Mapa stránky

Štvrtok, 21 Január 2010 00:00

Dátum začiatku bolestivých dejín haitského utrpenia je 4. december 1492 a je totožný s dátumom objavenia Ameriky. V ten deň pristál na ostrove, ktorý je dnes rozdelený na štát Haiti a Dominikánsku republiku Krištof Kolumbus.

Objavený ostrov nazval Hispaniola. Po tom ako jeho loď Santa Maria nabehla pri pobreží ostrova na plytčinu, nechal na ostrove posádku o počte 39 mužov, ktorí tam založili osadu, ktorú však onedlho zničili domorodí Indiáni. Tí bojovali proti španielskej kolonizácii od počiatku, Španieli však boli tvrdošijní – na ostrove bolo zlato, veľa zlata. Domorodí Indiáni z kmeňa Taíno začali čoskoro vymierať. Hlavnou príčinou bola epidémia kiahní, ktoré doniesli Španieli a proti ktorým bol imunitný systém domorodcov bezmocný. Epidémia vypukla už v roku 1507. Navyše Španieli nútili domorodcov pracovať v zlatých baniach a tých, ktorí to odmietali, buď zabili, alebo predali do otroctva. Ku kiahňam sa tak pridala otrocká práca, podvýživa a rozklad sociálnej štruktúry. V baniach nemal pomaly kto pracovať, a tak začali Španieli dovážať čiernych otrokov z Afriky. Tá hŕstka domorodých Taínov, ktorá to celé prežila, utiekla do lesov, kde sa postupne zmiešali s africkými otrokmi, ktorým sa podarilo utiecť.

Mimochodom, súčasťou Haiti je aj menší ostrov pri severnom pobreží Hispanioly, ktorý Kolumbovi námorníci ho nazvali Tortuga (korytnačka) a v 17. storočí bol panstvom a základňou karibských pirátov (zväčša Angličanov, Francúzov a Holanďanov). V tom čase to bolo dosť divoké miesto. Jedným z tých pirátov bol aj slávny Sir Henry Morgan, ten dokonca v službách britskej koruny.

.vzbura a nezávislosť

O ostrov dlho bojovali Španieli s Francúzmi. Nakoniec v roku 1697 uzavreli Ryswickú dohodu, ktorou si ostrov rozdelili. Západná časť, dnešné Haiti, pripadla Francúzom, východná časť, dnešná Dominikánska republika, Španielom. Francúzi si v tom čase svoju časť nazvali Saint-Domingue. V 18. storočí prišlo do Saint-Domingue okolo 30 tisíc francúzskych kolonistov. Zo západnej časti sa postupne stala jedna z najbohatších francúzskych kolónií, jej prosperita, pravda, bola založená najmä na pracovnej sile afrických otrokov, ktorí žili a pracovali v povestne neľudských, často smrtiacich podmienkach. Táto nezmyselná krutosť francúzskych kolonistov voči čiernym otrokom sa premietla do ďalšieho osudu ostrova aj kolonistov a predznamenala aj kruté správanie sa vzbúrených otrokov voči nim. Po Veľkej francúzskej revolúcii vypukli vzbury aj v kolóniách a v roku 1791 povstali na Saint-Domingue čierni otroci. V roku 1793 podnikli úspešnú inváziu na ostrov britské jednotky. Jakobíni vo francúzskom Konvente zrušili otroctvo, čo platilo aj na všetky francúzske kolónie, pol roka predtým však stihli zrušiť otroctvo priamo na Haiti (Saint-Domingue) francúzski miestodržitelia.

Vodcom povstania čiernych otrokov sa stal bývalý otrok a neobyčajne schopný vojenský veliteľ Toussaint l´Ouveture, ktorému sa podarilo vytvoriť zo vzbúrených otrokov výbornú armádu a vyhnať z ostrova Španielov aj Britov. Kolóniu sa pokúsil získať späť pre Francúzsko Napoleon, ktorý tam vyslal 20 tisíc vojakov pod velením svojho švagra generála Leclerca. Leclercovi sa podarilo Toussainta l´Overture uniesť do Francúzska (kde neskôr zomrel), ale armáda vzbúrených otrokov bojovala ďalej. Velil jej Jean-Jacques Dessalines, ktorý nazbieral vojenské skúsenosti ako vojak vo francúzskej armáde. Bola to veľmi krvavá vojna, v ktorej prišlo o život 50 tisíc francúzskych vojakov a 100 tisíc čiernych vzbúrencov. Zabili tiež vyše polovice bielych francúzskych kolonistov. Dessalines nakoniec nad Francúzmi zvíťazil a 1. januára 1804 vyhlásil nezávislosť Saint-Domingue. Nový štát premenovali bývalí otroci na Haiti, čo je jedno zo zachovaných mien pôvodného indiánskeho kmeňa Taíno. Po víťaznej revolte otrokov a vyhlásení nezávislosti ušli z ostrova takmer všetci bieli kolonisti a väčšina farebných miešancov, medzi ktorými boli aj otrokári. Mnohí frankofónni utečenci z Haiti dorazili do amerického New Orleansu, kde výrazne prispeli k jeho kultúrnemu a jazykovému profilu.

