Mapa stránky

Štvrtok, 24 Jún 2010 00:00

Pred dvomi týždňami prepuklo v Kirgizsku etnické násilie, ktoré prekvapilo svojou brutalitou, nie tým, že k nemu došlo. V pozadí je stále sovietske dedičstvo, dedičstvo kreslenia hraníc bez rešpektu k demografickej realite.

Kirgizsko ako štát, podobne ako všetky postsovietske republiky v strednej Ázii, vzniklo z dymu rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu a v hraniciach, ktoré nakreslila v tejto oblasti sovietska moc na svojom počiatku. Podobne ako v susedných postsovietskych štátoch aj v Kirgizsku sa k moci dostali tí istí vládcovia, ktorí tu vládli už za komunizmu ako stranícki bossovia. Dlhodobou sovietskou politikou bolo totiž nedosadzovať na najvyššie stranícke posty v tomto regióne (historicky ovládanom rodinnými klanmi) ľudí zvonka, ale urobiť miestnych komunistických bossov z mocných postáv miestnych klanov.

V roku 1991 sa zmenilo aj meno hlavného mestá z komunistického Frunze na historický Biškek. V roku 1991 boli prezidentské voľby, v ktorých kandidoval dovtedajší stranícky boss Akajev ako jediný a získal 95 percent hlasov. V roku 1992 sa Kirgizsko stalo aj členom OSN. Akajev vládol nerušene a autoritatívne až do roku 2005, keď prišlo k zvratu známemu ako „Tulipánová revolúcia“. Jeho štýl vládnutia a strašná korupcia v krajine spôsobili ľudový odpor, ktorý vyústil do politického prevratu. Po parlamentných voľbách v roku 2005 sformovala opozícia vládu a prezidentom sa stal Kurmanbek Bakijev. Aj on zvíťazil zdrvujúcou väčšinou takmer 90 percent hlasov.

.dlhá predohra

Kirgizi uverili, že všetko pôjde k lepšiemu a chvíľu to tak aj vyzeralo. Ale iba chvíľu. Stále viac sa hromadili sťažnosti na stúpajúce životné náklady, na korupciu, porušovanie ľudských práv a slobody slova zo strany Bakijevovej vlády, na stúpajúce ceny vody a energií, obrovskú nezamestnanosť a podobne. Začiatkom apríla tohto roku prepukli protesty v meste Talas a rozšírili sa do hlavného mesta Biškek. 7. Apríla vyhlásil prezident Bakijev mimoriadny stav a polícia spolu so špeciálnymi jednotkami pozatýkala mnohých vodcov opozície. Protestujúci ľudia na uliciach však zaútočili na centrálu tajnej polície aj na budovu štátnej televízie a zmocnili sa ich. Pri zrážka s políciou zomrelo v apríli 80 ľudí. Polícia aj armáda protestujúcim nakoniec ustúpili a vyformovala sa prechodná vláda na čele s dovtedajšou ministerkou zahraničných vecí Rozou Otumbajevovou. Prezident Bakijev ušiel spolu s najbližšou rodinou najprv na juh do svojho rodného mesta Džalalabád a neskôr do Kazachstanu. Podľa dočasnej kirgizskej vlády podpísal pred odchodom svoju rezignáciu.

Roza Otumbajevová a jej provizórna vláda oznámili už v apríli, že o šesť mesiacov, teda v októbri, budú v Kirgizsku regulárne voľby. V júni explodovalo násilie.

.organizovaný pogrom

Podľa viacerých zdrojov sa krvavé zrážky medzi Kirgizmi a Uzbekmi na juhu krajiny rozvinuli 11. júna tohto roku z bitky medzi dvomi skupinami mladých mužov, niektoré zdroje hovoria o gangoch, v nejakom bare či kaviarni v meste Oš, ktoré je druhé najväčšie v Kirgizsku. Iné a zrejme informovanejšie zdroje však hovoria, že etnické násilie bolo zámerne organizované a vyprovokované. Organizované skupiny jazdili na terénnych autách a dokonca na obrnených transportéroch, lúpili, zakladali požiare a zabíjali obyvateľov v uzbeckých štvrtiach. Vraj útočili aj na Kirgizov, aby vyprovokovali vzájomné útoky. Že nešlo o spontánny výbuch etnickej nenávisti, ale o organizované útoky tvrdí aj hovorca OSN, ktorý spomenul existujúce dôkazy o tom, že násilie začalo súčasnými koordinovanými útokmi maskovaných mužov na piatich miestach. Zúčastniť sa toho mali muži z prostredia organizovaného zločinu zaangažovaného do afganského obchodu s drogami.

