Mapa stránky

Piatok, 04 December 2009 00:00

Švajčiari sa v referende väčšinou 57 percent hlasov rozhodli, že zakážu vo svojej krajine stavbu minaretov. Pobúrili tým, popri svojich moslimoch, aj mnohých iných. (Mimochodom, kedysi nebola Európa taká pobúrená ani vtedy, keď si v rakúsko-uhorskej monarchii mohli síce – aj to až po Tolerančnom patente Jozefa II. – protestanti stavať kostoly, ale tie nesmeli mať veže.) S nevôľou reagoval  francúzsky minister zahraničia Kouchner a za Európsku úniu Carl Bildt. Ku kritike Švajčiarov sa pridal aj Vatikán ústami šéfredaktora Osservatore Romano. Nadšenie a vôľa švajčiarsky príklad nasledovať prišli zase zo strany takých podozrivých zoskupení ako talianska Liga severu či Le Penov Národný front z Francúzska. Takto rozložené reakcie ale podstatu sporu zahmlievajú, dezinterpretujú – xenofóbovia a fašisti sa tešia, demokrati a liberáli hromžia – aké jednoduché. Tak to však nie je. K negatívnym reakciám sa, samozrejme, pridala aj turecká tlač, ktorá hovorila o islamofóbii a „švajčiarskej hanbe“. V Turecku však začína aj zaujímavá časť príbehu švajčiarskych minaretov.

            Z asi 7 a pol milióna obyvateľov Švajčiarska je 400 tisíc moslimov, väčšinou prisťahovalcov z Bosny, Kosova a Turecka. Švajčiarski moslimovia majú okolo 150 mešít a 4 či 5 z nich má aj minarety. V malom švajčiarskom meste Wangen požiadal v roku 2005 imám prevažne tureckej miestnej moslimskej komunity úrady o povolenie pristaviť k svojej mešite minaret a po čase ho dostal. Turecký premiér a kryptoislamista Tajjip Erdogan, muž ktorý postupne islamizuje aj svoje sekulárne Turecko a zároveň ho pretláča do Európskej únie, na to zareagoval víťazným výrokom: „Mešity sú našimi kasárňami, ich kupoly našimi helmami a minarety našimi bajonetmi.“ Na tento poetický a úprimný dôkaz mierumilovnosti islamu ochotne zareagoval Christoph Blocher, šéf nacionalistickej a pravicovej Švajčiarskej ľudovej strany, ktorý z toho urobil otázku do referenda, za ktoré potom bojoval dva roky. Najkritizovanejšími boli v kampani plagáty, na ktorých bola švajčiarska zástava a na nej postava moslimskej ženy zahalenej v burke a ostré vysoké minarety pripomínajúce rakety. Alebo tie bajonety. Švajčiarska vláda, mimovládne organizácie aj obe kresťanské cirkvi voličom odporúčali zákaz stavby minaretov v referende zamietnuť. A Švajčiari neposlúchli, čím vrchnosť aj médiá nahnevali.

Ale nie každý je pobúrený. Enfant terrible nemeckej publicistiky Henryk Broder pobúrený nie je a upozorňuje na to, že ak chcú moslimovia rešpektovanie svojej viery a náboženských stavieb, mali by sa tak správať k ľuďom inej viery aj tam, kde sú vo väčšine: „Keď môže byť v Bonne Akadémia kráľa Fahda, ktorá nepodlieha školskému dohľadu, musí byť v Riáde či Džedda jedna evanjelícka, jedna katolícka akadémia, prípadne jedna Akadémia pre teóriu a prax ateizmu.“ Broder je známy ironik, ale dotkol sa niečoho podstatného. Reciprocita nemá síce čo hľadať v otázkach dodržiavania práv menšín z iných krajín, ale o to nejde. Švajčiari neodmietli minarety preto, lebo by chceli, aby najprv islamský svet prejavil rovnakú toleranciu ku kresťanom. Vôbec na to nemysleli. Bola súčasťou ich rozhodnutia aj xenofóbia? Samozrejme, u mnohých určite. Bol v tom aj strach, opodstatnený strach, z expanzívnych chúťok islamu? Aj to, samozrejme. Ale Švajčiari nehlasovali za zákaz islamu, ani za zákaz stavby mešít. Oni si, možno skôr intuitívne, odhlasovali, že nechcú, aby si moslimovia označili minaretmi príliš viditeľne ich krajinu ako svoje teritórium. Nechcú sa dívať na natoľko viditeľný symbol prítomnosti islamu. Tento zákaz tú predpokladanú expanziu islamu nemôže zastaviť, iba ju trochu ukryje pred zrakmi ľudí. Minarety slúžili pôvodne iba na to, aby sa z výšky doniesol ďalej hlas muezína vyzývajúceho k modlitbe. Dnes sa už muezíni na minarety neštverajú, majú tam hore iba reproduktory. Ale minarety nadobudli význam deklarácie. Švajčiari tú deklaráciu odmietli a nemá to nič s náboženskou slobodou. Skôr s úzkosťou o osud vlastného sveta. Čudné, že to kritici referenda nevidia.        

