Mapa stránky

Svet sa väčšinou ešte nestihol prebrať z opojnej obamamánie po amerických voľbách. Nepoučiteľní optimisti opäť raz uverili, že prichádza nový a samozrejme lepší svet. Ale Obamova nová diplomacia ho nejako neprináša. Rusi reagujú na jej detinské nadbiehania skôr chladne, Irán dokonca nepriateľsky. A naťahuje ruky za atómovou bombou.

Jednou z najťažších a zároveň najpotrebnejších vecí v zahraničnej a bezpečnostnej politike superveľmoci je pokúšať sa myslieť aj na nemysliteľné. Napríklad na globálnu či „iba“ lokálnu nukleárnu vojnu. Ešte v tomto roku sa ukáže, či to nová Amerika Baracka Obamu dokáže. Zatiaľ to vyzerá tak, že skôr nie ako áno. Termín „myslieť na nemysliteľné“ pochádza od legendárneho Hermana Kahna, vojenského stratéga, prognostika, fyzika, matematika a jedného zo zakladateľov americkej futurológie, ktorý pod týmto názvom (Thinking About the Unthinkable) publikoval svoje uvažovanie o možnom termonukleárnom konflikte už v roku 1962 a opätovne aj pred svojou smrťou začiatkom turbulentných 80. rokov (zomrel v roku 1983). Jeho úvahy ovplyvnili americké zahraničnopolitické a bezpečnostné myslenie celého obdobia studenej vojny – až do nástupu eufórie 90. rokov.

V kontexte (nového i starého) amerického zahraničnopolitického myslenia je užitočné sa na okamih pri Hermanovi Kahnovi a jeho spôsobe uvažovania pristaviť. Do roku 1961 pracoval v slávnej Rand Corporation v mestečku Santa Monica blízko Hollywoodu, kde zase pracoval jeho priateľ, scenárista Leo Rosten. Na jeho návrh začal Kahn používať slovíčko „scenár“ na označenie možného priebehu kataklizmických vojnových udalostí, ktoré boli predmetom jeho úvah. Pracovať pre Rand ho pozval iný jeho priateľ Samuel Cohen – fyzik, ktorý sa stal neskôr otcom a vynálezcom neutrónovej bomby. Herman Kahn sa stal blízkym spolupracovníkom Edwarda Tellera, Johna von Neumanna a Hansa Betheho pri tvorbe prvej vodíkovej bomby. Kahn stratég je však slávnejší ako Kahn fyzik.

Kahn takmer pred polstoročím uvažoval o možných scenároch, v línii ktorých by sa mohla odvíjať termonukleárna vojna medzi Amerikou a Sovietskym zväzom, ak by sa stalo práve to nemysliteľné – povedzme ak by sa niektorý sovietsky generál zbláznil a prišlo by k termonukleárnemu útoku napríklad na New York. Kahn chápal, že aj pomyslenie na „megasmrť“ (tiež jeho termín) je natoľko odpudzujúce, že takú myšlienku ľudia väčšinou jednoducho zaženú, vytesnia, ale chápal tiež, že také uvažovanie je potrebné prosto preto, lebo termonukleárne zbrane existujú a obe strany ich majú dosť na úplné zničenie protivníka. Práve to, že koncept nukleárnej vojny je „mysliteľný“ a dá sa predvídať jej možný scenár, viedlo k pochopeniu, že doktrína MAD (Mutually Assured Destruction – zaručené vzájomné zničenie) – obojstranná deklarovaná pripravenosť naozaj „stlačiť gombík“ – ktorá sa z Kahnových úvah zrodila, je vlastne temnou zárukou, že sa taká vojna neuskutoční. Kahnove scenáre vychádzali z teórie systémov a z matematickej teórie hier. Čo sa týka učinnosti nukleárneho „odstrašenia“ tvrdil, že ak má byť účinné, musia byť Sovieti presvedčení, že Amerika má schopnosť „druhého úderu“ aj po akokoľvek geniálne vymyslenom sovietskom „prvom údere“. Iba vtedy je, ak nie zaručené, tak aspoň vysoko pravdepodobné, že v moskovskom politbyre takú možnosť realisticky zamietnu. Uvažoval prevratným spôsobom aj o iných veciach, ale to už je téma na iný text.

