Mapa stránky

Nič nespôsobilo toľko prenasledovania a utrpenia nevinným ľuďom ako konšpiračné teórie. Vždy boli znetvorením ľudského myslenia a v podobe médiami šírenej infekcie môžu znetvoriť na nepoznanie aj celú západnú kultúru a civilizáciu.

Začnime tým, že sprisahania, teda konšpirácie, skutočne existujú. Cézara zavraždili v rímskom senáte skutoční sprisahanci a aj plukovník von Stauffenberg, ktorý uložil bombu do miestnosti, kde mal rokovanie Hitler, bol skutočným sprisahancom v službách dobrej veci. Konšpiračná teória je to, čo v skutočnosti nie je konšpirácia, ale blud existujúci iba v hlave svojich autorov a vyznávačov. Ale konšpiračná teória má so skutočnou konšpiráciou dialektický vzťah. Dve doposiaľ najhoršie politické morové rany ľudstva, fašizmus a komunizmus, začali svoju kariéru ako konšpiračné teórie. Fašizmus, presnejšie Hitlerov nacizmus, bol podmurovaný konšpiračnou teóriou o svetovom sprisahaní Židov proti árijskej rase všeobecne a nemeckému národu špeciálne, komunizmus zasa konšpiračnou teóriou o sprisahaní svetového kapitálu a imperialistov proti proletariátu. Ako konšpiračné teórie sa fašizmus a komunizmus sami stali svetovými sprisahaniami s paranoidným zámerom čeliť týmto pomyselným sprisahaniam.

Bulvár – pôda pre konšpirácie
V neuveriteľne rozsiahlej burine tlačených a elektronických materiálov novodobých pohrobkov fašistov a komunistov nájdete tú paranoju konšpiračných teórií celkom nedotknutú – ako keby sa uplynulých 70 rokov európskych dejín ani neodohralo. Pohrobkovia fašizmu a komunizmu stále čelia svetovému sprisahaniu a holokaust či gulagy sú pre nich len výmysly, ktoré sú súčasťou tých rafinovaných sprisahaní. Ale keď sa obzriete po svojom bezprostrednom okolí dôkladnejšie, nájdete zárodky konšpirativistického myslenia prakticky všade a nemusia mať hneď charakter teórie o svetovom sprisahaní. Tie zárodky sú zakamuflované často do spoločensky akceptovaných, i keď trochu zakomplexovaných interpretácií sveta typu: „Veď viete, ako to vo svete chodí...“, do vlasteneckého hávu, do rôznych „alternatívnych“ pseudovied, a predovšetkým do nekonečného sveta bulvárnych médií.
Bulvár – to je tá najúrodnejšia pôda, a nie tajné služby, ktoré by sa priamo vnucovali do takejto úvahy. Paradoxne by práve funkčná tajná služba, keďže hľadá skutočné konšpirácie a musí ich vedieť odlíšiť od bludných konštrukcií a výmyslov, mala byť prostredím, ktoré je ku konšpiračným teóriám najskeptickejšie. To je, pravda, iba teória. Aj tajné služby tvoria iba ľudia, so všetkými psychologickými nedostatkami, ktoré vytvárajú pôdu pre vznik konšpiratívnych teórií. Niekedy tomu teda podľahnú. Inokedy zasa, celkom chladne a pre jasne definovaný politický cieľ, vyfabrikujú konšpiračnú teóriu a prepašujú ju do sveta. To je prípad Protokolov sionských mudrcov, dnes najrozšírenejšej antisemitskej publikácie. Protokoly sú celkom nesúrodá zlátanina rôznych zdrojov a výmyslov z čias Dreyfusovej aféry vo Francúzsku, ktorú, podľa všetkého, objednal a financoval šéf parížskej filiálky ruskej cárskej „ochranky“ Piotr Račkovskij. Tento falzifikát sa potom vydával za nefalšovaný zápis z prvého sionistického kongresu, ktorý zvolal Theodor Herzl v roku 1897 do Bazileja. Cieľom cárskej ochranky nebolo ani tak vzbudiť prostredníctvom Protokolov svetový odpor voči vyfabrikovanému židovskému svetovému sprisahaniu, ale, ako píše Daniel Pipes vo svojej knižke Sprisahania, presvedčiť cára Mikuláša II. o tom, že ruskí liberáli sú židovskými agentmi. Protokoly však začali žiť vlastným životom – moskovský metropolita ich vraj v tých časoch nariadil čítať vo všetkých kostoloch. Žijú dodnes, znovu a znovu sa vydávajú a celé pasáže z nich možno nájsť v dokumentoch novodobých teroristických organizácií ako Hamas.

