Mapa stránky

Streda, 12 August 2009 00:00

Suiseki sú neobyčajné kamene, do ktorých tvaru človek nezasiahol, iba ich našiel, pohladil a objavil v nich krásu. Odvtedy ich má, aby lahodili jeho oku, stimulovali jeho fantáziu a pomáhali meditovať.

Ľudia majú zvláštny dar – dokážu vidieť v oblakoch, kameňoch, všade, línie a tvary pripomínajúce a zobrazujúce niečo iné. Zbierajú samorasty pripomínajúce ľudskú postavu, dotvárajú pahýle a kmene do sochárskych diel. Niektorí sú obdarení aj schopnosťou objaviť v náhodne spozorovanej vizuálnej asociácii krásu, ktorá ich odmení zvláštnym estetickým a citovým zážitkom. Tento dar majú ľudia, ktorí hľadajú v korytách horských riek, na ich brehoch, pod vodopádmi, ale aj v horách a v púšti kamene, v ktorých vidia naraz niečo celkom iné – prírodný úkaz, horu, zviera. Nie každý dokáže taký kameň nájsť, nie každého oči majú ten dar. Nájdený kameň stvorili slepé živly a nemali pri tom nijaký umelecký, ani estetický zámer. Podaril sa mimovoľne. Ale tento efekt príroda dosahuje vždy celkom mimovoľne – krása Grand Canyonu nebola vedľajším zámerom vôd Colorado river, ktorá sa zahrýzala stále hlbšie do terénu. Ani gigantické sily vrásnenia, ktoré tvorili Himaláje, netvorili umelecké dielo. To tam všade nájde až ľudské oko. Niektoré prírodné krásy sú také ohromujúce a veľké, že si ich musí všimnúť každý. Aj tí, ktorí zostanú pri pohľade na ne chladní. Tie však, o ktorých tu bude reč, kamene suiseki, sú z kategórie tých, ktoré vidia iba nemnohí. Tí ich však dokážu nájsť a potom iným ľuďom ukázať.

Suiseki sú umelecké diela, ktoré človek neformoval, iba našiel pomocou svojich očí a fantázie a dal im kontext svojho domu, záhrady, podstavca. Dal im zrozumiteľný estetický jazyk, ktorí vnímajú tí, ktorí sa na suiseki dívajú. V tom malom zvláštnom a bizarnom kameni vidíme zrazu vzdialenú horu všetci.

 

.dve tisícročia

            Suiseki je názov, ktorý sa v Japonsku, napriek jeden a pol tisícročnej histórii tohto umenia na japonských ostrovoch, ustálil až v období po reštaurácii cisárstva Meidži, teda asi pred 150 rokmi. Japonské slovo suiseki sa píše dvomi znakmi, z ktorých prvý (číta sa sui) značí vodu a druhý (seki) značí kameň. V Číne, kde sú jeho korene (ešte sa k tomu vrátime) má mnoho foriem a názvov – najznámejšími sú čia-šan (umelý vrch), šang-sek (kameň na kochanie), šang-ši (elegantný kameň), čchi-ši (zvláštny kameň) alebo sie cu-čing (miniatúrna krajina). V Japonsku sa používajú okrem suiseki aj ďalšie názvy podľa formy – bonseki (suchá krajinka z kameňov v miske), bonsan (vrch v miske), kazan (umelá hora), kiseki (zvláštny kameň), meiseki (slávny kameň) alebo aiseki (hodnotný, cenný kameň).

História krásnych kameňov a ich zbierania sa teda začala v Číne. Číňania vraj začali zbierať krásne a zaujímavé kamene, aby nimi vyzdobili svoje dvory a záhrady, už počas dynastie Han, teda v období od roku 206 pred n.l. až do roku 220 n.l., približne vtedy, keď v Európe zažívala najväčší rozmach antická ríša Rimanov. Záhradné kamene, ktoré sa neskôr dostali aj do Japonska a Kórey, boli veľké, ale začali sa zbierať aj menšie krásne kamene, ktoré sa nazývali „kamene učencov“ a dali sa nosiť povedzme pri sebe a umiestniť niekde v interiéri. Tie mali slúžiť čisto na zážitok z ich krásy a na meditáciu.

