Mapa stránky

Utorok, 27 Január 2009 00:00

Po roku 2006 sa na Slovensko vrátila politická atmosféra čias, keď mnoho ľudí začalo uvažovať o emigrácii napriek tomu, že komunizmus už padol a ostnaté drôty boli z hraníc preč. Nikto vtedy nevedel, kam sa Slovensko uberá. Presne to nevieme ani dnes, ale ten smer budí obavy.

Opäť počúvam mne blízkych ľudí hovoriť o emigrácii a znepokojuje ma to neznesiteľne. Už to väčšinou nie sú moji rovesníci, ktorých som počúval rozprávať o emigrácii vlastne celý život (i ja som o nej podchvíľou rozprával), už sú to ich talentované a vzdelané deti, dvadsiatnici a tridsiatnici. Pred trinástimi rokmi som napísal esej o emigrácii. Text vyšiel v týždenníku Domino efekt, ročník 1996, číslo si nepamätám (mám ho založené kdesi v pivnici), a tiež v knižke O plameni a nočných motýľoch, ktorú vydal tiež v roku 1996 Kalligram. Týždenník Domino efekt bol vtedy statočným dieťaťom statočného človeka – Petra Schutza, šéfredaktora i vydavateľa. Názov môjho textu o emigrácii bol požičaný názov sladkobôľneho dojáku z mužného hrdla Toma Jonesa – Green, green grass of home. Napísal som tú esej vtedy preto, lebo mi, vtedy ako dnes, priveľa blízkych ľudí začalo rozprávať o tom, že opäť uvažujú o emigrácii.

Časy to boli zvláštne. Na Slovensku vládol Mečiar so svojimi straníckymi oplanmi a koaličnými poskokmi – Slotom a Ľuptákom. Okrem kradnutia, ktoré Mečiar nazval vytváraním slovenskej kapitálotvornej vrstvy, bolo vtedy módou štempľovať ľudí, ktorí nevítali ani rozdelenie Československa, ani hrubosť vládnucej politickej „elity“ a jej paranoidnú xenofóbiu vydávanú za vzťah k národu, ako nepriateľov národa, ne-Slovákov, služobníkov cudzích mocností. Časy to boli dusné, nasiaknuté nenávisťou, ktorou vládni politici a médiá ľudí kŕmili. Mnohí sa na Slovensku prestávali cítiť doma. Nechcel som, aby mi odišli ešte aj tí kamaráti a známi, ktorí si to netrúfli či nemohli urobiť za komunistov, preto som tú esej vtedy napísal. Paradoxné – písal som ju v cudzine, vo Viedni, v meste, ktoré bolo prvou zastávkou väčšiny slovenských emigrantov po celé desaťročia. Sedel som v surreálnom útulne svojej pracovne vo viedenskom Institut für die Wissenschaften vom Menschen, ktorý ma na pol roka prichýlil s titulom „senior visiting fellow“, a pomaly si v duchu preberal mojich dávno emigrovaných priateľov a spolužiakov. Nedalo sa na nich v tom meste nemyslieť a keby som to aj veľmi chcel odpratať z mysle, vždy mi to do nej vrátil hraničný prechod v Bergu, ktorým som prechádzal ráno čo ráno a večer čo večer. Už tam neboli samopaly, ani šikanujúci komunistickí fízli a inkviziční colníci ako za komunizmu, ale tie hnusné budovy stále budili dojem, že ktorékoľvek ráno sa tam môžu znovu objaviť. Aj tie zhovievavé ksichty pasovákov a žoviálnych colníkov mohli hocikedy sprísnieť do pôvodnej prednovembrovej grimasy. Taký som mal pocit na rakúsko-slovenskej hranici každé ráno i večer v roku 1996, keď som, okrem iného, písal o emigrácii. A pas celkom plný vstupných a výstupných razítiek. To mi ale až tak nevadilo, veď roky som nemal pas vôbec. Nikdy sa dostatočne nenasýtim toho prechádzania cez tú, tak dlho zakázanú, hranicu. Pocity nepocity, tie mečiarovské roky sa dali prežiť aj vďaka tej priepustnej hranici. Dnes sa mi na hranici v Bergu vracia ten starý pocit iba niekedy a na zlomok sekundy, kdesi v podvedomí, ako slabučké pichnutie úzkosti, skoro vyhasnutý pavlovovský reflex. Slovensko je v EÚ i v Schengene, na hranici už netreba autom ani zastať, iba spomaliť, a hraničné budovy sú opustené, nik ich ani nestráži. Užívam si to, ale... Tie budovy sú tam stále (hoci u nás tú najodpornejšiu odstránili, tá, v ktorej robili „podozrivým“ cestovateľom osobné prehliadky, zostala) a vyzerajú, že iba čakajú na návrat svojich strážcov z obedňajšej prestávky, a tak sa celkom nestratil ani pocit akejsi „nedefinitívnosti“ tejto neskutočnej slobody. I preto asi cítim potrebu písať znovu raz o emigrácii, tej večnej téme dvadsiateho storočia.