V tejto chvíli by nová Amerika Baracka Obamu potrebovala ďalšieho Hermana Kahna, ktorý by dokázal nezaplašiť mávnutím ruky nemysliteľnú myšlienku na čoraz pravdepodobnejší scenár s nukleárnym Iránom, v ktorom vládnu blázni. Kahnove úvahy počítali s cynickým a bezohľadným, ale racionálnym uvažovaním sovietskych lídrov. Toto je iná situácia – cynizmu a bezohľadnosti je v Iráne koľkokoľvek, s racionalitou však možno počítať iba s otáznikom. Preto by Amerika potrebovala opäť niekoho, kto by opísal pravdepodobnú hrôzu naviazanú na ten otáznik visiaci nad racionalitou iránskych lídrov, a urobil to s rovnakou mierou odvahy, chladnej predstavivosti a logiky ako Herman Kahn. Vo viditeľnom spektre novej americkej administratívy sa však zatiaľ nijaký nový geniálny Kahn nevyskytuje. Vyskytuje sa tam však množstvo neskúsených či málo infomovaných ľudí, ako sa dá usúdiť podľa prekvapujúcej naivity, s ktorou sa zatiaľ témy Iránu nová americká diplomacia zmocnila.

.ako blízko k bombe je Irán?

            Tá naivita, o ktorej je vyššie reč, neznamená, že si Barack Obama vôbec neuvedomuje, že nukleárny Irán predstavuje ťažko akceptovateľné bezpečnostné riziko. Uvedomuje si to, a uvedomoval si to už ako prezidentský kandidát, keď hovoril, že „svet musí zabrániť Iránu získať nukleárne zbrane“. Asi si však neuvedomuje, ako blízko je už Irán k svojmu nukleárnemu cieľu, aké pevné je jeho odhodlanie ten cieľ dosiahnuť a aká neúčinná sa ukázala doposiaľ diplomatická snaha akokoľvek Irán od tohto cieľa odkloniť. Upozornil na to pred týždňom v redakčnom komentári denník The Wall Street Journal, keď napísal, že Obamova iránska kríza sa blíži rýchlejšie než on tuší. Komentár cituje najnovšiu správu Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu MAAE, z ktorej vyplýva, že Irán už má k dispozícii viac než 1 000 kilogramov nízko obohateného uránu, čo je množstvo, z ktorého sa už dá získať dostatočné množstvo vysoko obohateného uránu na výrobu nukleárnej nálože. Agentúra tiež zistila, že Irán v tejto veci aj klamal (aké prekvapenie!) a uviedol o 200 kilogramov menej.