Švajčiari sa v referende väčšinou 57 percent hlasov rozhodli, že zakážu vo svojej krajine stavbu minaretov. Pobúrili tým, popri svojich moslimoch, aj mnohých iných. (Mimochodom, kedysi nebola Európa taká pobúrená ani vtedy, keď si v rakúsko-uhorskej monarchii mohli síce – aj to až po Tolerančnom patente Jozefa II. – protestanti stavať kostoly, ale tie nesmeli mať veže.) S nevôľou reagoval  francúzsky minister zahraničia Kouchner a za Európsku úniu Carl Bildt. Ku kritike Švajčiarov sa pridal aj Vatikán ústami šéfredaktora Osservatore Romano. Nadšenie a vôľa švajčiarsky príklad nasledovať prišli zase zo strany takých podozrivých zoskupení ako talianska Liga severu či Le Penov Národný front z Francúzska. Takto rozložené reakcie ale podstatu sporu zahmlievajú, dezinterpretujú – xenofóbovia a fašisti sa tešia, demokrati a liberáli hromžia – aké jednoduché. Tak to však nie je. K negatívnym reakciám sa, samozrejme, pridala aj turecká tlač, ktorá hovorila o islamofóbii a „švajčiarskej hanbe“. V Turecku však začína aj zaujímavá časť príbehu švajčiarskych minaretov.

            Z asi 7 a pol milióna obyvateľov Švajčiarska je 400 tisíc moslimov, väčšinou prisťahovalcov z Bosny, Kosova a Turecka. Švajčiarski moslimovia majú okolo 150 mešít a 4 či 5 z nich má aj minarety. V malom švajčiarskom meste Wangen požiadal v roku 2005 imám prevažne tureckej miestnej moslimskej komunity úrady o povolenie pristaviť k svojej mešite minaret a po čase ho dostal. Turecký premiér a kryptoislamista Tajjip Erdogan, muž ktorý postupne islamizuje aj svoje sekulárne Turecko a zároveň ho pretláča do Európskej únie, na to zareagoval víťazným výrokom: „Mešity sú našimi kasárňami, ich kupoly našimi helmami a minarety našimi bajonetmi.“ Na tento poetický a úprimný dôkaz mierumilovnosti islamu ochotne zareagoval Christoph Blocher, šéf nacionalistickej a pravicovej Švajčiarskej ľudovej strany, ktorý z toho urobil otázku do referenda, za ktoré potom bojoval dva roky. Najkritizovanejšími boli v kampani plagáty, na ktorých bola švajčiarska zástava a na nej postava moslimskej ženy zahalenej v burke a ostré vysoké minarety pripomínajúce rakety. Alebo tie bajonety. Švajčiarska vláda, mimovládne organizácie aj obe kresťanské cirkvi voličom odporúčali zákaz stavby minaretov v referende zamietnuť. A Švajčiari neposlúchli, čím vrchnosť aj médiá nahnevali.

Ale nie každý je pobúrený. Enfant terrible nemeckej publicistiky Henryk Broder pobúrený nie je a upozorňuje na to, že ak chcú moslimovia rešpektovanie svojej viery a náboženských stavieb, mali by sa tak správať k ľuďom inej viery aj tam, kde sú vo väčšine: „Keď môže byť v Bonne Akadémia kráľa Fahda, ktorá nepodlieha školskému dohľadu, musí byť v Riáde či Džedda jedna evanjelícka, jedna katolícka akadémia, prípadne jedna Akadémia pre teóriu a prax ateizmu.“ Broder je známy ironik, ale dotkol sa niečoho podstatného. Reciprocita nemá síce čo hľadať v otázkach dodržiavania práv menšín z iných krajín, ale o to nejde. Švajčiari neodmietli minarety preto, lebo by chceli, aby najprv islamský svet prejavil rovnakú toleranciu ku kresťanom. Vôbec na to nemysleli. Bola súčasťou ich rozhodnutia aj xenofóbia? Samozrejme, u mnohých určite. Bol v tom aj strach, opodstatnený strach, z expanzívnych chúťok islamu? Aj to, samozrejme. Ale Švajčiari nehlasovali za zákaz islamu, ani za zákaz stavby mešít. Oni si, možno skôr intuitívne, odhlasovali, že nechcú, aby si moslimovia označili minaretmi príliš viditeľne ich krajinu ako svoje teritórium. Nechcú sa dívať na natoľko viditeľný symbol prítomnosti islamu. Tento zákaz tú predpokladanú expanziu islamu nemôže zastaviť, iba ju trochu ukryje pred zrakmi ľudí. Minarety slúžili pôvodne iba na to, aby sa z výšky doniesol ďalej hlas muezína vyzývajúceho k modlitbe. Dnes sa už muezíni na minarety neštverajú, majú tam hore iba reproduktory. Ale minarety nadobudli význam deklarácie. Švajčiari tú deklaráciu odmietli a nemá to nič s náboženskou slobodou. Skôr s úzkosťou o osud vlastného sveta. Čudné, že to kritici referenda nevidia.