            Veľké záhradné kamene obyčajne predstavovali bájny raj na Penglai – ide o vzdialené ostrovy vo východnom mori (Fanghu, Jingžou a Penglai), na ktorých podľa legendy žije osem nesmrteľných. Ide o rozorvané dramatické skalné vrcholky, kam sa dostanú iba tí nesmrteľní, obyčajní ľudia nie. Dodnes majú niektoré záhradné kamene v Číne výšku až 6 metrov a na tento účel sa vyhľadávajú kamene zvlášť poznačené vetrami a vodou. Penglai a záhradné kamene s touto symbolikou sú podľa literatúry súčasťou taoistickej tradície.

            Pravým predkom a dnešnou analógiou japonských suiseki sú menšie „kamene učencov“. Môžu byť zasadené do podstavca a vystavené doma – majú od niekoľkých centimetrov až do (menej častých) väčších až jeden a pol metrových kameňov. Boli a sú považované za umelecké skvosty a poklady. Učenci ich používali na kontempláciu a meditovanie. Najbežnejší čínsky názov je práve šang-ši.

Historici udávajú, že prvé kamene krásnych tvarov dostala japonská regentka Suiko z čínskeho cisárskeho dvora niekedy na prelome 6. a 7. storočia nášho letopočtu. Boli to zrejme pchen-šany (čínsky názov), to jest hory v miske. V Číne boli už dlho populárne a vytvárali sa hlavne z kameňov, piesku a vody. Dominantným prvkom takejto scenérie, ktorá sa umiestňovala do plochej misky alebo na drevenú platňu, bol zvyčajne kameň pripomínajúci horu, pohorie, bralo, útes, pobrežie, ostrov, jaskyňu alebo podobne. Pokiaľ išlo o solitéry, jednotlivé veľké kamene, boli to prevažne vertikálne orientované kamene s fantastickými tvarmi, dutinami a prasklinami. Tieto vertikálne kamene zobrazujúce ohromujúce kamenné útvary z čínskej krajiny, boli potom v Japonsku populárne celé storočia. Dodnes možno nájsť veľké krásne a bizarné kamene zdobiace čínske záhrady populárne v Japonsku.

Po ére zobrazovania vrchov a pohorí sa začali ako suiseki uplatňovať rozorvané kamene abstraktných tvarov s množstvom jaziev a otvorov, ale to bolo omnoho neskôr. A až oveľa neskoršie sa vyvinula kategória takzvaných objektových kameňov, pripomínajúcich svojím tvarom osoby, zvieratá alebo veci, a ešte neskôr aj kategória kameňov so zaujímavou kresbou na povrchu.

V japonských dejinách nasledovalo od 8. storočia obdobie Heian, obdobie najintenzívnejšieho vplyvu Číny na Japonsko a tiež obdobie veľkého rozkvetu umení a estetického cítenia. Ku koncu tohto obdobia v 12. storočí však Japonsko aj dosť zoslablo a schudobnelo – s výnimkou hŕstky vládnucej aristokracie. To otvorilo cestu k zmene vládnucej triedy a tak trochu aj vkusu – aj v kameňoch. Svoje vzácne kamene suiseki si niektorí japonskí aristokrati tohto i neskorších období cenili natoľko, že ich vozievali so sebou aj na cestách – v zvláštnych schránkach určených len na to.

            V ďalšom období japonských dejín, ktoré sa nazýva Kamakura (od konca 12. do polovice 14. storočia n.l.) sa dostala k moci v Japonsku trieda samurajov a z Číny preniklo vo väčšej miere učenie zen-budhizmu, ktoré prijalo veľa samurajov. Zen-budhizmus priniesol aj inú estetiku – jemnejšiu, jednoduchšiu až úspornú, a meditatívnu. Ovplyvnilo to aj kamene, ktoré ľudia hľadali, aby skrášlili či naplnili duchovným obsahom svoje domy a záhrady. Zenové záhrady len s pieskom a s kamennými útvarmi možno obdivovať aj dnes.

            Zenová estetika prostých kameňov určených skôr k vnútornému vnímaniu a k meditácii prevládala aj v type vyhľadávaných kameňov aj v nasledujúcom období, ktoré sa v japonských dejinách nazýva Muramači (1338 až 1573), keď mali na japonskú aristokraciu vplyv mnísi zo zenových kláštorov. Potom sa Japonsko uzavrelo do seba, do svojich hraníc (obdobie Edo) až do roku 1867, ale umenia prekvitali v špecificky japonskej podobe a zvýšil sa aj záujem o suiseki medzi aristokraciou aj bohatými obchodníkmi. Nasledujúce obdobie už prinieslo do Japonska reštauráciu cisárstva, úpadok moci šľachty a samurajov a isté stagnovanie tradičných umení. Dnešná klasifikácia suiseki však pochádza práve z tohto obdobia.