Podľa provizórnej kirgizskej vlády a jej šéfky Rozy Otumbajevovej má v explózii etnického násilia prsty zosadený prezident Kurmanbek Bakijev a jeho rodina. Ten to z exilu (momentálne je v Bielorusku), samozrejme, popiera, ale údajne existujú nahrávky telefonických rozhovorov medzi členmi jeho rodiny, na ktorých diskutujú o plánoch vyvolať konflikt medzi Uzbekmi a Kirgizmi s cieľom zvrhnúť vládu. Kirgizská tajná služba vyslovila tiež obvinenie, že Bakijevova rodina sa stretla s predstaviteľmi Talibanu a ďalších islamistických organizácii a dohadovali spolu vyvolanie násilia v Kirgizstane. Taliban a uzbeckí islamisti mali svoje útočisko už v minulosti v kirgizských horách, odkiaľ podnikali teroristické útoky v Uzbekistane. Ani podozrenie, že s násilím majú niečo spoločné skupiny organizovaného zločinu neprekvapuje, lebo už pred pár rokmi bolo v Kirgizsku jasné, že o politickú moc bojujú rôzne frakcie a skupiny, ktoré sú na organizovaný zločin napojené. Traja zo 75 členov parlamentu zvoleného v roku 2005 boli zavraždení a všetci traja mali povesť ľudí spojených so zločinom. Následne bol zavraždený aj brat jedného zo zavraždených poslancov, ktorý nastúpil na jeho uvoľnené miesto. Jeho povesť bola rovnaká. Násilie sa rozšírilo aj na iné miesta Kirgizska a neutíchalo celé dni. Dá sa hovoriť o protiuzbeckom krvavom pogrome či doslova o etnickej čistke. Bilancia tých niekoľkých dní násilia je hrozivá. O život prišlo odhadom okolo 2000 ľudí, ďalších asi 400 000 muselo opustiť svoje domovy (ide, prirodzene, o etnických Uzbekov) a z nich odhadom 100 000 utieklo v strachu o život do susedného Uzbekistanu. Aj materiálne škody sú obrovské – podľa niektorých zdrojov bola podpálená vyše polovica domov v 250 tisícovom meste Oš.

Keď etnické násilie na juhu krajiny vrcholilo a kirgizské regulárne sily ho nedokázali dostať pod kontrolu, napísala dočasná prezidentka Otumbajevová list ruskému prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi, v ktorom ho žiadala o vojenský zásah proti vraždiacim a lúpiacim gangom. Ruského vojenského zásahu sa dožadovali aj Uzbeci, ktorí nedôverovali kirgizským ozbrojeným silám zloženým zväčša z etnických Kirgizov. Rusko nakoniec poslalo batalión vojakov, ktorí mali však chrániť iba Rusmi vlastnené zariadenia v Kirgizsku. Na vyslanie vojakov, ktorí by mali zasiahnuť priamo do konfliktu, sa Kremeľ neodhodlal. Namiesto toho zvolal núdzové zasadnutie Organizácie kolektívnej bezpečnostnej zmluvy (OSTO – Rusmi iniciovaná organizácia siedmich postsovietskych stredoázijských republík a Ruska, kopírujúca Sveroatlantickú zmluvu – členmi sú okrem Ruska a Kirgizska ešte Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Tadžikistan a Uzbekistan), ktoré o situácii diskutovalo – bez konkrétneho výsledku.