Súkromná myseľ a konšpirácie
Podozrenie, že sa iní proti nám sprisahali, vytvára súkromné peklo, ktoré sa však môže stať peklom kolektívnym. Konšpiračná teória je väčšou či menšou skupinou ľudí zdieľané presvedčenie, že v pozadí lokálnych udalostí či svetových dejín sú skryté mocné a tajné sprisahanecké skupiny, ktoré ich riadia ako bábkoherci príbehy svojich drevených bábok. Daniel Pipes píše, že sa konšpiračné teórie vedia človeku natoľko vlichotiť, že začne ich očami posudzovať celý život: „Tým sa dostávame ku konšpiratívnemu, paranoidnému štýlu, alebo mentalite skrytej ruky. (...) Začína sa vierou v náhodnú konšpiračnú teóriu... a končí sa presvedčením, že celá svetová história v podstate alebo výlučne spočíva na sprisahaniach zameraných na ovládnutie celého sveta alebo priamo na likvidáciu ľudskej rasy.“
Ako to už s patologickými vecami býva, aj konšpiratívna mentalita má svoju navonok celkom nevinnú a miernu formu v podobe psychologickej predispozície. Hovorme chvíľu o tom, že každý máme sklon vnímať a vysvetľovať veci, ktoré nám prináša život, istým akoby štandardizovaným spôsobom. Ak sa v našom živote prihodí čokoľvek negatívne, musí naša myseľ hľadať vysvetlenie, príčinu. Robíme to automaticky, rodíme sa s touto potrebou. Svet, v ktorom poznáme súvislosti, je totiž menej hrozivý ako ten, o ktorom nič nevieme. Ak teda vyletíme zo skúšky či zamestnania, ak nás opustí naša láska, naletíme podvodníkom, prehráme vo voľbách a podobne, okamžite hľadáme príčinu. Psychológovia ako Miles Hewstone hovoria o kauzálnych atribúciách – príčinách, ktoré si podvedome vyberieme ako vysvetlenie pre naše súkromné katastrofy.
Spôsob, ktorým si vysvetľujeme náš osud, má niekoľko pomerne jasne rozlíšiteľných rozmerov. Ak hľadáme príčinu v sebe, je to tzv. interná kauzálna atribúcia, ak v iných, je to externá atribúcia. Ak je vysvetlenie, ktoré sme našli, platné len pre tento prípad, je to špecifická atribúcia, ak môže naše vysvetlenie platiť na všetko, je to globálna atribúcia. Ak ide o príčinu z nášho pohľadu nemennú, je to stabilná atribúcia, ak sa môže meniť, je nestabilná. A podľa toho, či máme na tú príčinu nejaký vplyv, je kontrolovateľná, či nekontrolovateľná. Konkrétne: ak si napríklad povieme, že nejaké naše zlyhanie súvisí s nedostatkom nášho talentu v danej veci, tak sme si vybrali kauzálnu atribúciu, ktorá je interná, špecifická, stabilná a nekontrolovateľná. Inak povedané, príčina je v nás, týka sa iba tejto veci, nedá sa čakať, že by sa to zmenilo a nič s tým nenarobíme.
Zaujímavé je, že najmä internalita a externalita, teda hľadanie viny v sebe a mimo seba, mávajú charakter osobnostnej črty – jedným či druhým spôsobom si obyčajne vysvetľujeme všetko, čo nás postihne. Ak vždy hľadáme príčinu našich súkromných prehier mimo seba, máme vo svojej mentálnej výbave asi ten najdôležitejší prvok konšpiratívnej mentality. Konšpiratívne teórie sa nám môžu stať drogou. Diabolské na celej veci je, že v živote nás často postretnú prehry a katastrofy, ktorých príčina leží objektívne mimo nás, a že obviňovanie seba samého za každých okolností
tiež nebýva výhrou. Kľúčom k zdravému rozumu sú tie zvyšné rozmery atribúcií – teda špecificita, stabilita a kontrolovateľnosť. Ľudsky povedané, ak aj vidíme, že krivdu pravdepodobne spôsobil niekto iný, je dôležité vidieť, že to je konkrétna osoba (osoby), a nie celý národ či svet, môže sa to zmeniť a sme schopní to ovplyvniť. Kauzálne atribúcie majú politické dôsledky.