.o definitívnosti

            Mladým sa to dnes ťažko vysvetľuje, ale na emigrácii v rokoch 1948 až 1989 bola zvláštna definitívnosť, s ktorou ju každý spájal. Emigrovať vtedy znamenalo odísť do iného sveta, takého, z ktorého sa ľudia väčšinou nevracali. Tých málo, ktorí sa mohli či museli vysťahovať legálne, naspäť spravidla nepúšťali. Výnimku z tohto pravidla mali iba tí, ktorí odišli po sobáši s cudzincom či cudzinkou. Tí, ktorí odišli „nelegálne“, sa nevracali, lebo ich tu čakala basa. V neprítomnosti ich súdili a odsúdili za „trestný čin opustenia republiky“. To sa dnešnej rozcestovanej mládeži už nedá vysvetliť vôbec. Nie, že by nerozumeli, o čo išlo, len je to ako vedieť si predstaviť v trojrozmernej hlave život v dvojrozmernom priestore. Používalo sa skôr slovo „zdrhnúť“ ako emigrovať, veď ani z basy sa neemigrovalo, ale zdŕhalo.

„Počul si? Jožko zdrhol,“ zvestovala mi kolegyňa na Ústave experimentálnej psychológie SAV po mojom príchode z dovolenky v lete roku 1987. Jožo bol náš kolega, psychológ. Boli sme blízki priatelia a vedel som, že „zdrhnutie“ plánuje i s rodinou, ale ani mne nevyzradil, kedy presne to chce urobiť. Vídali sme sa celé roky každý deň, odišiel som na dva týždne a keď som sa vrátil, už ho tu nebolo. Dokonca vysvitlo, že sa mu ešte podarilo aj vymeniť svoj krásny byt za menší panelákový – byty po emigrantoch totiž komunisti habali. Nerozlúčili sme sa a zamrzelo ma to veľmi, lebo som vtedy netušil, či ho ešte uvidím. V roku 1987 som netušil ani ja, ani náš kamarát Jožko, že komunizmus sa o dva roky rozsype. Myslím, že keby tušil, vyčká. On odišiel, lebo ten koniec nevidel nikde na obzore, mal štyridsať a bolo pomaly aj neskoro. Videli sme sa, vďakabohu, skôr než sme dúfali, ale žiť na Slovensko sa už nevrátil a tuším, že až do roku 1998 mu to ani len na um nezišlo – natoľko „nedefinitívne“ (fuj, aké slovo) to tu so slobodou a demokraciou vyzeralo. Niekedy v roku 1993 sme spolu telefonovali, on v Nemecku, ja doma, a smial sa. „Vieš, kto je XY?“ pýtal sa so smiechom. „Samozrejme, že viem, je to ...“ (a pomenoval som jednu z najvyšších ústavných funkcií). „No, tak to je ten súdruh, ktorému som dal v roku 1987 tých desať tisíc, aby som v banke dostal devízový prísľub a mohol zdrhnúť,“ rehotal sa Jožko. Mne to až také smiešne neprišlo, lebo som sa ešte nedokázal smiať nad ponižujúcimi vecami, ktoré musel pred Novembrom 1989 človek podstúpiť, ak chcel čo i len nos vystrčiť za hranice, ale chápal som ho. Smial sa nám spoza hraníc, tak som sa zdvorilo uchechtol s ním. Nech si ten emigrant nemyslí, že sme s čerstvým rozpadom Československa stratili aj zmysel pre humor. A ktovie, prečo ma tá informácia neprekvapila.

