Mapa stránky

Štvrtok, 03 December 2009 00:00

Lekári aj psychológovia vedia – starnutie ako také neprináša dôstojnosť (a múdrosť tiež iba zriedka). Starnutie, najmä k svojmu koncu, naopak prináša veci, proti ktorým musí človek bojovať práve aby si zachoval dôstojnosť. Strata pružnosti údov nie je dôstojná, ani chôdza spomalená artrózou kĺbov taká nie je. Ani strácanie pamäti nie je ničím dôstojným. Každé tkanivo, každá bunka tela, to všetko má svoju ohraničenú životnosť a jedného dňa postupne vypovie službu. A človek, že nik tomu zatiaľ neunikol, že v skutočnosti nežil ani alchymista, ktorému by sa podarilo namiešať ten tajomný elixír mladosti. Aj za Doriana Graya starol iba jeho portrét iba vo Wildovom románe. Ale človek o limitoch výdrže svojich tkanív vie najmä preto, lebo mu to jeho vlastné telo s dostatočným predstihom neprehliadnuteľným spôsobom hlási. Ani zrkadlo nepotrebuje, telo má svoju vlastnú reč, ktorou dáva o sebe mozgu a mysli vedieť. A okoliu človeka, blízkym i vzdialenejším, to zase hlásia témy, o ktorých chce človek obsedantne rozprávať, do ktorých sa únavne vracia. Ani to nemá nič spoločné s dôstojnosťou.

S dôstojnosťou má však veľa spoločného niečo iné – boj s tým, čo nakoniec nemožno i tak odvrátiť. Ten síce môže byť niekedy patetický až komický, napríklad v excesoch plastickej chirurgie či v obliekaní, ale taký boj nemám na mysli. Na mysli mám to, že sú ľudia schopní držať sa rovno napriek krátiacemu sa času, napriek zlyhávajúcej pamäti, napriek boľavým kĺbom a napriek vedomiu vlastnej krehkosti a smrteľnosti. Pod držaním sa rovno nemyslím telo, myslím postoj k životu. Existuje zvláštny vzťah medzi telom a dušou, v ktorom duša, alebo myseľ, ak chcete, dominuje. Myseľ hýbe telom, a ak sa jej odnechce hýbať telom, ak ho opustí, ak ho prestane používať, telo stratí zmysel svojej existencie a odíde rýchlejšie. A nezabudne pri tom zobrať myseľ so sebou. A týka sa to aj miesta, kde myseľ sídli – mozgu. Ak myseľ prestane intenzívne myslieť, zaujímať sa, učiť sa, byť zvedavou, ak teda prestane zaťažovať, používať svoje neuróny, začne chradnúť aj mozog. Na život v letargii už nepotrebuje toľko neurónov a nervových spojov, tak ich začne strácať. Mozog je zrejme orgán, ktorý nemožno opotrebovať ako chrupavky v kĺboch, mozog možno iba zanedbať, postupne zahubiť nehybnosťou mysle. V skutočnosti to – schopnosť neopustiť sa, neopustiť svoje telo, ani svoju myseľ, ani ľudí okolo seba v súboji s vekom – vnímame ako dôstojnosť v starobe. Ten zápas je dôstojný a obdivuhodný. Nie všetci ho dokážu vybojovať, ale tí mladší, ktorí sú naokolo, môžu v tom zápase pomôcť. Napríklad tým, že dajú najavo, že na tom záleží. Že na nich záleží.