Násilie medzitým utíchlo a veľká časť tých Uzbekov, ktorí utiekli pred pogromom do Uzbekistanu, sa už vrátila či postupne vracia domov (ak sa majú ešte kam vrátiť – množstvo domov bolo, ako som už spomenul, vypálených). O stabilnej situácii sa v Kirgizsku rozhodne hovoriť nedá.

.korene násilia

Oblasť, kde násilie prepuklo, má v sebe etnický konflikt doslova naprogramovaný, podobne ako ho malo v bývalej Juhoslávii naprogramované Kosovo. Kedysi dávno, pred osemdesiatimi rokmi, nakreslil Stalin hranice stredoázijských republík Sovietskeho zväzu úplne svojvoľne a nerešpektoval nijaké demografické fakty. Tak sa stalo, že úrodné Fergamské údolie, kde žije do milióna Uzbekov, ktorí tam tvoria väčšinu miestneho obyvateľstva, sa ocitlo v hraniciach sovietskeho Kirgizstanu aj s historickými uzbeckými mestami Oš a Džalalabád.

Zrážky medzi Kirgizmi a Uzbekmi prepukli v oblasti Fergamského údolia už pred dvadsiatimi rokmi a týkali si územia aj vody, o ktorú sa treba deliť. Vtedy ešte bolo toto územie súčasťou Sovietskeho zväzu a sovietske vojenské jednotky nakoniec obnovili akýsi napätý pokoj. Ale už vtedy si etnické násilie vyžiadalo stovky životov. Dnešné napätie medzi Uzbekmi a Kirgizmi súvisí aj s tým, že Kirgizi žijúci vo Fergamskom údolí sa cítia byť znevýhodňovaní hospodársky úspešnejšími Uzbekmi a tí sa zase sťažujú na dominanciu Kirgizov v štátnej správe a na jazykovú diskrimináciu.

Stalinom zasiate semeno etnického sváru sa netýka iba Uzbekov a Kirgizov. Tadžíkovia si robia nároky na svoje historické mestá Buchara a Samarkand, ktoré ležia na území dnešného Uzbekistanu a Uzbekistan si robí nároky na niektoré územia, ktoré sú dnes súčasťou Kazachstanu. Podobne ako na Blízkom východe je navyše predmetom sporov aj voda. Hore prúdom riek tečúcich smerom na západ ležia Kirgizstan aj Tadžikistan, ktoré chcústavať ďalšie vodné elektrárne. Smerom po toku ležiace krajiny Turkménsko, Uzbekistan a Kazachstan potrebujú zase tú istú vodu na zavlažovanie svojich polí. Ani spor o vodu neveští dlhodobo v oblasti nič dobrého.

Už som spomenul, že v kirgizských horách hľadali už útočisko islamistickí bojovníci. Bolo to v rokoch 1999 a 2000, keď bol ešte v Afganistane pri moci Taliban (ten padol po americkom útoku na al-Kaídu a Taliban v Afganistane, ktorý nasledoval po 11. septembri 2001). Umelo či spontánne živená nestabilita a násilie môžu spôsobiť, že do Kirgizska opäť infiltruje islamský džihádizmus a krajina mu padne za obeť. Varoval pred tým aj ruský prezident Medvedev, ktorý v rozhovore pre The Wall Street Journal povedal, že: „Keď ľudia stratia vieru v schopnosť civilných autorít priniesť zákonnosť a poriadok a rozhodnú sa, že je tu len jedna sila, ktorá to dokáže urobiť, môžeme skončiť tak, že sa Kirgizstan vyvinie podľa afgánskeho scenára z obdobia Talibanu,“ a dodal, že by to bolo smutné a veľmi nebezpečné pre Rusko aj iné krajiny strednej Ázie.