            Na moderných časoch je zaujímavé, že starodávne umenie japonského suiseki nezaniklo, ani sa nestalo záležitosťou muzeálnych zbierok, ale zažilo rozmach a rozšírilo sa z Japonska do celého sveta.

.aké rôzne sú suiseki

            Tvary suiseki majú rovnako málo obmedzení ako ľudská predstavivosť, ktorá si do ich tvarov a farieb dokáže premietnuť takmer všetko, čo je schopné ľudské oko v prírode zachytiť. Al celá história umenia suiseki vytvorila predsa len istú klasifikaáciu a kategorizáciu, ktorá sa iba mierne líši v Japonsku, v Číne, v Kórei a na Západe. Západ, teda západný svet reprezentovaný Európou, Amerikou a Austráliou, nemožno v tomto ohľade nechať stranou, lebo i tam už je veľa skutočných majstrov a množstvo jedinečných suiseki, pričom už existujú v Európe i Amerike aj náleziská krásnych kameňov podobne povestné, ako klasické japonské či čínske.

            Ak klasifikujeme kamene podľa tvaru, tak najväčšou kategóriou sú suiseki zobrazujúce krajinné útvary – sansui kei seki. Môžu zobrazovať horu – jamagata iši. Môžu vyvolať ilúziu pohľadu na hory z veľkej diaľky – tojama iši, enzan seki, môžu napríklad vyzerať ako hora pokrytá snehom, - sekkei iši. Môžu predstavovať horu, po svahu ktorej sa rúti z výšky vodopád (línia svetlejšej horniny) – itodaki iši. Môžu predstavovať ostrov týčiaci sa z vody – zväčša na podnose suiban – tie sa nazývajú šimagata iši. Iwagata iši sú zase kamene, ktoré pripomínajú príbojom do bizarných tvarov vytvarované skaly týčiace sa z vĺn na pobreží. A mohli by sme takto ešte chvíľu pokračovať, tých možností je naozaj veľa.

            Druhou veľkou kategóriou sú objektové kamene – keišó seki. Tie nepredstavujú krajinné útvary, ale niečo menšie – dom (jagata iši), loď či loďku (funagata iši), zviera (dobucu seki), vtáka (torigata iši), ale aj povedzme hmyz, rybu a podobne. Existujú aj kamene suiseki, ktorá predstavujú ľudí – rybárov, roľníkov, Buddhu či buddhistického mnícha – alebo tiež časti ľudského tela – ruku, hlavu, nohu, ženské prsia.

            Existujú tiež suiseki, u ktorých nejde ani tak o celkový tvar kameňa, ale o jeho povrch, respektíve niečo, čo je zobrazené kresbou na jeho povrchu. Povrchové suiseki sa nazývajú mon džó iši.

            Samozrejme, že kamene suiseki možno klasifikovať aj podľa farieb či ich kombinácie a existuje aj kategória abstraktných kameňov, ktoré nemožno zaradiť, ale ktoré majú silu vyvolať mocný estetický zážitok.

            V Číne, v Japonsku, v Kórei a v poslednom čase už aj v Amerike a Európe sa kamene suiseki klasifikujú aj podľa miesta nálezu. Rozlišovanie suiseki podľa nálezísk má svoje opodstatnenie výnimočne v Číne a Japonsku. Tu sú niektoré lokality svetovo známe a vysoko hodnotené čiastočne preto, že majú svoju už vyše tisícročnú tradíciu a svoje špecifiká, ale hlavne preto, že sa v nich našlo viacero krásnych a skutočne slávnych kameňov. Tieto náleziská sa cenia o to viac, že mnohé z nich sú už len históriou, pretože fyzicky zanikli. Najznámejšími lokalitami v Číne sú jazero Tčai a oblasť Ling-bi. V Japonsku sú mimoriadne cenené kamene z nálezísk na riekach Kamogawa, Setagawa, Sadžigawa či kamene Furuja z hôr, vodopádov a pobrežia v prefektúre Wakajama. V Európe azda najslávnejšou lokalitou je, predovšetkým vďaka iniciatívam talianskych suisekistov, oblasť Ligurských Álp. V Spojených štátoch sú zaujímavé náleziská krásnych kameňov najmä v Kalifornii – v púšti Mojave či v Eel river (Úhorej rieke).

