Mapa stránky

Piatok, 09 Január 2009 00:00

Možno si lídri Hamasu mysleli, že každodenné odpaľovanie rakiet na územie Izraela bude Izrael tolerovať dlhodobo. Možno iránski tútori Hamas posmeľovali a nahovárali jeho lídrom, že Izrael je slabý. Ukazuje sa, že sa mýlili.

O izraelskom útoku na pozície hnutia Hamas v pásme Gazy treba povedať, že obrana obyvateľov vlastného štátu nie je len povinnosťou, ale priamo funkciou štátu. To je jeden z hlavných dôvodov existencie štátov a Izrael nie je výnimkou. Tých niekoľko tisíc rakiet, ktoré dopadli na územie južného Izraela, zabilo a zranilo iba pár desiatok ľudí, ale o to nejde. Ide o to, že už celé roky musí žiť viac než 100-tisíc ľudí v ustavičnom strachu, že na ich dom, na školu, do ktorej chodia ich deti, na ich ulicu a rodinu, dopadne palestínska raketa a bude zabíjať. Život pod stálou hrozbou smrti si vyberá svoju daň na duši tých ľudí a pácha nesmierne škody na sociálnom tkanive izraelskej spoločnosti. Gaza, z ktorej Hamas odpaľuje rakety, nie je od roku 2005 okupovaná Izraelom a jej obyvatelia sú z veľkej časti závislí od pomoci, ktorá prichádza cez Izrael a z Izraela. V tejto situácii nie je otázkou, prečo Izrael nakoniec použil vojenskú silu, ale prečo s tým tak dlho váhal. Táto vojna je iná, ako všetky predchádzajúce, hoci mnohí majú pocit, že sa na ne podobá. Za smrť civilných obetí môže Hamas a iba Hamas. Preto, lebo celý konflikt začal odpaľovním tisícov rakiet, a preto, lebo neváhal umiestniť ich medzi civilné obyvateľstvo, ženy a deti a neváhal sa zbabelo schovať za tie ženy a deti. To je, aj podľa veľmi úzkeho výkladu medzinárodného práva, vojnový zločin.

 

.2006 nie je 2009

            A Gaza nie je Libanon, treba dodať. Od samého začiatku izraelských náletov na pozície Hamasu v Gaze sa totiž ozývajú mudrujúci komentátori, ktorí vidia priamu analógiu medzi súčasným konfliktom v Gaze a vojnou proti libanonskému Hizballáhu, ktorú viedol Izrael v roku 2006, a ktorú, diplomaticky povedané, nevyhral presvedčivo. Nediplomaticky povedané umožnil v konečnom dôsledku Hizballáhu, aby vyšiel z konfliktu nie porazený, ale politicky silnejší a vplyvnejší. Mnohí z tých komentátorov tvrdia, že vojenská operácia izraelskej armády proti Hamasu v Gaze dopadne rovnako – koniec koncov, v Izraeli je pri moci stále rovnaká slabá vláda. Niektorí po pravde dodajú, že minister obrany Ehud Barak je však celkom iný, ako bol jeho úplne neschopný predchodca Amir Peretz, čo aj jednoznačne vidno na kvalite vojenských operácií. Ehud Barak, bývalý premiér, slúžil v izraelskej armáde 35 rokov, bol šéfom generálneho štábu armády a veliteľom viacerých slávnych vojnových operácií. Je považovaný za jedného z najlepších generálov izraelskej histórie.

            Je pravda, že Olmertova vláda je, pokiaľ ide o jej bilanciu vo veci bezpečnosti Izraela, zatiaľ najhoršia, akú Izrael mal. Pravda je však aj to, že sa vláda z fiaska v roku 2006 zjavne poučila a podľa toho aj koná. Operácia v Gaze má nádej dosiahnuť svoje ciele aj preto, lebo sú tentoraz stanovené realisticky.

            Medzi južným Libanonom a Gazou je dramatický rozdiel. V južnom Libanone mohol Hizballáh voľne operovať do hĺbky územia a Irán mohol jeho zásoby zbraní a rakiet ľahko dopĺňať cez Sýriu, ale aj z mora. Šiítsky Hizballáh je, na rozdiel od Hamasu, ktorý vznikol ako filiálka egyptského sunitského Moslimského bratstva, priamym výtvorom Iránu. Aj Hamas je závislý od iránskej pomoci a zbraní a vo veciach boja proti „malému či veľkému Satanovi“ (ako Irán aj Hamas nazývajú Izrael a USA) netreba rozpor medzi sunitmi a šiítmi preceňovať, predsa však je Hamas skôr vazalom Iránu než priamo jeho rukou. Aj množstvo a kvalita výzbroje, ktorú bol Irán schopný či ochotný dodať Hizballáhu a Hamasu, sa dramaticky líšia. Na rozdiel od situácie v južnom Libanone operuje Hamas v stiesnenom priestore pásma Gazy. To je územie dlhé možno 40 a na užších miestach iba 5 či šesť kilometrov široké. Zo západnej strany pásma Gazy je more, ktoré hermeticky kontrolujú izraelské lode. Z juhu je uzavretá hranica s Egyptom, ktorý vládu Hamasu považuje za riziko pre svoju vnútornú bezpečnosť (pre jeho afiliáciu s egyptským Moslimským bratstvom). Celú západnú a severnú hranicu pásma tvorí nepreniknuteľná izraelská bariéra. Pokojne sa teda dá povedať, že Hamas je v klepci a spolieha sa najmä na to, že Izrael musí robiť všetko, aby minimalizoval počet civilných obetí.

