Mapa stránky

Streda, 19 August 2009 00:00

V roku 2004, počas hektických mesiacov pred prezidentskými voľbami, robil harvardský psychológ Drew Westen spolu so svojimi kolegami Stephanom Hamannom a Clintom Kiltsom výskum zmien, ku ktorým prichádza v mozgu podporovateľov jednotlivých politických táboroch, keď sú konfrontovaný so situáciou, ktorá je v rozpore s ich politickým presvedčením. Ako „laboratórne zvieratá“ použili 15 presvedčených demokratov (podporovateľov Johna Kerryho) a 15 rovnako presvedčených republikánov (podporovateľov Georga W. Busha). Drew Westen k tomu vo svojej výbornej knižke The Political Brain (Politický mozog) ironicky poznamenáva, že by radi testovali aj skupinu politicky nevyprofilovaných, respektíve nestranných osôb, ale v tých časoch sa také hľadali v Amerike iba ťažko. Na skenovanie ich mozgu „v činnosti“ použili modernú techniku fMRI (funkčná magnetická rezonancia), ktorá umožňuje sledovať aj drobné zmeny v prietoku krvi jednotlivými mozgovými štruktúrami a odhaliť tak, ako sa jednotlivé mozgové štruktúry aktivizujú či utlmujú. Premietali im pri tom diapozitívy, na ktorých boli výroky, z ktorých vyplývalo, že sa konkrétny prezidentský kandidát – Kerry či Bush – dopustil nekonzistentnosti, napríklad v jeden deň niečo vyhlásil a o pár dní povedal či urobil niečo úplne opačné, alebo iné. Trebárs Kerry najprv vyhlásil, že v konflikte okolo Saddáma Husajn treba dať ešte šancu ekonomickým sankciám a potom o dva dni napísal, že vyjadruje plnú podporu vojenskému plánu prezidenta Busha. Alebo Bush vyjadril na návšteve amerických vojakov v Iraku plnú podporu „mužom a ženám, ktorí sa vystavujú nebezpečiu za svoju vlasť“ a potom podpísal zákon, ktorý ruší podporu lekárskej starostlivosti o veľký počet vojnových veteránov. Výroky i skutky boli zväčša fiktívne, vymyslené, ale tak, aby pôsobili vierohodne ako skutočná informácia. Po kontradiktórnej informácii na druhom diapozitíve ešte nasledoval tretí, na ktorom bola výzva, aby pokusná osoba zhodnotila, či tie dve informácie an prvých dvoch diapozitívoch boli v rozpore, a nakoniec štvrtý diapozitív obsahujúci výzvu, aby osoba vyhodnotila mieru rozporu (na škále od 1 do 4). V rámci experimentu ukazovali pokusným osobám aj podobne inkonzistentné infromácie o politicky neutrálnych osobách (herec Tom Hanks, spisovateľ William Styron a podobne).

.politika a city

            Zistenia potvrdili hypotézy, s ktorými vedci do výskumu išli. Keď bol mozog konfrontovaný s potenciálne znepokojujúcou informáciou (s informáciou stavajúcou „vyvoleného“ politika do negatívneho svetla), aktivizovali sa neurónové štruktúry súvisiace s nepokojom, negatívnymi pocitmi. Mozog však okamžite, ešte pre premietnutím tretieho diapozitívu, aktivoval štruktúry, ktoré vypínali negatívne emócie, ale nie len to. Neurónové okruhy zodpovedné za reguláciu emócionálnych stavov zdá sa, že zobudili presvedečenia, ktoré eliminovali nepokoj a vnútorný konflikt pociťovaný vďaka kontradiktórnej informácii o „svojom“ človeku. Štruktúry mozgovej kôry, ktoré sú za normálnych okolností aktivované pri premýľaní, sa do toho takmer nezapájali. Ale mozog stranícky zaujatých ľudí urobil vo všetkých prípadoch ešte aj „nadprácu“ – nielen, že „vypol“ neurónové štruktúry negatívnych emócií, ale navyše „zapol“ tie, ktoré sú zodpovedné za pozitívne emócie. Jednoducho si mozog vyrobil ešte aj „odmenu“ za neobjektívne posudzovanie. K tomu Westen poznamenáva: „Tieto okruhy odmeny sa z veľkej časti prekrývajú s tými, ktoré sa aktivujú, keď si drogovo závislí dajú svoju dávku, čo dáva nový zmysel termínu political junkie (politický narkoman či narkoman politiky, pozn. autora).“ Pretavilo sa to aj do verbálneho posudzovania rozporuplnosti výrokov – u „svojich“ sa to nevnímalo či bagatelizovalo, zato u súperov videli zjavný rozpor vo výrokoch či skutkoch jasne. Jasne to videli aj u politicky neutrálnych ľudí, len nie u „svojich“.