Dessalinesa vyhlásili jeho vojaci za doživotného cisára a vládol až do svojej smrti naozaj ako tyran (chvalabohu iba krátko). Vyhnal či zabil aj zvyšných bielych osadníkov. V roku 1806 ho zavraždili a s ním zaniklo aj „cisárstvo“ – Haiti sa stalo republikou. Nebol to, žiaľ, posledný krutý despota v haitskej histórii.

Haiti je svojím spôsobom unikátny útvar. Je to prvý a jediný štát, ktorý vznikol po úspešnej vzbure dovezených otrokov, bol to zároveň prvý nezávislý štát v celej Latinskej Amerike a je to jediný nezávislý štát v celej oblasti (okrem Kanady), ktorého úradným jazykom je francúzština.

.nezávislosť neznamená pokoj

            Haiti je zúfalo chudobná zem so zúfalo chudobným obyvateľstvom. Je to chudoba, ktorú možno – po vyše dvoch storočiach nezávislosti – len ťažko pripísať bývalým západným kolonizátorom. Keď v prvej dekáde 19. storočia odišiel posledný z nich, Haiti bola prosperujúca, hoci vojnami poznačená krajina, dnes je to chudobinec Ameriky. Nijaký iný štát v celej Amerike nie je natoľko chudobný ako Haiti a nijaký iný štát v oblasti nezažil toľko krvavých vnútorných nepokojov a bojov. Jedna z nedávnych správ OSN nazvala Cité Soleil, obrovský slum z chatŕč, ktorý je súčasťou hlavného mesta Haiti Port-au-Prince, najnebezpečnejším miestom na Zemi. Počas dvoch storočí svojej štátnej existencie zažili Haiťania vyše tridsať prevratov či pokusov o prevrat. S výnimkou období diktatúr sa vlastne nikdy nepodarilo na dlhšie obdobie udržať aspoň zdanie stability politických inštitúcií. Popri domácich skupinách zasahovali do osudov Haiti opakovane francúzske, britské a predovšetkým americké ozbrojené sily.

            Aj Haiťania nezasahovali do osudov celého ostrova vždy v rukavičkách. V roku 1822 obsadili španielsku polovicu ostrova, ktorá je dnes Dominikánskou republikou, haitské jednotky. Viedol ich mulat Jean-Pierre Boyer, v poradí druhý haitský prezident. Ten zrušil otroctvo, ale aj znárodnil mnohé farmy a zaviedol tvrdý režim. Svojich vojakov neplatil, takže sa živili lúpením u farmárov. Mnoho bielych kolonistov ušlo vtedy na Kubu či Portoriko. Haitská okupácia susednej krajiny skončila zvrhnutím prezidenta Boyera v roku 1943.

Od roku 1915 do roku 1934 okupovali Haiti Spojené štáty americké. Časť haitských farmárov sa proti americkej okupácii vzbúrila, čo viedlo k niekoľkotisícovým stratám na životoch. Američania počas okupácie nanovo určili hranicu medzi Haiti a Dominikánskou republikou, pričom pripojili k Haiti niektoré sporné časti územia. Po odchode amerických vojsk bolo Haiti v relatívne dobrej hospodárskej kondícii. Haiťania vtedy i dnes majú tendenciu unikať pred biedou aj do susednej Dominikánskej republiky. Vtedajší dominikánsky diktátor Trujillo, zrejme v reakcii na stratu územia, nariadil v roku 1937 svojej armáde vraždenie Haiťanov žijúcich na dominikánskej strane hranice. Za tri dni vtedy zavraždili jeho vojaci možno až 20 tisíc čiernych Haiťanov. Trujillo zaviedol tiež v Dominikánskej republike oficiálnu formu protihaitskej rasovej segregácie, ktorá v neoficiálnej podobe, ale v značnej sile pretrváva dodnes.

.duvalierovci a iní

            Od roku 1957 až do svojej smrti v roku 1971 vládol tvrdou na Haiti diktátor Francois Duvalier, ktorého prezývali aj Papa Doc. K prezývke prišiel, lebo bol pôvodným povolaním lekár. Papa Doc si svoju krutovládu poistil vytvorením nevojenských ozbrojených jednotiek násilníkov, ktoré začali Haiťania volať Tonton Macoutes (je to v miestnom kreolskom jazyku rozprávkové strašidlo). Tonton Macoutes bili, unášali a vraždili stovky nepohodlných ľudí. Tieto komandá smrti oficiálne nemali plat, tak lúpili a vymáhali výpalné. Na Haiti panoval naozaj strach. Počet obetí Duvalierovej vlády sa odhaduje na 30 tisíc. Papa Doc sa dal vyhlásiť za doživotného prezidenta a ľudovú podporu si získaval aj tým, že tvrdil, že je kňaz miestneho kultu vúdú. Vyhlásil napríklad, že zavraždenie amerického prezidenta Kennedyho spôsobil on – tým, že uvalil na neho vúdú kliatbu. Počas Duvalierovej vlády utiekli mnohí, najmä vzdelaní Haiťania, lekári, právnici, učitelia, do exilu a usadili sa v Spojených štátoch a vo frankofónnej kanadskej provincii Quebec. Haiti sa z tej straty vzdelaných ľudí dodnes nespamätalo.