            To je situácia, v ktorej Izrael opäť stojí pred tragickou dilemou ohľadne palestínskych civilných obetí, ale ktorú môže nakoniec vojensky zvládnuť tak, aby zabezpečil, aspoň na čas, to, čo si predsavzal – znemožniť Hamasu, aby odpaľoval rakety na civilné obyvateľstvo Izraela. Ukázalo sa, že to nie je cieľ, ktorý môže dosiahnuť diplomacia.

.je to vojna s Iránom

            Napriek vymenovaným rozdielom však platí, že rovnako ako vojna v roku 2006, i táto vojna je vojnou, ktorú, hoci v nej zomierajú Palestínčania, vedie Izrael s Iránom. Rovnako ako Hizballáh, i Hamas je nástrojom iránskych záujmov, nie záujmov palestínskych Arabov. Irán pripravil Hamas na túto vojnu materiálne aj výcvikom, Irán dodal rakety, ktorými teraz môže Irán zasiahnuť aj mestá vzdialené 40 kilometrov od Gazy. Vplyv Iránu na konanie Hamasu je natoľko veľký, že ak Izrael prenechá veciam voľný priebeh, stane sa pásmo Gazy základňou iránskeho režimu. Irán buduje impérium a snaží sa mať prsty všade. Jeho vplyv v Sýrii enormne narástol, prostredníctvom šiítskej Mahdího armády Muktadu al-Sadra má ambície kontrolovať južný Irak a prostredníctvom Hizballáhu Libanon.

A ambície iránskych ajatolláhov nie sú nevinné. Keď prezident Ahmadínedžád hovorí o vymazaní Izraela z mapy, zvykne si Západ myknúť plecom ako nad rečami nejakého excentrického fantastu, ktorý vládne inak racionálnej krajine. Ale aj jeho prezidentský protikandidát Hašemi Rafsandžání, ktorého chronicky naivná „medzinárodná komunita“ oslavovala ako „umierneného“, hovorí o „sionistickej entite“ (tak označujú radikálni moslimovia Izrael, lebo nechcú vziať do úst ani jeho meno) ako o „najodpornejšom úkaze v histórii“, ktorý moslimský svet „vyvracia zo svojho stredu“... „jedinou atómovou bombou“. V Izraeli si už nikto nemyslí, že ide iba o expresívne floskuly, ktoré netreba brať vážne. Tie „expresívne reči“ o vymazaní z mapy a zabíjaní sú natoľko všadeprítomné, že zdravý rozum káže predpokladať, že ide o skutočný genocídny plán a Hamas je jeho nástrojom. Nijako to netají – stačí si prečítať chartu Hamasu, alebo si pozrieť, čo vysiela televízny kanál Hamasu v Gaze. Netreba sa nechať pomýliť relatívne nízkym počtom obetí, ktoré zatiaľ Izraelu spôsobilo dovedna vyše 6-tisíc rakiet vypálených Hamasom z pásma Gazy. Zatiaľ nie sú rakety Kassam príliš presné, ale každá jedna bola vypálená s úmyslom zabiť čo najviac ľudí a každá jedna bola vypálená s požehnaním Iránu.

To, že ide o vojnu Izraela s Iránom, zrejme vnímajú aj arabské štáty, ktorých reakcie smerom k Izraelu sú zatiaľ nanajvýš povinne formálne odsudzujúce. Arabský svet by väčšinovo pokojne schválil zánik Izraela, ale veľmocenských ambícií Iránu sa obáva viac a osud Palestínčanov mu je už tradične ľahostajný a vhodný iba na propagandu.

V tejto situácii, ako napísal známy politický publicista Robert Kaplan, je dilemou Izraela to, že napriek tomu, že bojuje prostredníctvom zástupnej entity nepriamo s Iránom, „nebojuje so štátom, ale s ideológiou, postmoderným lepidlom, ktoré drží pokope Veľký Irán“ (tým má Kaplan na mysli iracko-afgansko-sýrsko-libanonsko-palestínsku sféru iránskeho vplyvu).