            Podľa čerstvej správy MAAE má teraz Irán v prevádzke 5 600 centrifúg na obohacovanie uránu, pred dva a pol rokom ich bolo iba 150. Irán sa netají ani tým, že do piatich rokov ich chce mať v prevádzke takmer desaťnásobok (viac než 50-tisíc), čo by mu umožňovalo výrobu nukleárnych zbraní priam vo veľkom. Vo svetle týchto zistení (MAAE je agentúrou OSN a jej údaje sú vždy opatrnejšie než opatrné) vyzerá dnes americká „National Intelligence Estimate“ (Národný spravodajský odhad – súhrnná správa amerických tajných služieb) z konca roku 2007, podľa ktorej Irán „s vysokým stupňom istoty“ zastavil svoj nukleárny zbrojný program v roku 2003, ako chvíľkové pominutie zmyslov či skôr vedomá manipulácia, lebo babráctvo takého rozsahu je predsa len nepravdepodobné. Napísal som vtedy ako prognózu, že Irán získal do roku 2008 sebavedomie aj oprávnený pocit, že sankcie, ktoré by mohla naň uvaliť Bezpečnostná rada OSN pre jeho netransparentný nukleárny program, miznú v nedohľadne. Napísal som vtedy tiež, že odhad NIE významne znížil do roku 2008 pravdepodobnosť amerického úderu proti iránskym nukleárnym zariadeniam, čo zároveň zvýšilo riziko, že sa na niektoré ciele v Iráne pokúsi letecky zaútočiť už v roku 2008 Izrael, ktorý sa cíti iránskym nukleárnym programom čoraz viac ohrozený. Ukázalo sa, že sankcie naozaj neprišli. Izrael v roku 2008 na iránske nukleárne zariadenia nezaútočil a pravdepodobnosť, že Obamova Amerika urobí to, čo si netrúfla Amerika Georga Busha, je naozaj minimálna. Ale Obama by mal načúvať pozorne nielen to, čo hovoria o svojich nukleárnych ambíciách ajatolláhovia, ale aj to, čo hovoria v súvislosti s Iránom a jeho nukleárnymi ambíciami izraelskí politici. Napríklad súčasný izraelský minister obrany Ehud Barak: „...čas nám uniká pomedzi prsty. Čo potrebujeme, je dvojaké smerovanie akcií, čo znamená oceľové, tvrdé sankcie... a pripravenosť vziať do úvahy iné možnosti, ak by tieto sankcie neuspeli.“ Čo mal Ehud Barak na mysli pod „inými možnosťami“, si isto vie domyslieť aj Barack Obama. Ehud Barak síce ako minister obrany končí, ale generál Moše Ya´alon, ktorý ho má v novej izraelskej vláde nahradiť, bude sotva mäkší.

            K tomu treba ešte dodať, že aj alternatívny materiál na nukleárnu nálož – plutónium – je pre Irán dostupný. S ruskou pomocou spúšťa Irán ešte túto jar jadrový reaktor v Bušeri, ktorý bude produkovať množstvo vyhorených palivových článkov, z ktorých sa dá plutónium získať. Inšpektori MAAE podľa komentára v The Wall Street Journal uviedli, že im Irán neumožnil prístup do ďalšieho reaktora s ťažkou vodou v Akare, ktorý navyše zastrešili tak, aby nebol prístupný „očiam“ vojenských satelitov a nebolo tak vidieť, aká konštrukcia sa tam vlastne stavia. Tento reaktor by mal byť hotový o dva roky a väčšina expertov sa zhoduje, že nemôže mať iný účel ako produkciu plutónia použiteľného na nukleárne nálože.

            Irán, samozrejme, popiera, že ktorékoľvek z jeho nukleárnych zariadení má niečo spoločné so zbrojným programom a tvrdí, že ide výhradne o mierové využitie programu s cieľom vyrábať elektrickú energiu. To však zo strany krajiny, ktorá sedí na obrovských zásobách lacného zemného plynu a drahú nukleárnu energiu na výrobu elektriny naozaj nepotrebuje, znie skôr ako cynický výsmech než ako skutočnosť.

.americký odhad na Obamov spôsob

            Spomínaný spravodajský odhad NIE z roku 2007 bol katastrofálnou hanbou a chybou, ktorá stála Ameriku aj svet drahocenný čas. Ak však Obama uskutoční jednu zo svojich zamýšľaných nominácií, možno sa najbližšie dozvieme, že iránsky režim je vzorovo demokratický a že Irán nemá nijaké rakety ani nukleárny program. Obama sa chystá menovať do pozície šéfa Národnej spravodajskej rady (National Intelligence Council), čiže do pozície človeka, ktorý zodpovedá za koordináciu medzi všetkými spravodajskými a tajnými službami a predovšetkým za konečnú podobu toho ominózneho dokumentu zvaného NIE, bývalého diplomata Charlesa Freemana. Listom, ktorý zverejnil aj The Wall Street Journal, sa za jeho nomináciu prihovára 17 bývalých veľvyslancov. V rovnaký deň ale napísali Barackovi Obamovi aj lídri čínskych študentov, ktorí demonštrovali v roku 1989 za demokraciu na námestí Tien-an-men, a z ktorých mnohí potom trávili roky vo väzení, že „vyjadrujú silné zdesenie nad tým, že si zvolil pána Freemana“.