.kde presne sa hľadajú kamene

Už sme spomenuli, že japonské slovo suiseki sa píše dvomi znakmi, z ktorých prvý (sui) značí vodu a druhý (seki) značí kameň. Potenciálne sa teda suiseki nachádzajú predovšetkým tam, kde pôsobila voda – či už v minulosti, alebo aj dnes. Ak hľadáme kameň presne stanovených vlastností, musíme niečo vedieť o krajine a jej geológii, musíme vedieť, kde sa nachádzajú odkryvy vytypovaných hornín v kontakte s horskými potokmi. Na takýchto miestach príroda s veľkou pravdepodobnosťou pripravila materiál pre suiseki.

Kameň zaujímavých vlastností a tvarov možno vo všeobecnosti nájsť vo vode, kde sa on sám obrusuje pohybom po dne potoka či rieky, alebo kde skalu obrusuje jemný piesok nesúci sa vlnami. Mimo vodného prostredia môže byť kameň tvarovaný pôsobením prašných vetrov a búrok alebo kyslých dažďov. Dažďová voda so vzdušným oxidom uhličitým reaguje za vzniku slabej kyseliny uhličitej, ktorá následne chemicky narúša predovšetkým vápenaté horniny. Suiseki sa rodia prosto všade, tam, kde prírodné živly sú mocnejšie ako pevná skala. Dobrý predpoklad, že sa nájdu krásne kamene majú teda miesta, kde je výrazná erózia, kde piesok ženú silné vetry. Takými miestami sú aj stredné časti prudkých horských tokov. Stredné preto, lebo v horných pasážach toku sú ešte povrchy kameňov neobrúsené a v tých spodných zase obrúsené do príliš hladkých, povedzme oválnych a menej zaujímavých tvarov. Dobrým miestom sú aj vodopády.

 

.ako sa kameň mení na suiseki

            Po nájdení treba kameň očistiť, najlepšie vodou, a keď treba aj mechanicky – s citom. V žiadnom prípade nemožno kameň, ak to má byť pravé suiseki, mechanicky opracovávať, brúsiť a podobne. Existujú aj také kamene, ktoré sú opracované do vysokého lesku a dokonalého oblého tvaru (gule, vajíčka, srdca), ktorý dá vyniknúť kráse farebnej minerálnej štruktúry, ale tieto sa nenazývajú suiseki, ale biseki. Je to autonómny štýl estetického spracovania kameňov. Trochu zhovievavejšie sa dnes hľadí na zarovnanie spodnej strany kameňa, ktorú nevidno, lebo je vnorená do podstavca daiza, v záujme stability.

Klasický kameň suiseki má krásny hodvábny lesk a patinu, ktoré zvyšujú cenu kameňa. Najjednoduchší a podľa ortodoxných suisekistov jediný legitímny návod na zušľachtenie povrchu kameňa znie takto: Hlaďte jeho povrch dlaňou každý deň po dobu asi 30 až 50 rokov. Tento proces uhládzania jeho povrchu sa nazýva joseki a rovnaký výsledok nemožno zrejme dosiahnuť ničím iným. Tak to bolo celé veky.

Postupom času sa však začali mnohé prísne zásady upravovania kameňov zmierňovať a uvoľňovať. Podľa niektorých tvorcov, a to aj z pravlasti suiseki, je možné povrch kameňa opracovávať brusnými respektíve leštiacimi prostriedkami, je dovolené pri čistení použiť kefu, dokonca aj oceľovú. V záujme dokonalého vyčistenia všetkých priehlbín a dutín od zbytkov vápnika, ktorý tam zostal po predchádzajúcom mechanickom čistiacom procese, sa niektoré kamene moria v slabých kyselinách, napríklad v octe. Následne treba kameň zneutralizovať sódou, čím sa navyše zbaví aj organických nečistôt usadených na povrchu, najmä machu a lišajníkov. Aj po zneutralizovaní sa necháva kameň deň-dva v čistej vode. V konečnej fáze úpravy povrchu suiseki sa môže použiť na doleštenie glycerín alebo jemný olej, napríklad olivový alebo detský. Takouto úpravou sa často zvýrazní kresba a farebné rozdiely jednotlivých častí povrchu kameňa. Lesk kameňa však v žiadnom prípade nemožno docieľovať nadmerným olejovaním alebo nebodaj lakovaním; ten sa musí dosiahnuť len a len opakovaným hladením a leštením holou rukou alebo jemnou textíliou. Ošetrenie olejom sa robí spravidla tak, že sa kameň natrie jemne olejom, aby sa vyplnili prasklinky a ryhy a potom sa nechá na slnku (chránený pred vlhkosťou a dažďom) tri mesiace. Potom sa natrie znovu a energicky vyleští zubnou kefkou, kefkou na topánky a podobne a dokonale vytrie suchým kúskom textílie. Potom sa trie pravidelne dlaňou. Postup možno opakovať každý mesiac celý rok. Ale tento postup je tak trochu podfukom na klasickej metóde, pri ktorej je dotýkanie sa kameňa a jeho hladenie dlhodobým zážitkom, ktorý kultivuje nie iba kameň, ale aj jeho majiteľa.

