej stanici, v nemocnici či v kine, kde sa premietajú „bollywoodske“ filmy, sa v každej chvíli nachádza dostatok Hindov, ktorých možno zabiť. V kaviarni Leopold či v hoteloch Tádž Mahal a Oberoi je zase predpoklad, že tam bude dostatok cudzincov a ak bude teroristom priať šťastie, tak najmä Američanov a Britov. Niektoré médiá, napríklad The New York Times, priniesli skutočne hlúpu úvahu, že Nariman House, kde sídli Židovské centrum, sa ocitol medzi cieľmi útokov náhodou. To miesto, kde mladý newyorský rabín a jeho manželka poskytovali pomoc a duchovné služby ľuďom, však nebolo nijako výrazne označené, ani notoricky známe, takže hovoriť o náhode, keď sa islamským terorisom podarilo zabiť jedinému amerického rabína, ktorý bol práve v 16 miliónovom Bombaji, hraničí s úmyselnou slepotou. Práve židovské obete útokov javili podľa lekárov známky mučenia, boli spútané a mali najviac strelných poranení.

            Teroristi udržiavali po celý čas elektronickú komunikáciu a istý čas mali dokonca v jednom z hotelov zriadené niečo ako riadiace centrum. Boli zjavne dobre vycvičení, zohraní, odhodlaní a... veľmi mladí. Neprišli vyjednávať, neprišli ani brať rukojemníkov a ani klásť podmienky na ich prepustenie, neformulovali ani nijaké požiadavky a ultimáta. Prišli jednoducho zabiť čo najviac kresťanov (podľa možnosti Američanov), Hindov a Židov.

.kto?

            Pakistan popiera, že útočníci prišli z Pakistanu, ale mladý terorista, ktorý prežil 60 hodín trvajúce boje v Bombaji, to podľa indických úradov hovorí. Hovorí tiež, že výcvik na útok a na zaobchádzanie so zbraňami, podstúpili mladí teroristi v Pakistane, a že sa na ňom podieľal aj nejaký muž zo všemocvnej pakistanskej spravodajskej služby ISI Inter-services Inteligence). Výcvik zrejme prebiehal v tréningových táboroch organizácie Laškar-e-Taiba (LeT), čo je islamistická militantná organizácia založená začiatkom 90 rokov. Dnes zdroje uvádzajú, že sa hlási k trom cieľom – k odtrhnutiu indickej časti Kašmíru od Indie, k snahe o zavedenie islamskej vlády v Indii a ku globálnemu džihádu „proti Židom a križiakom (kresťanom)“. Pakistanský prezident Zardárí síce tvrdí, že organizácia už nefunguje, lebo ju v roku 2001 zakázali, ale to je úsmevné tvrdenie zoči-voči množstvu krvavých útokov, ku ktorým sa organizácia hlási, i zoči-voči iným jej aktivitám – napríklad charite medzi chudobnými, kvôli ktorej je populárna. Je to organizácia otovrene afiliovaná s al-Kájdou. Nevedno, koľko má LeT naozaj členov, ale môže ich byť mnoho tisíc v samotnom pakistanskom Kašmíre, indickom Kašmíre a po celom Pakistane. Konzervatívny odhad analytikov hovorí, že vo výcvikových táboroch v Pakistane absolvovalo výcvik 15 až 20 tisíc potenciálnych teroristov. Spravodajské údaje tiež hovoria, že takmer všetci členovia LeT nie sú etnickí Kašmírania, ale Pakistanci z militantných madrás (islamské náboženské školy), a afgánski vojnoví veteráni.

            Útočníci prišli do Bombaja po mori a bombajskí rybári informovali už dlho vopred indickú políciu, že sa do mesta pravdepodobne pašujú trhaviny a zbrane. Indická polícia to ignorovala, podobne ako nereagovala na varovanie zo strany americkej spravodajskej služby CIA, ktorá zachytila telefonickú komunikáciu smerujúcu do Pakistanu, ktorá zrejme súvisela s prípravami na útok.

            Útok, ktorý je tak dobre logisticky pripravený a technicky zabezpečený ako ten v Bombaji, si vyžaduje nemalé prostriedky. Zdá sa že Laškar-e-Taiba ich má dostatok. Veľké sumy peňazí pochádzajú zo zbierok na charitu, do ktorých prispievajú väčšinou zavádzaní a klamaní členovia pakistansko-moslimskej komunity vo Veľkej Británii. Viaceré vyšetrovania ukazujú, že dokonca prostriedky zo zbierok určených obetiam zemetrasenia v Pakistane boli použité na činnosť LeT v Indii.