Čo majú čínski veteráni krvavo potlačených prodemokratických protestov proti Freemanovi? Nuž napríklad to, že Mao-ce-tunga charakterizoval ako človeka, ktorý mal, popri rôznych chybách, aj „žiarivú osobnosť, ktorá osvetľovala najvzdialenejšie kúty krajiny a inšpirovala mnohých budúcich revolucionárov a romantikov aj za hranicami“. V roku 2006 napísal e-mail, v ktorom sa netajil svojím názorom, že nepokoje na námestí Tien-an-men čínska vláda zbabrala, lebo ich mala zdusiť ešte v zárodku, a že takú vec by nedovolila žiadna vláda a že tá čínska (ktorá má na svedomí tisíce zabitých) sa previnila prílišnou opatrnosťou. Charles Freeman pritom nie je, čo sa týka Číny, žiadny laik, bol Nixonovým prekladateľom pri jeho slávnych rokovaniach v Pekingu a slúžil tam aj ako diplomat. A nielen to, dostal sa aj do poradného zboru obrovskej čínskej štátnej ropnej spoločnosti.

Tam sa však Freemanova neobvyklá kvalifikácia nekončí. Bol veľvyslancom v Saudskej Arábii, a aj to sa mu podarilo speňažiť. Mnohé roky viedol v Amerike prudko protiizraelský Middle East Policy Concil, ktorý je veľkoryso financovaný saudskými peniazmi, teda veľkorysosťou kráľa Abdullaha bin Abdulaziza. To tiež vysvetľuje, prečo vyhlásil, že by si v súvislosti s útokmi na Svetové obchodné centrum a Pentagón z 11. septembra 2001 mala spytovať svedomie Amerika. To je totiž názor princa bin Abdulaziza.

Proti Freemanovi sa už ohradzujú nielen republikáni, ale aj niektorí demokratickí kongresmani, ale Barack Obama nepotrebuje na vymenovanie svojho človeka do tejto pozície súhlas Senátu. Je to hrozivý problém. Charles Freeman nie je len do špiku kostí skorumpovaný, Charles Freeman je zárukou, že najbližší odhad NIE nebude hodný ani toľko ako papier, na ktorom bude vytlačený. Zvlášť to bude riskantné v čomkoľvek, čo sa týka Blízkeho východu, Izraela a najmä Iránu.

A čosi táto nominácia vypovedá aj o tom, ako vlastne vyzerá a kto je to tá nová Amerika, ktorú Barack Obama svetu sľúbil. Nie je to pohľad, ktorý by upokojoval.

.iránske rakety

            Dňa 3. februára prišla zrejme aj do Bieleho domu správa, že Iránu sa podarilo vystreliť pomocou rakety iránskej výroby Safir-1 na obežnú dráhu experimentálny satelit. Obieha teraz, spolu so zvyškami rakety, vo výškach medzi 240 až 380 kilometrov.

            „Drahí Iránčania, vaše deti vypustili na obežnú dráhu prvý vlastný iránsky satelit. Možno je to krok k spravodlivosti a mieru. Na stránkach histórie pribudla oficiálna prítomnosť Iránu vo vesmíre,“ oznámil túto udalosť tlači kvetnatou rečou iránsky prezident Ahmadínedžád.

Mnohí európski analytici i politici, napríklad aj britský minister zahraničia David Miliband, však nevyjadrili nadšenie, ale znepokojenie. Thomas Donnelly, bezpečnostný analytik z American Enterprise Institute, si tiež myslí, že to je dobrý dôvod, aby si Európa aj Amerika začali robiť starosti. „Keď to prirátame k tomu, čo dnes vieme o ich nukleárnom programe, zdá sa dostatočne jasné, že sú veľmi blízko k tomu, aby mali kompletnú a dopraviteľnú zbraň (nukleárnu), ktorá dokáže zasiahnuť Európu,“ vraví Donnelly.