.daiza, suiban a tokonoma

Suiseki je, samozrejme, predovšetkým samotný kameň. Ale ľudskej mysli, jej predstavivosti, dramaticky pomôže podstavec, ktorý tvorí s kameňom nakoniec harmonický celok na celý zvyšok jeho predpokladaného života ako umeleckého artefaktu. Alebo aspoň života majstra, ktorý ho našiel a vytvoril. Pri všetkej svojej, zväčša nenápadnej, kráse je podstavec aj základ stability vystavovaného kameňa. V žiadnom prípade však podstavec nesmie vizuálne súťažiť s kameňom, pútať na seba viac pozornosti ako samotný kameň. Má kameň oku pozorovateľa ponúknuť, napríklad tou správnou stranou, naštartovať jeho vnímanie, podtrhnúť krásu kameňa a jeho vzácnosť.

Najčastejšie sa kamene kladú na drevenú podložku zvanú daiza (skrátene dai), ktorá je umelecky vyrezávaná a pripravovaná ako originál na mieru vždy len pre jeden jediný kameň. Vhodná voľba dreva a jeho následné úpravy, ako sú vyrezávanie, brúsenie, morenie, voskovanie, lakovanie a tak ďalej, závisia predovšetkým od znalosti zásad umenia suiseki, vlastného estetického cítenia a remeselnej zručnosti tvorcu. Pre najvzácnejšie kamene by sa mali používať ušľachtilé tvrdé dreviny, napríklad indický mahagón, orech, agát, buk, dub, čerešňa, jabloň alebo hruška.

Príprava daizy predpokladá umelecké nadanie aj prax. Pre horizontálne orientované suiseki, zobrazujúce prevažne krajinu, sú príznačné nízke a pomerne jednoduché, nevtieravé daizy, ktoré podporujú ukľudňujúci dojem. Výška daizy by v tomto prípade mala mať jednu pätinu až jednu desatinu výšky kameňa. Takéto suiseki sú typické predovšetkým pre Japonsko. Naopak, veľmi štruktúrované a vertikálne umiestňované kamene, prevažne objektové suiseki z Číny, sa ukladajú na podstavec, ktorý je bohato vyrezávaný a aj vyšší, než pre krajinné suiseki, čím sa zvýrazňuje dramatickosť celkovej kompozície.

Čo sa týka spodnej strany kameňa, ktorou je vložený do daizy, niektorí majstri suiseki pripúšťajú odrezať kameň tak, aby mal plochú základňu. To umožňuje potom aj „odťať“ z väčšej skaly dramatický či krásny detail a vytvoriť z neho samostatné suiseki. Tradicionalisti si však myslia, že to už potom nie je ortodoxné suiseki, ktoré nesmie byť opracované inak ako hladením ľudskou rukou či jemnou látkou. Spodnej strane kameňa sa podľa nich má prispôsobiť na mieru vydlabaný podstavec – daiza.

Veľmi používaný spôsob prezentácie kameňa suiseki je jeho uloženie na plochú tácňu, podnos či veľkú misku vyplnenú niečim sypkým – čistým pieskom, drobulinkým štrkom – alebo vodou. Takto stvárnené uloženie kameňa vyvoláva obraz útesu, skaly alebo ostrova vyčnievajúceho z mora, alebo z púšte či planiny. Miska môže byť oválneho i obdĺžnikového tvaru a vyrobená z rozličného materiálu, najmä z keramiky – to sa nazýva suiban. Vzácnejšie kamene môžu byť aj na plochom kovovom podnose, najlepšie z bronzu – to je dóban.