.problém zvaný Pakistan

            Situácia v Pakistane je kľúčom nie len k rozuzleniu príbehu teroristického útoku v Bombaji, ale omnoho širšieho problému. Bývalému prezidentovi Mušaráfovi sa nepodarilo zrušiť vplyv militantných islamistov v pakistanskej tajnej službe ISI, ktorá funguje ako štát v štáte. Prsty má nepochybne aj v mnohých problémoch, v ktorých sa opäť topí Afganistan. Ilegálny svetový kšeft s nukleárnymi technológiami, ktorý má na svedomí „otec“ pakistanského nukleárneho programu Abdul Kadir Khan, nesie svoje zlovestné ovocie aj teraz – on stál za rozbehnutím iránskeho nukleárneho programu a od neho pochádzali aj prvé dve iránske centgrifúgy na obohacovanie uránu. (Abdul Kadir Khan sa nikdy netajil svojou blízkosťou k Laškar-e-Taiba a islamským militantom vôbec.)

            Pakistanský prezident Zardárí začal s pokusmi modernizovať krajinu a snahou dosiahnu nakoniec mierové riešenie polstoročie trvajúceho sporu s Indiou. Ale zjavne nemá silu ani prostriedky na to, aby zlomil väz organizácii ako Laškar-e-Taiba, ani islamským militantným elementov v tajnej službe ISI a v pakistanskej armáde. Francúzsky filozof Bernard-Henri Levi, ktorý skúmal v Pakistane smrť novinára Daniela Pearla, napísal v denníku The Wall Street Journal, že tri dni po masakre, vo chvíli hnevu a frustrácie, ktorá odhaľuje pravdu, Zardárí povedal: „Aj keď sú tí aktivisti (na mysli mal útočníkov z Bombaja) spojení s Laškar-e-Taiba, proti komu si myslíte, že bojujeme?“ Treba dodať, že v danej chvíli asi márne – z toho tá frustrácia a bezmocnosť.

            Pakistan svojou vnútornou neovládateľnosťou a obrovským množstvom radikálnych islamských elementov, ktoré z jeho pôdy pochádzajú a tiež tých, ktoré sa tam zbehli a našli útočisko z celého islamského sveta, predstavuje hrozbu, ktorej by sa mala západná diplomacia a bezpečnostná politika venovať intenzívne a neustále. A nezaobíde sa to, pravdepodobne, ani bez vojenských operácií síl NATO z Afganistanu smerujúcich do tých oblastí Pakistanu, ktoré sú poslednou pevnosťou al-Kájdy a afiliovaných skupín.

.lekcia

            Vojnu medzi Indiou a Pakistanom tento útok nevyvolá, hoci štatistická väčšina Indov v návale hnevu odpovedala na otázku v prieskume verejnej mienky, či by mala teraz India na Pakistan vojensky zaútočiť, kladne. Čokoľvek sa dá povedať na adresu oboch vlád, ani jedna nevidí vo vojne riešenie, ani jedna si ju naozaj nepraje.

            India sa pokúšala držať akosi bokom od vojny Západu s islamským terorom a interpretovala ten na vlastnej pôde v lokálnych dimemziách. Indická moslimská komunita je istým spôsobom v Indii hospodársky znevýhodňovaná, ale radikáli a teroristi prichádzajú častejšie zvonka a nechcú riešiť primárne ponosy indických moslimov. India sa dlhodobo snaží o až kŕčovitú ústretovosť k islamským vrtochom – napríklad bola prvou väčšinovo nemoslimskou krajinou, ktorá zakázala v roku 1988 Satanské verše Salamana Rushdieho. Hádam si India konečne zoberie k srdcu lekciu, že nemá pred sebou súpera, ktorý by chcel viesť dialóg.

            Otázkou zostáva, či si krvavú drámu v Bombaji zoberie ako lekciu k srdcu demokratický Západ. Či si všimne, že teroristom išlo o zabíjanie Američanov, Britov a Židov, ktorí nemajú s Kašmírom ani Indiou nič spoločné. A že teda krvavý útok v Bombaji je súčasťou širšieho, globálneho scenára a nie epizódou dlhotrvajúceho lokálneho teritoriálneho konfliktu. Ten kontext nie je v Bombaji o nič menej zrejmý, ako pri bombových atentátoch v Madride či v Londýne. Ten istý rukopis, tie isté ciele, to isté posolstvo.