Michael O´Hanlon, spolupracovník Brookings Institution zase vraví, že vypustenie satelitu nemusí znamenať zvýšenie fyzického doletu iránskych vojenských rakiet, ale je omnoho pôsobivejšou ukážkou technologickej zdatnosti než obyčajný test rakety. „Ukazuje to na zvládnutie značného stupňa kontroly a ovládania. Musíte vedieť trafiť do úzkeho pásma, aby ste niečo dostali na obežnú dráhu. Obyčajné odpálenie rakety (na rozdiel od vypustenia satelitu na obežnú dráhu) ešte neukáže, ako blízko k cieľu raketa skutočne dopadá,“ hovorí O´Hanlon.

Iránsky raketový program je postavený na technológii starších ruských vojenských rakiet, ktorú prevzala a modifikovala komunistická Severná Kórea a ktorú si Irán od nej kúpil. Ale už niekoľko rokov ide o samostatný iránsky technologický vývoj, ktorý rakety značne modernizuje a vylepšuje. Odhaduje sa, že dnes majú dolet 1 500 až 2 000 kilometrov. Nedôveru a obavy budí tento program preto, lebo raketové systémy tohto dosahu a takej nízkej presnosti sú príliš drahé na to, aby dopravovali na cieľ konvenčné výbušné hlavice. Aj 500-kilogramová nálož odpálená na cieľ veľmi drahou raketou s presnosťou plus mínus niekoľko kilometrov je neuveriteľne neefektívnym mrhaním peňazí. Jediným zmysluplným cieľom takéhoto raketového programu je to, že rakety sú určené, aby niesli nekonvenčnú, teda nukleárnu hlavicu. To hovorí sprostredkovane čosi aj o „mierovosti“ iránskeho jadrového programu.

Ted Carpenter, viceprezident oddelenia obranných a zahraničnopolitických štúdií pri Cato Institute, čo je ďalší konzervatívny think-tank, si myslí, že si z iránskych rakiet musia síce robiť ťažkú hlavu Európania, ale nie až tak Američania a dodáva, že Amerika by mala byť väčšmi znepokojená správou, že Severná Kórea ide v najbližšom čase opäť testovať svoju raketu Taepodong 2, ktorá môže doletieť až na západné pobrežie USA. V jeho úvahe je však háčik. Totiž, ako sme už spomenuli, celý iránsky raketový program pochádza zo Severnej Kórey, tak prečo nie v dohľadnom čase aj rakety, ktoré doletia ďalej ako do Európy.

.irán a nová diplomacia, 1. kolo

            Predstava Obamovej administratívy o čarovnom účinku priateľsky podanej ruky a diplomacie na iránskych ajatolláhov dostala trhlinu prakticky okamžite. Na slová prezidenta Obamu, že jeho nová Amerika je pripravená na bilaterálne rokovania s Iránom bez akýchkoľvek predbežných podmienok, reagoval Irán rovno veľkohubou urážkou. Prezident Ahmadínedžád vyhlásil, že hovoriť môžu, ale až vtedy, keď sa najprv Amerika ospravedlní za 60 rokov krívd a zločinov. Ťažko povedať, aké zločiny a krivdy mal na mysli a možno si iba domýšľať, ako prišiel Ahmadínedžád práve k číslu 60, lebo iránska revolúcia ajatolláha Chomejního zvíťazila v Iráne pred 30 rokmi. Zrejme mal na mysli 60 rokov, ktoré uplynuli od vzniku štátu Izrael, ale potom asi nemal na mysli ukrivdený Irán, ale islam ako taký. To však pri jeho videní sveta neprekvapuje, i keď Baracka Obamu, Joe Bidena a Hilary Clintonovú to možno prekvapilo.

