Mapa stránky

Streda, 27 Január 2010 00:00

Diagnóza, anamnéza a etiológia poklesu amerického vplyvu v Európe a vo svete, ktoré Tomáš Valášek stanovil vo svojej analýze v tejto .kritickej prílohe, je presná.

Áno, Amerika je finančne preťažená až za hranicu ekonomickej únosnosti nákladmi na udržiavane svojej vojenskej prítomnosti v rôznych končinách, vrátane Európy. A áno, Čína a India rastú ešte stále závratným tempom a s tým rastie aj ich asertivita v medzinárodných otázkach. A je tiež pravda, že Amerika je, aj vďaka kríze, vo fáze, keď v nej narastá nechuť starať sa o zvyšok sveta, inými slovami izolacionizmus. Ale americký izolacionizmus, ako správne Tomáš Valášek pripomenul, nie je nový fenomén a ja dodávam, že nájsť ho možno naprieč americkým politickým spektrom – v košiari republikánov aj demokratov. Je to typ izolacionizmu, ktorý sa zrodil už úplne na počiatku dejín Spojených štátov zo snahy ochrániť mladú Úniu pred zvyškom sveta, ale ktorý sa vracia so železnou pravidelnosťou. Pravdu má Tomáš Valášek aj v tom, že návrat k povojnovej forme pax americana je naozaj málo pravdepodobný.

.o podanej ruke

V analýze Tomáška Valáška sú však aj závery, s ktorými cítim potrebu trochu polemizovať, hoci chápem ich motiváciu. Predovšetkým k vete, že prezident nie je strojcom poklesu amerického vplyvu v Európe (a vo svete) by som namietol, že tento prezident už stihol za rok vo svojej funkcii k poklesu amerického vplyvu výrazne prispieť. Rusom dal mnohými gestami (vrátane nevydareného gombíka s nápisom RESET v chybnej ruštine) najavo, že Ameriky pod jeho vedením sa už nemusia obávať, lebo Amerika pod jeho vedením urobí všetko, aby si ich nepohnevala. Amerika pod jeho vedením, tak to Rusi aj ďalší určite vnímajú, si nemieni páliť prsty. Pokojne napríklad aj predá bezpečnosť a v budúcnosti možno aj slobodu svojich, zrejme z jeho pohľadu bezvýznamných, spojencov zo strednej a východnej Európy. Dokazuje to prípad s odrieknutou protiraketovou obranou v Čechách a v Poľsku, za unáhlené zrušenie ktorej nedostal od Rusov ani len náznak pomoci vo veci iránskeho nukleárneho programu (v čo dúfal), iba cynický úškrn a ďalšie výhražné reči ruskej generality. Mentalita Putinovho Ruska je opäť imperiálna a konfrontačná a zjavne interpretuje americké pokusy o priateľské gestá ako sprievodný znak novej americkej slabosti.

Ak je to aj naozaj tak, že Barack Obama je v danej chvíli len pasažierom na odtrhnutom vagóne svetových dejín ovládaných silami mimo jeho dosah, treba dodať, že on si to určite nemyslí. Práve naopak, on nastupoval do úradu s tým, že bude dejiny riadiť vlastnoručne – za nadšeného potlesku tých, ktorí mu to naozaj verili. Bolo ich veľa. Piati nórski socialisti v nobelovskom výbore uverili natoľko, že mu dali Nobelovu cenu za mier skôr, než si stihol v oválnej pracovni Bieleho domu vybaliť osobné veci. Dodnes tomu verí časť amerických a európskych elít, hoci mnohí už viditeľne vytriezveli. Obamova inauguračná reč pred rokom nebola rečou pasažiera. Bola to reč človeka presvedčeného o tom, že vlastnoručne, svojou charizmou a gestami, zmení nepriateľov Ameriky na rozumných a spolupracujúcich partnerov. Ponúkol v nej všetkým nepriateľom Ameriky, tyranom, diktátorom a polobláznom sveta podanú priateľskú ruku s prísľubom, že jeho Amerika je odteraz tá dobrá, ústretová. V Káhire rečnil potom ku všetkým moslimom sveta a ospravedlnil sa im aj za hriechy, ktoré Amerika a Západ nikdy nespáchali. Urobil to nepochybne v nádeji, že všetci moslimovia prestanú Ameriku s takým prezidentom nenávidieť. Ani slovíčkom sa nepokúsil obrániť americké právo na tvrdé zaobchádzanie so zajatými teroristami a sľúbil zavrieť zariadenie na ich zadržiavanie v Guantánamo Bay. Hlboko sa uklonil saudskému kráľovi, čo ešte neurobil nijaký americký prezident nijakému kráľovi. Kvôli kamarátstvu s Čínou sa odmietal stretnúť s dalajlámom. V Prahe zase hovoril o svete bez nukleárnych zbraní spôsobom, ako keby mohol stihnúť počas svojho prezidentovania taký svet vytvoriť.

.čo na to tyrani?