            Záver, ktorý po výskume Westen a kolegovia urobili, bol závažný: „Ak odstúpime trochu ďalej a dáme tento výskum do kontextu s narastajúcim množstvom výskumov v psychológii a v politických vedách, je v týchto zisteniach ešte jedno posolstvo: Politický mozog je emocionálny mozog. Nie je to chladný kalkulujúci stroj, ktorý objektívne vyhľadáva tie správne fakty, čísla a politiky, aby urobil uvážené rozhodnutie. Straníci v našom výskume boli v priemere bystrí, vzdelaní a politicky infromovaní ľudia. Neboli to voliči, ktorí si myslia, že ´Alito´ (Samuel Alito je známy konzervatívny sudca amerického Najvyyšieho súdu, pozn. autora) je talianska cestovina, nebol to druh voličov, ktorý spôsobil toľko poplachov medzi politológmi a analytikmi. A predsa rozmýšlali ´bruchom´. Racionálni čitatelia môžu hľadať upokojenie v tom, že v dnešnej americkej politike sú straníci rozdelení zhruba rovnako, čosi viac než tretina sa identifikuje ako republikáni a zhruba rovnaký počet ako demokrati. Takže sa navzájom ´rušia´a umožnia tým v strede rozhodnúť voľby na základe racionálnejších úvah. Ale, ako vysvitá, aj tí rozmýšľajú ´bruchom´.“

.gény a politika

            Westenov Politický mozog je dobrá kniha z pera autora, ktorý je sám vášnivo politicky zaujatý a nijako neskrýva. U profesora z Harvardu asi neprekvapuje, že na strane demokratov. Ale Drew Westen vidí i tak veci jasne a opisuje podiel emocionálneho, citového mozgu na našich (samozrejme, že nie iba amerických) politických rozhnodnutiach veľmi vecne, jazykom vedy a dokladá to mnohými výskumnými zisteniami. Vplýva z toho niečo iné než tvrdí v hlavnom článku tejto .kritickej prílohy profesor James Q. Wilson (tiež bývalý harvardský profesor, výnimočne na strane republikánov), ktorý hovorí najmä o vplyve génov, o zdedených tendenciách? Určite nie.

            Ak prijmeme za platnú tézu, že politický mozog je predovšetkým emocionálny mozog, treba si hneď povedať dve veci. Tou jednou je, že ak existuje v štruktúrach ľudského mozgu aj čosi ako „sociálny mozog“ (čo nepochybne existuje), tak sa do značnej miery prekrýva s emocionálnym, citovým mozgom. Neurónové štruktúry, ktoré majú „v agende“ riadenie nášho citového života, majú v agende aj aspekty nášho sociálneho života. Tá druhá vec, ktorú je potrebné si pripomenúť, je že dedičnosť má silný vplyv na ľudské osobnostné črty a predovšetkým na tú časť osobnosti, ktorá je spätá s emocionalitou. Početné výskumy s jednovaječnými dvojičkami sa týkali práve tohto aspektu dedičnosti psychologických čŕt.

            Hocijako zvláštne a na prvý pohľad prekvapujúco vyzerá tvrdenie, že za mnohé naše politické postoje a preferencie môžu gény, nie je to vôbec také absurdné. Politické postoje a hodnoty sú z veľkej časti pretavením nášho citového života a sociálnych inštinktov do politických slov a konceptov. Tie slová a koncepty sú vo svojej podstate omnoho viac emocionálne a sociálne, než politické. Nie je preto prekvapujúce, že nás naša osobnosť a citová výbava automaticky k niečomu „politickému“ ťahá. A osobnosť a citovú výbavu z veľkej časti dedíme.

            Pravdou je tiež, že autonómii emocionálneho mozgu zčasti vďačíme aj za politické deviácie – ako, povedzme, očarenie fašizmom. Sila deviantných politických ideológií, ich mágia, spočíva v tom, že obchádzajú racionálny, kalkulujúci mozog, obchádzajú aj všetky morálne koncepty sídliace kdesi pomedzí sociálneho a racionálneho, a obracajú sa priamo na ten starý praveký citový mozog. A teda áno, aj to, že niekedy sa nechá množstvo ľudí omámiť násilnou ideológiou, fašizmom, súvisí s citovou výbavou (či nevýbavou), ktorú zdedili. Nacista Martin Heidegger nebol filozof Heidegger, bol to ten emocionálny a asociálny Heidegger skrytý v tom filozofovi. A vytŕčal z neho aj potom. Citových deviantov je prekvapujúce množstvo a majú dlhé rodokmene.

            Ale aj platí to, čo napísal profesor Wilson: Biológia nie je osud. Popri tom všetkom je tu aj slobodná vôľa a rozum. Inak by nebolo civilizácie.