Mapa stránky

Štvrtok, 07 Január 2010 00:00

Zdá sa, že magická príťažlivosť mýtov o konci sveta je zabudovaná priamo do ľudskej neurobiológie. Nebolo by tých mýtov toľko, keby ľudskú myseľ iba odpudzovali, keby ju zároveň nepriťahovali ako nejaký osudový vír do morskej hlbočiny existenciálnej úzkosti. Monoteistické náboženstvá sú mýtami o scenároch konca sveta pretkané, ale nie iba tie monoteistické. Psychologický kľúč k tej príťažlivosti je tak trochu zabudovaný aj do pôvodného významu slov ako apokalypsa či armagedon. Slovo apokalypsa je z gréčtiny a znamená zjavenie, nadvihnutie závoja, za ktorým vidno budúce udalosti, hoci sa to slovo teraz používa ako synonymum s katastrofou obrovského rozsahu. Pre ľudskú myseľ, nastavenú na plánovanie, na stratégie života, je hra s predvídaním budúcnosti nekonečne príťažlivá aj keď ide profánne drobnosti všedného života. Ak ide priamo o predvídanie konca celého sveta, je to príťažlivosť priamo magická. Tie pôvodné mýty sú vlastne ešte grandióznejšie – nejde v nich iba o koniec známeho sveta, Zeme, ľudstva, ale o koniec čias, všetkého, existencie ako takej. Úzkosť spojená s citovým prežívaním takejto udalosti, ak je spojená s konkretizovaným scenárom a očakávaným dátumom, sa môže premeniť na mocný citový opiát, ak tomu človek naplno uverí. Ale svoju vzrušujúcu fascináciu má aj nezáväzné pohrávanie sa s touto predstavou, keď je narkotikum strachu dávkované „bezpečne“ a racionalita skepticizmu nedovolí, aby predstava konca sveta ovládla myseľ úplne. V takom prípade však myseľ trvá na nasledujúcej dávke úľavy, na konečnom happy ende.

Latinské slovo armagedon má svoj pôvod v hebrejčine, v slovnom spojení har meggido, čo je „hora Meggido“. Mesto Meggido asi 40 kilometrov na západ od južného konca Galilejského mora a odohrali sa tam v staroveku významné vojenské bitky. Je to miesto predpokladanej veľkej bitky síl dobra a zla na konci čias. Vlastne tesne pred koncom čias. Drámy veľkých osudových bitiek vždy vyvolávali v ľudskej mysli silné emócie. Je to pochopiteľné, lebo ich výsledky mali spravidla silu meniť budúcnosť. To opätovne prežívané vzrušenie z osudovej drámy je rovnako dávkou citového opiátu, pre ktorú tie príbehy opätovne rozprávame, filmujeme a fascinovane potom pozeráme. Nota bene, ak má ísť o budúcu bitku, ktorá predznamená koniec čias, koniec všetkého, alebo aspoň o bitku, v ktorej víťazné dobro (my) zabráni koncu všetkého.

Ľudská myseľ, ľudský mozog, nevyhľadávajú absolútny pokoj, rovnovážny stav, vyhľadávajú vzruch, aktiváciu a poškodzuje ich iba prekročenie kritickej miery vzruchu. Skutočná existenčná úzkosť, strach o holý život, je zničujúca emócia, ktorá zanecháva stopy, ale „bezpečné“ dávky úzkosti nás opájajú. Zdedená chémia nášho mozgu potom predurčuje, čo je tá naša „správna dávka“ úzkosti. Sú ľudia, ktorých mozog jej potrebuje veľa, aby si v tých pocitoch hovel. Tí potom radi riskujú, hľadajú „adrenalín“.

Samozrejme, že príbehy a mýty o konci sveta nie sú tu iba preto, lebo od vekov saturujú potrebu ľudí „bezpečne“ sa báť. To je iba tajomstvo ich úspechu. V prípade náboženských apokalyptických videní a mýtov ide spravidla o sprostredkovanie konkrétneho morálneho, etického odkazu, dramaticky podtrhnutého vyvolanou úzkosťou. Ale platí to o všetkých apokalyptických príbehoch, aj o tých moderných.

Problém je, že apokalyptické mýty nemusia byť iba hrou so strachom, ale môžu sa stať psychopatologickým problémom množstva ľudí, ktorých myseľ ovládnu. Náchylnosť podľahnúť takým mýtom je súčasťou mysle všeobecne náchylnej prijať konšpiračné teórie. A veľmi veľa ľudí má takto postihnutú myseľ. Ak sa viera v prichádzajúci armagedon zmocní príliš veľkého množstva ľudí, ide o kolektívnu psychopatológiu, o ohrozenie fungovania spoločnosti ako takej. Nikto nemôže normálne žiť a pracovať, ak je naozaj presvedčený, že zajtra, alebo čo nevidieť, príde koniec sveta.