            Ale príbeh krátkej „definitívnosti“ Jožkovej emigrácie je typický iba pre tých, ktorí ušli za slobodnejším životom takpovediac „na záver“. Pre spolužiakov, kamarátov a kamarátky, ktorí mi odišli zo života na viac než dvadsať rokov, keď našu krajinu obsadili v roku 1968 Rusi, trvala tá definitívnosť dlho, pridlho. A nik vtedy nevedel, či nebude trvať dlhšie ako budeme žiť.

            Keď sa chystala emigrovať v roku 1980 naša priateľka Táňa, povedala o tom iba mojej žene Vierke a mne. Na mňa dokonca prepísala aj svoju starú rachotinu (škodovku), aby som ju dal jej bratovi, keď sa nám ohlási z Viedne, že je bezpečne za hranicami. Brat ju mal predať. Jemu zatajila, že odchádza, preto tá okľuka. Niečo vtedy asi eštébákom svitlo, lebo si Vierku i mňa zavolali na výsluch a skúšali zistiť, či sme niečo o Táninom odchode vedeli a podobne. Logické, predtým sme bývali nejaký čas v jej byte. Tvárili sme sa pred nimi úplne nevedomo. Táňa odišla z Viedne do svojej vysnívanej Kalifornie a dodnes tam žije. Ak príde raz za čas pozrieť rodinu a kamarátov, už po dvoch týždňoch vraví, že ju to ťahá domov – do Ameriky.

            Na slove emigrácia sa po roku 1989 zmenilo mnohé. Stratili sa konotácie, stratilo sa slovo „zdrhnúť“, ktoré sa vrátilo na svoje miesto a k svojim (zväčša) kriminálnym majiteľom. A stratila sa tá osudová definitívnosť, ktorá v sebe neskrývala iba fakt, že je to asi navždy, ale aj istú zásadnú osobnú politickú deklaráciu. Emigrácia tých čias bola aj verejným gestom človeka, ktorý ňou oznámil, že nad životom „v rozvinutom socializme“ zlomil palicu, že ho má dosť natoľko, že bude radšej žiť v cudzine aj s rizikom, že už nikdy neuvidí miesta svojej mladosti, a možno ani blízkych. Definitívnosť sa z emigrácie vytratila, deklaratívnosť však celkom nie. Aspoň nie vo všetkých prípadoch. Pre niekoho môže byť odchod, trebárs až do Austrálie, politicky asi rovnako silným gestom, ako odchod z Bratislavy do Košíc. Pre mnohých však zostáva aj vyjadrením postoja. Už to nemá rozmer osobnej drámy, ktorý mali odchody mnohých emigrantov, ale zlomením palice nad vlastnou krajinou to môže byť aj dnes. Ak by niekto chcel namietnuť, že ekonomické dôvody nie sú predsa politickou deklaráciou, mýli sa. Ekonomické a politické motívy sa po roku 1948 vždy preplietali. Iba to slovo „navždy“ je akosi preč.

.mohli tušiť?