            Rovnako prekvapená a ponížená asi ostala jedna z nových „priateľských“ tvárí americkej zahraničnej politiky Susan Rice, čerstvá americká veľvyslankyňa pri OSN. Na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN, ktoré sa zaoberalo Irakom, povedala, že Spojené štáty sa „budú snažiť, aby sa Irán vzdal svojich ambícií získať nedovolené nukleárne kapacity a podpory terorizmu...“ a že „budú posmeľovať Irán aj Sýriu, aby sa stali konštruktívnymi regionálnymi hráčmi“. Pod nedovolenými kapacitami mala, pochopiteľne, na mysli to, že Irán podpísal Zmluvu o nešírení jadrových zbraní a nemôže teda také zbrane vyrábať ani mať. Nepovedala o Iráne inak nič škaredé, bola to takmer podaná ruka. Iránsky veľvyslanec pri OSN Mohammad Khazí jej okamžite a pompézne odvrkol, že ide o „nepodložené a absurdné“ obvinenia a dodal, že je nešťastné, že počuje znovu tie isté unavené, neodôvednené obvinenia, ktoré neoprávnene a zbytočne opakovala aj predchádzajúca americká vláda. „Je to bláznivý svet. Zvolili sme si Obamu! Tak prečo nás ešte stále nenávidia?“ robí si posmech z faciek, ktoré utŕžila nová Obamova diplomacia hneď v prvých týždňoch, politický komentátor James Taranto na stránkach The Wall Street Journal.

Naozaj, prečo? Susan Rice je skúsená diplomatka, ktorá má, podobne ako Condoleezza Rice či Obama, afroamerický pôvod, pracovala pre liberálny Brookings Institution a pôsobila už v Clintonovej diplomacii. A je asi aj na pohľad oveľa milšia ako ten drsný a fúzatý Bushov bojovník John Bolton, ktorý hovoril s Iránom tak tvrdo na pôde Bezpečnostnej rady OSN. Asi to všetko a ani jej priateľský tón v konfrontácii s iránskym režimom nestačí a ani nebude stačiť.

.čo chce Irán s tými zbraňami?

Negatívne konzekvencie, ktoré by mali nukleárne zbrane v rukách Iránu, ani nemožno preceniť, natoľko sú vážne. Ale i tak si každá americká administratíva, i tá Obamova, musí položiť v súvislosti s nukleárnymi ambíciami Iránu tú najzásadnejšiu otázku: Na čo vlastne Irán, presnejšie, na čo vlastne iránsky vládnuci teokratický režim nukleárne zbrane potrebuje? Možnosť, ktorou sa musí zaoberať Amerika, Izrael a celý svet, je tá, že ich chce naozaj použiť na zničenie Izraela. O vymazaní Izraela z mapy hovoria iránski predstavitelia pravidelne a ten povestný „gombík“ budú mať v konečnom dôsledku v rukách ľudia ako Ahmadínedžád – lunatici, ktorým neprekáža smrť akéhokoľvek počtu ľudí a ktorí veria, že spustenie svetového chaosu a požiaru urýchli príchod zmiznutého 12. imáma a s ním konečné víťazstvo islamu a koniec sveta. Problém s touto odpoveďou je ten, že napriek vôbec neutajovaným rečiam ajatolláhov je v Amerike, na Západe a dokonca aj v Izraeli iba málo tých, ktorí sú ochotní uveriť, že to Ahmadínedžád a spol. myslia vážne, že to naozaj môže byť ich skutočný motív, že by to skutočne urobili. Ale, ako poznamenal bývalý šéf CIA John Wolsey, „ich fanatizmus je úprimný, poctivý“. Preto by túto možnosť a ďalší scenár z toho vyplývajúci nemala vylúčiť ani nová americká administratíva. Zatiaľ sa zdá, že Barack Obama, Hilary Clinton či Joe Biden také čosi vôbec neberú vážne, ani do úvahy.

Ale čo, ak to nie je ten skutočný motív Iránu? Peter Robinson z Hoover Institution sa pýtal v rámci dlhšieho rozhovoru s Johnom Boltonom, bývalým americkým veľvyslancom pri OSN (pôsobil tam v rokoch 2005 a 2006), čo vlastne Irán s tými nukleárnymi zbraňami chce. John Bolton mu odpovedal, že ak Irán získa nukleárnu zbraň, bude to zásadný a nezvrátiteľný zlomový okamih vo vývoji oblasti i sveta („fundamental and irreversible turning point...“), po ktorom bude všetko inak. Bolton vraví, že nukleárne zbrane v rukách Iránu nechce v tom regióne nikto – ani Izrael, ani okolité arabské štáty, i keď to otvorene nepovedia. Ak ich získa, budú ich pre svoju bezpečnosť (pred iránskou hrozbou) chcieť aj Saudská Arábia, Egypt, Turecko a možno ďalší, a divoká proliferácia sa už nebude dať zastaviť. Celý krehký medzinárodný systém založený Zmluvou o nešírení jadrových zbraní skolabuje. V regióne sa stane Irán hegemónom, ktorý bude môcť oveľa viac než predtým diktovať a vydierať – beztrestne. Aj to určite Irán chce.