Kameň v suibane či dóbane nie je nikdy umiestnený v strede, ale tak, aby vznikol dojem výseku krajiny. Kameň neleží jednoducho na piesku, ale je doň vnorený – ako skaly a bralá v reálnej prírode.

V japonských domoch možno často suiseki uložené vo výklenku, ktorý sa nazýva tokonoma. Tokonoma býva aranžovaná s veľkým citom pre estetiku a okrem suiseki tam zvyknú byť aj ďalšie veci – napríklad pozadie môže tvoriť zavesená maľba či kaligrafia poézie, bývajú tam aj aranžované kvety, môže tam byť popri suiseki aj bonsaj a stojan na pálenie vonných tyčiniek. Tokonoma je miestom pre pokojnú krásu, nad ktorou možno meditovať.

.suiseki a bonsaj

            Výstavy suiseki a bonsaj sa najčastejšie usporadúvajú spoločne, čo je celkom logické. Bonsaj i suiseki majú spoločné čínske korene a, koniec koncov, aj estetický koncept – zobraziť v malom artefakte omnoho väčší prírodný úkaz – skalu, horu, bralo či strom. Líšia sa v jednej veľmi zásadnej veci – bonsaj je výsledkom dlhodobého plánu a dlhoročnej systematickej pestovateľskej činnosti, suiseki je dielom okamihu pri hľadaní, umelcovho oka, ktoré uvidí v kope kameňov to, čo iní možno neuvidia a dokáže to potom ponúknuť iným.

Suiseki a bonsaj možno skombinovať do skutočného a veľmi poetického umeleckého diela. Niekedy sa bonsaj pestuje priamo na kameni či v tesnej blízkosti kameňa tak aby neskôr splynuli. Bonsaj je malá rastlina, ktorá má vzhľad dospelého, najlepšie starého stromu skúšaného vetrami a búrkami. Korene bonsaja sa môžu plaziť po kameni suiseki, prenikať jeho otvormi a žliabkami. Kameň môže stabilizovať rastlinu a tá môže pomôcť kameňu umocniť ilúziu veľkého brala splynutého v prírode s veľkým starým stromom. Keď sa vysádza bonsaj priamo na kameň, nazýva sa to iši-cuki. Keď sú bonsaj i kameň suiseki súčasťou krajinky vytvorenej na podnose (suibane), volá sa to boneki.

.práca na kameni, práca na sebe

            Suiseki nie je len neobyčajná vec, ktorá prináša potešenie z jej krásy. Pre toho, kto suiseki vytvára, je to omnoho viac. Krásu si možno aj kúpiť, ale keď sa človek prácne a pozorne venuje niečomu celé roky, mení sa nielen to, čomu sa venuje, ale aj on sám. To je tá inšpirácia taoizmom a buddhizmom, ktorá je jasne prítomná v umení suiseki. Suiseki je pre človeka, ktorý ho vytvára, dotýka sa ho a uhládza dlaňou celé roky, ktorý dlho rozmýšľa nad jeho podstavcom daizou a potom ho pozorne vytvára, vlastne nástrojom na formovanie seba samého. Je to kreatívna a zároveň meditatívna činnosť, v ktorej sa dá nájsť krása aj pokoj. Je to yvsoko spirituálna činnosť, nepochybne dokonca psychoterapia v týchto uponáhľaných časoch. Kamene suiseki v ľudských rukách nestárnu, ale krásnejú a možno, že podobné veci robia postupne aj s dušou človeka, ktorý ich vytvoril a ktorý sa s nimi denne stýka.

            Ale možno iba stačí dobre sa dívať a nájsť si niekde v prírode zaujímavý kameň sám. Netreba ho ani dávať do podstavca, stačí sa ho dotýkať, vystaviť si ho doma, spomínať na miesto, kde sa našiel a tešiť sa z neho. Staré a výnimočné suiseki sú veľmi drahé. Tie historické majú nevyčísliteľnú hodnotu – ako staré historické samurajské meče. Ale niektoré veci si nemožno kúpiť – ako napríklad meditatívny zážitok z kameňa, ktorý človek sám objavil.

Ján Zágoršek je chemik a ekonóm, je členom prezídia Slovenskej bonsajovej asociácie, kde riadi sekciu suiseki. Je tvorcom mnohých ocenených suiseki.