            „Autobiografománie“ Jána Kalinu Usmievavé Slovensko a Odpočúvaj v pokoji (Basa story) vyšli už pred piatimi rokmi, k ich prečítaniu som sa však dostal až teraz. Sú skvelé. Ide o životný príbeh človeka, ktorý sa snažil celý život zabávať ľudí svojím bystrým humorom, zberateľa vtipov a autora nespočetných kabaretných textov. Iskričky humoru sa mu podarilo prepašovať aj do opisov životnej situácie, v ktorej až zvieralo žalúdok od úzkosti a beznádeje – životnej situácie skrývajúceho sa Žida počas vojnového Slovenského štátu. Tým humorom v hojnej miere okorenil aj rozprávanie o svojom pobyte v komunistickej base za údajné „rozvracanie republiky“. Viacerých, o ktorých je najmä v tej druhej knižke reč, som poznal či poznám osobne a od nich som poznal aj Kalinov príbeh. Soňa Čechová, moja kolegyňa v Ústave humánnej bioklimatológie, mi veľakrát rozprávala o ich nadanej a vzdelanej dcérke Julke, ktorej komunisti nedovolili študovať – bolo to niekedy v roku 1974, keď už bol Ján Kalina vďaka amnestii asi rok na slobode. Práve Soni Čechovej zhabala pri domovej prehliadke Štátna bezpečnosť Kalinov rukopis, ktorý jej požičal. Kalinovo rozprávanie však bolo iné, plné živých detailov a psychologických postrehov, o ktorých som netušil nič. A, čuduj sa svete pri tej faktickej hrôze, aj nezvyčajne láskavé. Ján Kalina sa nakoniec, po toľkých rokoch komunistickej šikany, rozhodol v roku 1977 emigrovať aj s rodinou. Oficiálne. Umožnili im to v roku 1978 – po mesiacoch buzerácie, ale asi ochotne. Pri čítaní sa mi však stále vracalo niečo iné – otázka, prečo, dočerta, Ján Kalina neemigroval aj s rodinou skôr než sa to celé na neho zosypalo, o desať rokov skôr. Veď mohol tušiť, veď vlastne všetci sme mohli tušiť... Mohli?

.o otcovskej váhavosti a chémii

            Neviem, stále to riešim. Moja generácia to celé pozná intímne. Môj otec s mamou si v roku 1938 vybavili vysťahovalecké papiere do Kanady, otec tam mal vybavenú aj prácu (ako drevár sa mal stať šéfom píly) a mali už aj kúpenú „šífkartu“. Neviem, prečo nakoniec neodišli, ale asi kvôli otcovej váhavosti a obavám z cudzieho sveta, hoci tu prichádzal „slovákštát“. Ťažko teraz povedať, ako by v tej Kanade dopadli. Otec mi kedysi povedal, že chlapa, ktorý na tú kanadskú pílu cestoval namiesto neho, zabil potom pri ťažbe dreva padajúci strom. Ja som mu na to povedal, že on by určite vtedy stál aspoň o meter vedľa. Pozrel na mňa pochybovačne. Okrem toho sa v tých časoch Židia delili, ako hovorí známy vtip, na optimistov a pesimistov. Pesimisti odišli radšej za more a prežili, optimisti si vraveli, že tak zlé to nebude – a skončili väčšinou v koncentrákoch. Otec, napochytro pokrstený Žid, sa potom musel skrývať z rovnakých dôvodov ako Ján Kalina, a prežil, rovnako ako Kalina, iba vďaka obetavým ľuďom, predovšetkým mojej statočnej mame.