Bolton si tiež myslí, že Irán má aj globálne záujmy, ktoré sú všetky v protiklade so záujmami Ameriky a slobodného sveta. Svoj vplyv na Blízkom východe už presadzuje masívnou podporou organizácií ako Hizballáh či Hamas, prostredníctvom ktorých sa vlastne geograficky aj ideologicky zmocňuje čoraz väčšieho teritória. To všetko bude robiť Irán omnoho agresívnejšie, keď nadobudne nukleárne zbrane.

Podobnú otázku položil Peter Robinson aj známemu ekonómovi Thomasovi Sowellovi, ktorý si, podobne ako John Bolton, myslí, že nukleárny Irán je nenapraviteľná a hrozná vec, ktorá poznačí život generácií. Hovorí aj to, že stačia dva roky, počas ktorých Obamova vláda s Iránom nič neurobí, a stane sa to skutočnosťou. Ani on nedôveruje Obamovej diplomacii a úmyslom ani štipku. Thomas Sowell je voči „novej Amerike“ naozaj veľmi skeptický.

            Na čo asi Irán potrebuje nukleárne svaly, aj keby nešiel rovno zničiť Izrael, naznačuje aj nedávna epizóda. Pred pár dňami sa vyjadril bývalý predseda iránskeho parlamentu, blízky spolupracovník „Najvyššieho vodcu“ Chameneího, že Bahrajn, samostatný ostrovný arabský štát v Zálive, býval 14. provinciou Iránu. V novej Obamovej diplomacii by sa mal nájsť niekto, kto si spomenie, že Saddám Husajn predtým, než v roku 1990 vtrhol do Kuvajtu, hovoril, že Kuvajt bol 19. provinciou Iraku. Niežeby v danej chvíli bezprostredne hrozila Bahrajnu iránska okupácia – kotví tam americká 5. flotila. Ale také hrozby treba v tejto oblasti brať vážne, najmä ak o dva-tri roky tam tá flotila nemusí byť a Irán bude mať nukleárne zbrane, ktoré zaručia, že nikto nebude mať chuť pchať nos do regionálnej šarvátky za cenu zrážky s krajinou, ktorá také zbrane má. Že to nie je iba bezvýznamná poznámka naznačuje aj to, že podobná hrozba zaznela z Iránu aj smerom k Zjednoteným arabským emirátom. Irán už dlhšie okupuje tri ostrovy v Hormuzskej úžine, ktoré patria Emirátom. Dňa 26. januára vyhlásil nárok Iránu na tie ostrovy, ktorý je historicky pochybný a zašiel aj ďalej – podľa neho celé územie Emirátov patrí Iránu (čo je holý nezmysel, lebo to územie bolo vždy obývané Arabmi, a nie Peržanmi). V tomto zmysle písali aj iránske noviny. Predznačuje to spôsob, akým sa bude Irán správať k susedom, keď bude v rukách držať aj nukleárnu hrozbu.

            Michael Ledeen, analytik, ktorý sa Iránu systematicky venuje a napísal o ňom aj niekoľko kníh, upozorňuje, že v situácii, keď cena ropy spadla zo 140 dolárov na 40 dolárov za barel, je Irán, ktorého takmer 90 percent príjmov pochádza z predaja ropy, v hrozivej situácii, a môže to otriasť aj iránskym režimom. Podľa neho žiadnu krajinu zatiaľ nezasiahla globálna ekonomická kríza tvrdšie ako Irán. Bývalý diplomat a odborník na oblasť Blízkeho východu Christian Whiton, ktorý upozornil v týždenníku The Weekly Standard na iránske hrozby Bahrajnu a Emirátom, k dopadom krízy na Irán dodáva, že inflácia i nezamestnanosť sa vyšplhali k 25 percentám a teheránsky režim potrebuje vonkajších nepriateľov na odvrátenie pozornosti.