Príbeh zo Slovenska
V roku 1997 nás na summite NATO v Madride definitívne vyradili spomedzi uchádzačov o členstvo v tejto organizácii. Vzápätí sa vyrojili najrôznejšie interpretácie tohto faktu – politické kauzálne atribúcie. Zúčastnil som sa na ich výskume a výsledky tejto analýzy sa stali súčasťou publikácie Slovensko v šedej zóne?, ktorú vydal Inštitút pre verejné otázky. Jasne sa vtedy od seba oddelili dve skupiny politikov a publicistov podľa štýlu svojej interpretácie. Externalisti, teda tí, ktorí videli príčinu našej diskvalifikácie mimo nás, patrili bez výnimky do prostredia vtedajších vládnych strán – HZDS, SNS a ZRS. Na ilustráciu prepis neupraveného magnetofónového záznamu jedného z respondentov v tejto skupine: „Ja si myslím, že je to forma normálneho nátlaku, pretože tie zotrvačné sily, hegemoniálne sily v Európe sa nezmierili po prvé s tým, že vzniklo samostatné Slovensko. Oni sa dosť ťažko zmierovali s tým, že vzniklo kedysi samostatné Československo. Mali predstavu o určitom kompaktne skonsolidovanom a hegemoniálne riadenom... výseku Európy.“ Tento typ videnia príčin nášho vyradenia v Madride bol vyhodnotený ako „externý, stabilný, globálny a nekontrolovateľný“ a záver bol, že je pre túto skupinu „charakteristické uzavreté až paranoidné videnie sveta. Je to svet konšpiračných teórií, národných mýtov a izolácie od ’neprajného’ zahraničia. Je málo pravdepodobné, že tí, ktorí vidia príčiny nezaradenia Slovenska v ’hegemonistických silách’ a podobne, budú mať tendenciu čokoľvek meniť na vlastnom správaní. Pri takomto videní príčin je prakticky vylúčené, aby tento vyhranený typ zmenil svoje správanie a účinne ovplyvnil skutočné relevantné faktory zahraničnopolitického postavenia Slovenska.“
Konkrétni aktéri tohto príbehu naozaj nezmenili dodnes svoj pohľad na to, čo sa vtedy stalo (pozri napríklad Mečiar či Gašparovič) a ťažko povedať, či vtedy (i dnes) išlo o účelové a vedomé popretie vlastnej viny, alebo o univerzálny pohľad na svet. Najskôr o zmes oboch. Ešte ťažšie je povedať, či spoločná vina vytvára súdržné bratstvo s paranoidným pohľadom na svet, alebo ľudia s konšpiratívnou mentalitou prirodzene inklinujú k politickým stranám, na pôde ktorých sa takýmto interpretáciám sveta darí, či ktoré dokonca majú konšpirativizmus ako základnú ideologickú agendu. Ja skôr verím na to druhé – konšpirativizmus vystúpil z obskúrneho tieňa záujmu sociálnych psychológov a vytvoril si vlastnú politickú reprezentáciu. Nielen na Slovensku. Myslím, že sa dá spoľahlivo a úspešne uzavrieť stávka, že títo ľudia podobným spôsobom interpretujú aj svoje čisto osobné a súkromné prehry.


Pokračovanie v ďalšom čísle
Domina.