Paradoxne, ako si všimla v denníku Jerusalem Post komentátorka Caroline Glick, sa aj Irán zastal svojich bojujúcich poskokov z Hamasu až podozrivo vlažne a nemateriálne. Cituje Sajída Džalíliho, šéfa iránskej Bezpečnostnej rady a blízkeho poradcu „duchovného vodcu“ Alího Chameneího, ktorý v televízii al Manar (patrí Hizballáhu) povedal niečo v tom zmysle, že „ ... arabské a islamské krajiny a ďalšie, ktoré majú nezávislú vôľu... v zhode a spolupráci... navrhnú kolektívnu iniciatívu, ktorá môže dosiahnuť dve veci... ukončiť agresiu a rýchlo zabezpečiť humanitárnu pomoc pre ľudí v Gaze“. Inými slovami, píše Caroline Glick, reakciou Iránu na vojnu jeho veľkého nepriateľa s palestínskym zástupcom Iránu je návrh na vytvorenie komisie. Ťažko si predstaviť niečo bezzubejšie.

I to má však svoje možné racionálne vysvetlenie. Irán, napriek obrovským zásobám ropy a zemného plynu, je v čoraz horšom hospodárskom stave. Vďaka poklesu cien ropy má Irán miliardové straty a teroristická vojna na viacerých frontoch je možno až príliš nákladná.

.koľko štátov?

            Nech už súčasný konflikt v Gaze dopadne akokoľvek, znovu príde na pretras otázka konečného vyriešenia celej situácie. Zdá sa, že súčasný palestínsky model správy potenciálneho štátu úplne zlyhal. Na Západnom brehu síce vládne Fatah, ale nedokáže plniť nijaké záväzky voči Izraelu ani vlastnému ľudu, je stále poznačený korupciou z čias Jásira Arafata a nemá nijakú autoritu. Gaza je úplne v rukách Hamasu, ktorý nechce nijaký mierový proces a ktorého jediným cieľom je vymazať Izrael z mapy. Tento cieľ podporujú v pásme Gazy štyria z piatich obyvateľov a deviati z desiatich vo veku od 15 do 25 rokov. Otázkou je, prečo za takýchto okolností ešte stále zotrvávajú západní diplomati a politici v ilúzii, že sa rôznymi „mierovými procesmi“ a „cestovnými mapami“ podarí usporiadať veci tak, že tu budú dva štáty – Izrael a Palestína – žiť v mieri vedľa seba. Prinajmenej na palestínskej strane nie je nijaká nádej, že to je reálne.

            Mať vlastný štát znamená aj niesť zodpovednosť za vzťahy so susedmi. Mať naň právo znamená prinajmenej ochotu priznať susedom právo na existenciu a život v mieri. Po desaťročiach nenávistnej indoktrinácie toho nie sú Palestínčania v danej chvíli schopní.

            Realisti začínajú hovoriť o riešení nie v podobe dvoch, ale troch štátov. Na mysli nemajú Gazu ako „Hamastan“, Západný breh ako „Fatahland“ a Izrael, ale stav spred roku 1967. Teda pásmo Gazy ako súčasť Egypta a Západný breh ako súčasť Jordánska. Hovorí o tom, napríklad, americký diplomat John Bolton, alebo odborník na Blízky východ Daniel Pipes.

Je jasné, že Egypt by sa prevzatiu Gazy bránil, už to raz totiž odmietol. Má dôvod obávať sa prepojenia medzi Hamasom a vlastným Moslimským bratstvom. So situáciou v Gaze a vôbec na súčasných „palestínskych“ územiach si však nemôže poradiť nijaká medzinárodná dozorujúca sila. S infraštruktúrou Hamasu aj s humanitárnou situáciou v Gaze si môže poradiť iba štát, ktorý má k dispozícii armádu a represívne zložky v plnom rozsahu a neváha ich použiť. S Hamasom sa nedá dohodnúť, Hamas treba zničiť a Palestínčania, ktorí si ho, koniec koncov, zvolili, to nedokážu. Fatah tiež nedokáže opätovne prebrať kontrolu nad Gazou. Izrael to urobiť nemôže a nechce. Neodovzdal Gazu do rúk palestínskej samospráve v roku 2005 a neurobil bolestivé rozhodnutie vysťahovať osadníkov, ktorí sa tam už narodili, len preto, aby sa tam opäť vrátil. Gaza bola, jednoducho, do roku 1967 súčasťou egyptského územia a jediné, čo by musel Egypt tentoraz urobiť inak, je nedržať Palestínčanov v utečeneckých táboroch, ale dovoliť im plne sa zapojiť do hospodárskeho života krajiny. Nepochybne by to bol prínos aj pre Egypt samotný.

Situácia na Západnom brehu vo vzťahu k Jordánsku je zložitejšia a jordánska monarchia má dosť dôvodov Palestínčanom neveriť, ale so správou územia by nemala problém. Západný breh však v danej chvíli nepredstavuje taký akútny problém ako Gaza, takže by to mohlo chvíľu (aj roky) počkať.

Ak sa horeuvedený, a treba povedať, že dosť nepravdepodobný plán neuskutoční, tak pre Izrael, i keď sa mu podarí výrazne zredukovať schopnosť Hamasu odpaľovať rakety na izraelské územie, platí opäť otázka: Koľko bude trvať, kým sa Hamas znovu vyzbrojí? Kedy sa tam bude musieť Izrael opäť vrátiť?