V roku 1971 prešla vláda na Duvalierovho syna. Jean-Claude Duvalier mal prezývku Baby Doc a jeho vláda nebola o mnoho ľudskejšia ako tá, ktorou sa preslávil jeho otec. V roku 1986 ho protesty vyhnali z krajiny do exilu vo Francúzsku. Za pätnásť rokov svojej vlády sa podarilo mladšiemu Duvalierovi a jeho manželke Michelle vyviezť až 540 miliónov dolárov z verejných haitských zdrojov a privlastniť si ich. Išlo väčšinou o peniaze z finančnej pomoci, ktorú poskytovali chudobnému Haiti medzinárodné humanitárne organizácie a zahraničné vlády. Duvalierovci si tak financovali skutočne luxusný život, veľkú jachtu a luxusnú vilu vo Francúzsku.

Korupcia a kradnutie verejných peňazí je však už zrejme organickou súčasťou správania sa haitskej elity. Aj Jean-Bertrand Aristide, bývalý katolícky kňaz zvolený za prezidenta Haiti v roku 1990 a znovu v roku 2000, bol dvakrát zvrhnutý najmä vďaka obvineniam z obrovskej sprenevery verejných peňazí a z prania špinavých peňazí. Za jeho vlády sa tiež rozmohol obrovský obchod s drogami. Aristidov blízky obchodný partner a známy priekupník s drogami Beaudoin Ketan vraj vyhlásil, že Jean-Bertrand Aristide „zmenil krajinu na narko-krajinu“.

.chudoba a pomoc

            Zemetrasenie, ktoré postihlo Haiti, malo také strašné následky a toľko obetí najmä preto, lebo Haiti je tým čím je – krajinou, kde ľudia žijú väčšinou v nestabilných stavbách s vetchou konštrukciou a kde mnohé veci nefungujú ani bez zemetrasenia. Pred dvomi desaťročiami zasiahlo San Francisco zemetrasenie s rovnakej sily (7,1 stupňa Richterovej škály) a zahynulo pri ňom 67 ľudí. Počet obetí na Haiti ešte nie je presne známy, ale určite ide o najmenej desiatky tisíc. Isto, ťažko porovnávať, ale aj tak sa dá povedať, že veľká časť z nich nemusela zomrieť, keby to nebolo práve Haiti, ale niektorá vyspelejšia časť sveta.

            Dominikánska republika na druhej polovici ostrova, ktorá má presne rovnaké prírodné podmienky a rovnaký počet obyvateľov, má v porovnaní šesťnásobne vyšší HDP a omnoho účinnejšie sa stará o svoje životné prostredie. Haiti žije z veľkorysej zahraničnej pomoci už veľmi dlho a Haiťania už veľmi dlho závisia na láskavosti iných. Na Haiti vraj pôsobí (už pred zemetrasením) 10 tisíc mimovládnych, z veľkej časti zahraničných, organizácií. Toľko pri tom počte obyvateľov nepôsobí nikde inde na svete. Na Haiti ide, vyjadrené v dolároch, desaťnásobne viac zahraničnej pomoci ako investícií. V mnohých ohľadoch sa dá povedať, že veľkorysá a dlhodobá zahraničná pomoc vytvorila závislú kultúru chudoby a Haiťanom nijako nepomohla. Zdeformovala okrem toho ekonomické prostredie a vytvorila obrovský priestor pre korupciu. Redaktor internetového vydania magazínu National Review Jonah Goldberg k tomu poznamenáva, že keď je niekto rozhodnutý viniť z haitských problémov niekoho iného ako Haiťanov, mohol by začať tým, že sa pozrie na škody spôsobené „foreign-aid industry“ – „priemyslom“ zahraničnej pomoci. To nakoniec na tému „užitočnosti“ zahraničnej pomoci už napísala aj Afričanka Dambisa Moyo.

            Utrpenie Haiťanov je strašné a v tejto chvíli potrebujú od všetkých každú pomoc, ktorú len môžu dostať, inak tú hrôzu mnohí vôbec neprežijú. Musia prísť lekári, ktorých je tam ešte stále málo, musia prísť potraviny, lieky, voda, musí prísť konkrétna pomoc s obnovovaním infraštruktúry. Ale keď budú mŕtvi pochovaní, keď potečie opäť voda, keď bude dostatok liekov, keď bude postarané o všetkých chorých a zranených a o siroty, potom, keď už budú upratané ruiny a všetci Haiťania budú mať aspoň provizórne kde skloniť hlavu, príde čas uvažovať, či všetko to, čo je myslené dobre, aj prinesie dobro. Či je pomoc naozaj pomocou. Či by neboli lepšie investície ako milodary. Haiťania by si už konečne, po toľkých biedach, zaslúžili lepší osud. Na to, aby ho mali, však nestačia peniaze.