.o Američanoch a Rusoch

Keď prepuklo to odpudzujúce a iracionálne násilie, mnohí, vrátane bezradných novinárov a bezmocného provizórneho kirgizského vedenia, sa pozreli s nádejou na Rusov aj Američanov s predstavou, že vojensky zasiahnu a ochránia terorizovaných ľudí. Ani jedni sa však do toho nehrnuli. Rusi aj Američania majú pritom na kirgizskom území svoje vojenské zariadenia, konkrétne letecké základne, a teda aj bezpečnostné záujmy. Americká letecká základňa Manas v blízkosti kirgizského hlavného mesta Biškek je hlavným doplňovacím a zásobovacím uzlom pre americké operácie v Afganistane. Mimochodom, opozícia prichádzala počas Bakijevovej vlády opakovane s požiadavkou, aby Američania i Rusi odišli, kirgizský parlament to aj odjlasoval a Bakijev pre čosi viac než rokom aj zmluvy s Američanmi i s Rusmi zrušil a obnovil ich až po tom, čo Američanom i Rusom mnohonásobne zvýšil nájom – o desiatky miliónov dolárov.

Američania sa do zasahovania v Kirgizsku hrnúť nebudú, ani keď násilie opäť vypukne. Veľmi potrebujú leteckú základňu Manas, ale nepotrebujú si opäť popáliť prsty v nejasnom konflikte so samými zlými kartami. Raz si ich už totiž v Kirgizsku popálili, keď pomohli v roku 2005 „Tulipánovej revolúcii“, ktorá priniesla nádej a v konečnom dôsledku ešte väčšiu korupciu a vývoj, ktorý skončil júnovou masakrou, o ktorej je tento článok. Rozhodne Amerika neurobí v tomto regióne už nič unilaterálne a ak vôbec niečo urobí, bude to vysoko pravdepodobne v priamej kooperácii s Rusmi.

Ale ani Rusi sa do zasahovania v tejto oblasti už nehrnú – majú tam síce celkom pochopiteľne strategické záujmy, ale aj veľa čo stratiť. Ruská vláda v odpovedi na požiadavku zasiahnuť proti násiliu v Kirgizsku odpovedala, že na to nemá mandát na rozdiel od oblasti Kaukazu, kde má mandát Bezpečnostnej rady OSN umiestniť do krízových oblastí mierové sily. Nie je však vylúčené, že Bezpečnostná rada OSN môže – prirodzene len so súhlasom Američanov a Číňanov – udeliť pre túto oblasť podobný mandát organizácii CSTO (o ktorej už bola reč) a s týmto „papierom“ v ruke by už mohlo Rusko konať celkom legitímne. Otázka je, ako je na to Rusko pripravené vojensky aj politicky – ten región je totiž omnoho nebezpečnejší, väčší aj náročnejší ako napríklad južný Kaukaz s Gruzínskom a Osetskom.

Analytik Fjodor Lukjanov, ktorý je redaktorom v angličtine vydávaného štvrťročníka Russia in Global Affairs, v kontexte situácie v Kirgizsku napísal, že: „Bývalé sovietske republiky boli ponechané samy na seba v riešení svojich problémov. Ak Moskva nenájde spôsob ako odpovedať na výzvy akou je Kirgizsko, akékoľvek neskoršie nároky na špeciálnu úlohu (Ruska) v regióne budú nepresvedčivé. Je tiež nepravdepodobné, že ktorákoľvek iná svetová mocnosť vyjadrí túžbu prevziať ťažké bremeno zodpovednosti v tejto oblasti.

.a o Európanoch

Keď Lukjanov hovorí o svetových mocnostiach, má na mysli, pochopiteľne, iba Ameriku a Čínu. K Európe a jej možnej úlohe má tento, trochu dehonestujúci, ale presný komentár: „Čo sa týka EÚ, vo svojej súčasnej konfigurácii sa nekvalifikuje ako svetový hráč. Dokonca aj regionálne projekty EÚ, ako napríklad jej Východné partnerstvo, ktoré vyzerali tak sľubne ešte pred pár 18 mesiacmi, sú zväčša zabudnuté.“

Tragédia kirgizských Uzbekov nemusí byť, žiaľ, posledná a ani posledná v regióne. Všade na okolo číhajú etnické zrážky, hoci väčšina etnických skupín naokolo patrí k turkickej skupine národov a hovoria turkickými jazykmi – vrátane Kirgizov a Uzbekov. A všade naokolo číha aj riziko chaosu, ktorý môže otvoriť dvere islamistom razenia Talibanu. Rusom nie je čo ich predpokladanú rolu v regióne závidieť.