            Ani týmto úvahám a scenárom sa zatiaľ nedostalo zo strany Obamovej diplomacie nijakej pozornosti – podobne, ako si nevšimla nehorázne výroky, ktoré vyslovil na mníchovskej konferencii o bezpečnosti začiatkom februára predseda iránskeho parlamentu Ali Laridžání, bývalý iránsky vyjednávač vo veciach nukleárneho programu. Obhajoval popieranie holokaustu, ktoré opakovane hlása prezident Ahmadínedžád a na námietky francúzskeho poslanca Pierra Lelloucha reagoval brutálne posmešnou poznámkou, že „v Iráne máme iné citlivé témy“. Slovná výmena na konferencii trvala dlhšie a v rámci nej Laridžáni tiež povedal, že „podporovať Hamas je pre nás cťou“. Ameriku obvinil, že vo veciach nukleárneho programu sabotovala akékoľvek diplomatické riešenia. Celkom v línii svojho prezidenta tiež povedal, že „v minulosti spálili USA mnohé mosty, ale nový Biely dom ich môže znovu vybudovať – ak uzná svoje chyby a zmení svoju politiku“. Aj túto facku prijala nová Obamova diplomacia bez komentára. Možno sa už začala pred Iránom kajať.

.neveselá bilancia i prognóza

            Zatiaľ sa nedajú aktivity novej Obamovej administratívy v súvislosti s Iránom (platí to aj na iné veci) označiť inak ako za babráctvo, ktoré neprinieslo Amerike úspech, ale poníženie. Za svojho zvláštneho vyslanca na rokovanie s Iránom vymenoval skúseného diplomata Dennisa Rossa. Asi to však príliš nepomôže. Exilový iránsky novinár Amir Taheri píše v denníku New York Post, že tým, že sa usiluje o priame rozhovory s Ahmadínedžádom, sa Obama neohrabane dištancoval od európskych lídrov ako napríklad Nicolas Sarkozy, ktorý povedal, že si v živote nepodá ruku s niekým, kto popiera holokaust.

            Pokusom „zobchodovať“ plán vybudovať protiraketovú obranu (určenú špeciálne na odvrátenie hrozby iránskych rakiet) v Česku a v Poľsku za ruský úsmev a sľub, že Rusko pomôže s tým prekliatym Iránom, ponížil Čechov aj Poliakov. Tí pre protiraketovú obranu nemálo vnútropoliticky riskovali. Obama im prakticky odkázal, že sa novej Amerike príliš nedá veriť. Od Rusov pritom nedostal ani len ten úsmev.

            Iránu i svetu sa snaží Obama dokázať, že nie je George Bush, ale Irán sa netvári, že je o tom presvedčený. Barack Obama je pritom pre Irán dobrou správou. Ajatolláhovia si môžu byť istí, že od Obamu vojenský zásah proti ich nukleárnym zariadeniam nehrozí. Obama navyše bude mať aspoň najbližšie dva roky spoľahlivú väčšinu v oboch komorách Kongresu, takže k tomu ho ani ten neprinúti. Bez čo i len tichej podpory Ameriky za chrbtom (a tú Obama neposkytne) si možno netrúfne za ten čas na letecký útok na iránske nukleárne zariadenia ani opustený Izrael. Thomas Sowell si myslí, že tie dva roky Iránu postačia na to, aby sa stal nukleárnym. V takom prípade Obama v kampani neklamal, keď sľuboval zmenu. Neprinesie ju síce nová schopnosť jeho novej Ameriky, ale jej nová impotencia, ale bude to veľká zmena. Nukleárny Irán bude naozaj dramatická zmena. Možno prinesie aj to, čo je inak nemysliteľné.