Príbeh s otcovou váhavosťou sa zopakoval aj po vojne. Poučení vojnou sa moji rodičia uchádzali o vysťahovalecké papiere na Nový Zéland. Ten im pripadal dostatočne ďaleko od večne bojujúcej Európy a fašizmu. Papiere im vybavili, Nový Zéland bol pripravený prijať ich a opäť mali už aj kúpené lodné lístky. Zostávalo už iba odísť, ale otec opäť váhal. Bol komunistom, podobne ako Kalina, a myslel si, že sa konečne blýska na lepšie časy. Okrem toho sa písal rok 1946 a 1947 a mama čakala po dvanástich rokoch manželstva vymodlené dieťa – mňa. Aj na Novom Zélande sú pôrodnice, ale otec toľko váhal, až nakoniec nikam nešli. Neviem, kedy sa jeho optimizmus začal štrbiť, nikdy mi to nepovedal, viem iba, že ho celkom opustil niekedy v roku 1951 či 1952, keď si po neho prišli muži v kožených kabátoch a zatkli ho. Kalkulovali s ním do niektorého zo stalinských procesov (asi do toho s Rudolfom Slánskym). Vypočúvali ho niekoľko týždňov, potom ho náhle prepustili, nejako sa im asi nehodil do sionistického scenára. Bol som ešte malý, ale zostala mi spomienka na zúfalo plačúcu mamu. Otec zostúpil z miesta riaditeľa na miesto robotníka vo výrobe a tuším sa z toho aj tešil. Iní skončili horšie. Odísť sa už nedalo, tak zvyšok života sa už iba strachoval. Zo strany nikdy nevystúpil, ani to si netrúfol. Keď si po mňa prišli eštébáci kvôli študentským protestom po Palachovej smrti, mama sa na neho osopila s bezmocnou výčitkou – to sú tí tvoji, rob niečo! Iba smutno hľadel a zrejme sa cítil omnoho horšie ako ja. Na polícii mi ukázali moju fotku, na ktorej som držal výkres (transparent) s nápisom „Preč so SSS imperializmom!“, a pýtali sa ma, či to má znamenať podporu fašizmu a jednotiek SS. Tie S, ráčte si všimnúť, sú tam tri, a znamenajú SSSR, vysvetľoval som premúdrelo a bez štipky strachu. Aha, povedali a asi po štyroch hodinách vypočúvania a ukazovania ďalších fotiek mojich spolužiakov a priateľov s podobnými nápismi, ma pustili domov. Až doma mi svitlo, že nemuseli – boli sme vtedy, napriek nášmu dejinnému pesimizmu, dosť hlúpi. Keď som prišiel domov, otec mal v očiach slzy úľavy, lebo vedel svoje. Zomrel mi v roku 1990 a koniec režimu už ani príliš nevnímal.

            Príbeh otcovho váhania je modelový. Tých, ktorí sa vážne pohrávajú s myšlienkou emigrovať, lebo tušia zlé časy, je oveľa viac než tých, ktorí to nakoniec aj urobia. S intelektom ani vzdelaním to príliš nesúvisí, skôr s odvahou riskovať, a tá, ako vedia psychológovia, súvisí najmä s vrodenou chémiou mozgu. Otcov príbeh s váhavosťou som si zopakoval i ja v roku 1968, keď k nám vstúpili bratské ruské vojská. Bol som študent, chystal som sa vtedy koncom prázdnin do Švédska, mal som platný pas, v ňom povolenie vycestovať, i platné švédske vízum. Vtedy prišiel 21. august 1968 a ruské tanky a ja som vedel naisto, že bude zle. Nadlho zle. Optimistom, jedným z tých, ktorí zostávajú, lebo „tak zlé to zase nebude“, som nebol ani na okamih a ani predtým som neveril komunistickému „obrodnému procesu“. Ten môj otec lakonicky okomentoval vetou: „Fúka nový vietor zo starej riti.“ Moji rodičia sa vrátili asi 24. augusta zo Sliača, kde boli v čase vstupu vojsk v kúpeľoch, a ja som mame povedal, že odídem do Švédska. Rozplakala sa a ja som nikam nešiel. Nahováral som si, že len kvôli nej a otcovi, dnes viem, že aj kvôli tej prekliatej váhavosti, ktorá sa asi dedí po meči. Nedostatočne dobrodružná chémia mozgu je naozaj dobrá výhovorka pre otca, mňa a vlastne všetkých nás, ktorí nemali nijaké ilúzie, ale toľko rozmýšľali o emigrácii, až nakoniec nikam nešli.