Tí oslovení tyrani a diktátori Obamovu podanú ruku neprijali, ale opľuli. Iránsky prezident Ahmadínedžád reagoval pohŕdavo a rétoriku i skutky ohľadne iránskeho nukleárneho programu len pritvrdil. Ani venezuelský táraj Hugo Chávez neprijal ponúknutú dobrú vôľu a nedávno zduplikoval to, čo už povedal o tom nenávidenom Obamovom predchodcovi Bushovi na Valnom zhromaždení OSN – prirovnal Obamu k diablovi. Fidel Castro Obamovi o Obamovej Amerike povedal, že skutočné zámery impéria (myslel Spojené štáty) sú zjavné, hoci tentokrát skryté za priateľský úsmev a afro-americkú tvár Baracka Obamu. Castro totiž potrebuje na udržanie svojho režimu konfrontáciu s Amerikou. Ani Kim Čong-il sa nedal Obamovou podanou rukou obmäkčiť. Severná Kórea naďalej testuje svoje rakety, odmieta rokovania o svojom nukleárnom programe. Čína naďalej odmieta so svojím severokórejským susedom čokoľvek robiť, hoci Severná Kórea od Číny materiálne závisí. Saudská Arábia naďalej vyváža svoju wahábistickú náboženskú nákazu a radikalizuje moslimské komunity všade po svete. Tí všetci vidia svet tak, že podanú americkú ruku interpretujú ako slabosť, nie ako dobrý začiatok spolupráce. Obrazu Ameriky v moslimskom svete Obamova iniciatíva, ani priateľské slová tiež veľmi nepomohli. Moslimský svet naďalej väčšinovo nenávidí Ameriku. A vníma jej novú slabosť. V tejto veci sa Barack Obama neviezol ako pasažier bez vplyvu, ale prispel.

Čo sa týka obmedzovania nukleárnych zbraní, rokovania o novej zmluve START s Ruskom viaznu a je viac než pravdepodobné, že aj keby sa s Ruskom dalo rýchlo dohodnúť (čo sa určite nedá), americký Kongres by to do jesenných amerických volieb neratifikoval. Obamova pražská antinukleárna rétorika nezabránila Iránu zrýchliť obohacovanie uránu a zrýchlili sa tiež nukleárne preteky medzi Pakistanom a Indiou, čo je omnoho nebezpečnejšia vec ako prípadná nedohoda s Ruskom na zmluve START (tá pokojne počká a Rusi budú svoj zastaraný arzenál aj tak redukovať). Pravdepodobnosť vypuknutia nukleárneho konfliktu medzi Indiou a Pakistanom je mnohonásobne, neporovnateľne väčšia ako čokoľvek podobné s účasťou Ruska, Ameriky alebo Číny. Americký expert na oblasť šírenia (či presnejšie nešírenia) nukleárnych zbraní Henry Sokolski uviedol, že Japonsko, znervóznené nárastom čínskej nukleárnej moci, separovalo dostatok „weapon-grade“ plutónia na 1000 až 2000 nukleárnych bômb. Takže sa črtá skôr presný opak Obamovej pražskej vízie.

Súhlasím s Tomášom Valáškom v hodnotení čínskeho prístupu k Obamovi na konferencii o klimatických zmenách v Kodani, keď povedal, že by to bolo pred pár rokmi nemysliteľné. Číňania jednoducho poslali rokovať s Obamom subalterného úradníka a ešte aj ten neustúpil veľkému charizmatikovi ani o piaď. To bolo naozaj neslýchané. Dodávam však zlomyseľne, že by to bolo nemysliteľné voči ktorémukoľvek predchádzajúcemu americkému prezidentovi, Barack Obama si to priamo vypýtal.

.naivita, či pýcha?

Obávam sa tiež, že Tomáš Valášek nemá celkom pravdu, keď vidí za tým, že Barack Obama zotrváva tvrdošijne na svojej ústretovej politike preto, lebo jeho riadiacimi princípmi zostávajú hodnoty a medzinárodné právo. Má pravdu v tom, že Obama nie je naivný, trpí však tým, čo nazval Bret Stephens, komentátor Wall Street Journal, Kodanským syndrómom. To je, Stephensovými slovami, „viera vo vlastné zázraky... je to presvedčenie, že tí, ktorí ťa korunovali za kráľa aj skutočne vedeli, čo robia“. Kodanským syndrómom to Stephens nazval preto, lebo Kodaň je miestom, kde Barack Obama dvakrát neuspel so svojou vierou vo vlastný charizmatický vplyv – prvý krát pre Olympijským výborom, druhý krát na klimatickom summite. Obávam sa, že Obamovým hriechom nie je naivita, ale pýcha.

Prial by som si, aby sa svet vyvinul tak, ako to píše Tomáš Valášek – aby v ňom, keď sa už nemôže vrátiť ten starý pax americana, prišiel ten nový – podľa predstáv Baracka Obamu. Aby sa mu podarilo to preškolenie kľúčových mocností, tá premena zo „škodnej“ na správcu medzinárodného systému. Cítim, rovnako ako Tomáš Valášek, že by to bol omnoho lepší a bezpečnejší svet. Ale tento svet sa tak nevyvíja a Obamova charizma ani ústretovosť s tým nič nenarobí. Žiaľ, tú „škodnú“ nemožno preškoliť už zo samotnej podstaty. Zakaždým znovu opľuje či pohryzie podanú ruku a „zodpovednou“ sa stane len po hrozbou sily. Diplomacia ani ústretovosť nedokážu meniť zločinecké režimy, tie treba zvrhnúť a urobiť to môže len ľud tých krajín. A tomu ľudu nepomáha medzinárodná diplomacia, ale tvrdý tlak zvonku. Ak však nejaký tlak zo strany Ameriky bol, Barack Obama ho, na škodu všetkých, zrušil.

Podobne ako Tomáš Valášek i ja som si všimol, že pri preberaní Nobelovej ceny Obama po prvý raz hovoril o slobode a tiež som to ocenil, rovnako ako Obamov plán stretnúť sa s dalajlámom. Vravím „konečne!“. Možno sa nakoniec predsa len vyberie lepším smerom.

Inak slová, ktoré napísal Tomáš Valášek o tom, čo by malo v tejto situácii robiť Slovensko, o jeho vzťahoch so susedmi a o tom, že by sme nemali podceniť kumulatívny efekt rozhodnutí viacerých malých štátov, by si mala slovenská politická reprezentácia dať zarámovať do svojich pracovní. Ak by sa ich držala, bolo by Slovensko, i keď malé, na tej správnej strane dejín.