.o dezilúzii a spoluobčanoch

            Ak dnes hovorí generácia detí mojej generácie o chuti odísť žiť niekde inde, najčastejšie za more, nerobí tak preto, že pociťuje podobnú úzkosť ako ich otcovia v roku 1968, či starí otcovia v roku 1938. Zatiaľ to nevyzerá tak, že sa tento kút sveta chystá kedykoľvek v horizonte najbližších desaťročí opäť skĺznuť do nejakej krvavej katastrofy, ako ubezpečujú všetky politologické hovoriace hlavy z obrazoviek. Ja si to, opatrne, myslím tiež, ale s oveľa menším stupňom istoty, lebo viem čosi o počasí v Západných Tatrách i tom, ako ťažko sa jeho prudké zmeny predpovedajú. Akosi podobne je to aj s predpoveďami budúcich európskych dejín. Ale motívom na uvažovanie o emigrácii už nie je strach o život, ani úzkosť človeka žijúceho v krajine obohnanej ostnatým drôtom, kde sa na hranici strieľa.

            Tam, kde absentuje fyzický strach, ale aj bezprostredné dusno totalitného režimu a neslobody, je však dobrým motívom aj dezilúzia. O tej najmä hovoria dospelé deti mojich známych a priateľov, keď trúsia poznámky o emigrácii. O dezilúzii zo súčasnosti spojenej s pesimizmom ohľadne budúcnosti.

            Dezilúzia i pesimizmus presakujú napovrch v obyčajných rozhovoroch, poznámkach, žartoch. Nemám tu na mysli dezilúziu zo svetovej ekonomickej krízy a pesimistickú prognózu ekonomického vývoja. Tie sú tu, prirodzene, tiež, ale o tom sa vedie iba časť rozhovorov. Pre časť mladej generácie sú to dokonca faktory, ktoré mnohých vracajú z cudziny domov. Tá dezilúzia a pesimizmus, o ktorých je tu reč, sa však týkajú najmä návratu niečoho, čo na mňa dýchalo v roku 1996, keď som písal spomínaný text o emigrácii. Osem rokov sa zdalo, že je to preč, ale vrátilo sa to v plnej sile, rovnako odpudzujúce, i keď so zubami otupenými tým, že sme sa medzitým stali členskou krajinou NATO aj Európskej únie. Nevrátil sa iba Mečiar so Slotom, ale komického murárskeho truľa Ľuptáka, nahradil zlosť vyžarujúci populista Fico, s verejnou podporou, akú mal Mečiar iba na počiatku svojho vládnutia a mocenskými ambíciami, ktoré idú ďaleko za Ľuptákov murársky, ale aj Mečiarov privatizačný a Slotov, prepytujem, národný obzor. Iba tomu, že žijeme v členskej krajine EÚ, ktorá má úplne otvorené hranice, vďačíme za to, že už nedokážu budiť takú úzkosť, ani predávať ľudu také dávky nenávisti, ako za čias Lexovej SIS, mítingov na Pasienkoch a bronzových búst eštébáckych zakladateľov štátu. Tak šíria aspoň dezilúziu a pesimizmus.

            Aby bolo jasné, sami by sa na zasiatie takej miery dezilúzie a pesimizmu do hláv vzdelaných mladých ľudí (a ich rodičov) títo nepôvabní a často priehľadne hlúpi ľudia nezmohli, a nešíria to tým, čo robia a hovoria, hoci aj to je dosť hrozné. Nie, tá miera dezilúzie je spojená s počtom Slovákov, ktorí im vyjadrujú dôveru, ktorí ich podporujú, ktorí ich volili a budú voliť. Tých je toľko, že ak sa pesimizmus niečoho týka oprávnene, je to politický vkus slovenskej populácie. Nevyzerá to tak, že by sa láska a dôvera slovenského voliča v dohľadnom čase obrátila inde. Naopak, vyzerá to tak, že to obrovské množstvo ľudí prejavuje Ficovi, Slotovi či Mečiarovi náklonnosť preto, lebo rezonujú, vo svojom vnútri sa stotožňujú s Ficom, Slotom a Mečiarom a ich na obdiv vytŕčaným svetom paranoje, xenofóbie, vulgarity a morálneho relativizmu. Ťažko nezažívať dezilúziu a pesimizmus v krajine do polovice naplnenej mentálnymi derivátmi Fica, Slotu a Mečiara. Vždy budú voliť na svoju podobu. A celé si to treba doplniť o dezilúziu zo zatiaľ naozaj impotentnej opozície. Preto zase toľkí hovoria o tom, že hádam pôjdu žiť niekde inde, lebo tu už definitívne skapal pes, a že tá situácia je trvalá.

.o emigrácii a studenej vode

            Chápem tie reči, pocity i reči o emigrácii, chcem však povedať všetkým, že pes tu ešte neskapal, že to je cena za demokraciu, a že trvalá je iba kadernícky termín označujúci kudrlinkatý účes. Neobyčajnou výhodou, ktorú majú dnešní mladí uvažujúci o emigrácii, sú práve tie otvorené hranice. Nemusia sa rozhodnúť dnes, ani budúci týždeň, nemá čo hermeticky zaklapnúť ako hraničné závory v roku 1969 a predtým v roku 1948. Sľubujem si aj vám, že keď to predsa len príde, včas to zbadáme a niektorí dobehneme a iní dokrívame k hranici než sa zabuchne. Napriek podobenstvu o žabe, ktorú možno pomaly uvariť, lebo nevyskočí z vody, ktorá sa zohrieva nebadane a postupne. Tak pokojne rozmýšľajte a keď sa vám bude zdať, že sa vám nechce čakať, kým národ dostane rozum, odíďte. Nedajte sa však vyhnať zamračeným tárajom na obrazovke.

Ale mám ešte jednu radu. Súvisí s príbehom môjho spolužiaka z elektrotechnickej priemyslovky Paľa, ktorý som už opísal v tom texte o emigrácii spred trinástich rokov. Celú zimu a jar v roku 1966, ako sme sa pripravovali na maturitu, sa chodil kúpať do Dunaja, otužoval sa. Mysleli sme si, že je trochu šiši, vtedy sa ešte v televízii neukazovali slovenské „ľadové medvede“, ale on iba systematicky pripravoval svoj útek. Na jeseň sa Paľo rozhodol, zalepil si do igelitu občiansky preukaz, rodný list a neviem, čo ešte, a niekoľko večerov sa snažil v tme kdesi pri bratislavskom PKO doplávať k niektorej z nákladných lodí plávajúcich hore prúdom do Rakúska. Zopár krát sa mu to nepodarilo a dole po prúde ho čakával so suchými šatami náš kamarát Vlado. Nasledujúci večer to skúšal znovu a nakoniec sa mu to podarilo, hoci sa skoro pri tom utopil. Vyliezol na akýsi juhoslovanský nákladný čln bez toho, aby si ho všimli pohraničiari sprevádzajúci lode v motorovom člne (tí mohli aj strieľať po „narušiteľoch“), a dostal sa do Rakúska. Už vyše 40 rokov žije V New Yorku. Býva v New Jersey a díva sa ponad rieku Hudson na siluetu Manhattanu. Vraví, že sa toho pohľadu stále nevie nasýtiť. A teraz tá rada: Otužujte sa, neviete, kedy sa vám to môže zísť.