Mapa stránky

Streda, 12 Jún 2013 00:00

V tých heroických časoch, keď ešte bola nemecká psychológia dobrodružstvom myslenia (denken), niekedy v začiatkoch 20. storočia, sa dosť pohádali dvaja velikáni psychológie – mladší Karl Bühler a ctihodný kmeť Wilhelm Wundt. Išlo najmä o introspekciu, čiže nazeranie do vlastnej mysle, ako o metódu skúmania. Starému Wundtovi sa nepáčila. Mnohé podobné dôležité spory ukončili nakoniec v roku 1938 nacisti, ktorým sa bridilo už samotné slovo myslenie (denken). Ale to už bol profesor Wundt dávno mŕtvy a Karlovi Bühlerovi sa podarilo emigrovať do Spojených štátov – aj s psychológiou. Po Karlovi Bühlerovi zostal aj jeden úžasný termín, ktorý (takmer) zľudovel – takzvaný Aha-Erlebnis, čiže zážitok aha. Ide o okamih, keď človeku svitne, keď sa mu v mysli náhle vynorí riešenie, pochopenie, keď sa náhle spoja chaotické a neprehľadné detaily do zmysluplnej stavby – ako keď sa hrad náhle vynorí z hmly. Už Bühler si všimol, že zážitok aha je „lustbetont“, teda slastný – keď človeku náhle svitne, keď niečo pochopí, je to pôžitok. Pravda, okrem prípadov, keď sa človeka naopak zmocní hrôza – lebo aj také zážitky aha sú, všetci ich poznáme.

Myšlienkový pochod, ktorý predchádza zážitku aha, spravidla nevieme opísať, lebo prichádza náhle. To je však fajn, lebo pochodujúce myšlienky bývajú nepríjemné – najmä ak majú uniformy. Psychológovia tiež hovoria, že ak ide o riešenie problému, máme sklon hneď ho použiť a okrem pôžitku prichádza aj skalopevné presvedčenie o správnosti náhle objaveného riešenia. To aha je totiž natoľko opojné, že sa ho nechceme vzdať. Vieme byť naozaj zanovití, ak hrozí strata pôžitku z poznania a držíme sa toho aha aj vtedy, keď sú fakty proti. Psychológovia tiež vravia, že tieto veci – náhlosť, pôžitok a presvedčenie o správnosti, sú vždy spolu, sú neoddeliteľnou súčasťou celku aha. Ešte ukážem, že potenciálne nebezpečného celku.

Pôžitok, slasť z pochopenia, z vyriešenia čohosi, je návyková. Chceme to elektrizujúce aha zažívať znovu a znovu. Preto u niektorých z nás tá vcelku nevinná posadnutosť hlavolamami, krížovkami, testami, hádankami či sudoku. Chceme znovu a zas zažiť triumf a slasť z víťazstva nad záhadou, hoci aj drobnou, potvrdenie intelektu. Sú to legitímne a neškodné radosti a skutočne cibria ducha. No a tá potreba zažiť slasť z pochopenia samozrejme dvojnásobne ovláda tých, ktorí sa profesionálne zaoberajú riešením veľkých záhad prírody, teda o vedcov. Tí sú priamo narkomanmi slasti z okamihov, keď im náhle svitne. Nevedia sa jej nabažiť. Tým výnimočným medzi nimi sa tej slasti aj dostáva. Ale len im, nemnohým. Ich svety sú žiaľ pre väčšinu ľudí veľmi vzdialené. Zvyšní vedci si tej slasti z objavu len tu i tam cucnú, väčšina ani len to, a v zostávajúcom čase sa vzájomne citujú. Nuž a neverili by ste, akému vysokému percentu ľudí ich neprajný osud (a iné nedostatky, trebárs skromná inteligencia) slastný zážitok z pochopenia čohokoľvek celý život odopiera. Ale aj oni túžia chápať záhady, lebo nepochopiteľný svet je pre každého desivý, a odmietajú akceptovať smutnú pravdu o svojej mentálnej výbave. Preto sa tak ľahko šíria falzifikáty pravdy, skratkové riešenia, lacné voloviny, napríklad neuveriteľne hlúpe ale aj rafinované konšpiračné teórie, ktoré otvárajú aj tým najobmedzenejším dvere do záhrady rozkoší zo zážitku aha.

Eric Hoffer pred polstoročím poznamenal, že do prázdnych hláv je preto také ťažké niečo dostať, lebo v skutočnosti nie sú prázdne, ale kompletne zapratané hlúposťami. Najľahšie by bolo povedať, že to sú práve tie hlavy, v ktorých žijú divoké konšpiračné teórie. Paradoxne, tých sa tam zmestí hocikoľko. Ale to by bolo nedorozumenie. Konšpiračné teórie si nájdu cestu aj do hláv, ktoré vonkoncom nie sú prázdne. Sem tam, a vôbec nie zriedka, si nájdu cestu aj do hláv, ktoré inak svojho majiteľa zdobia. Myslím bystrosťou, nie antickou krásou profilu. Ako keby nikto nebol úplne imúnny. Vysvetlenie je jednoduché – zážitok aha a komfort, ktorý poskytuje, je opojný a poskytuje intelektuálnu slasť z pochopenia, aj keď ide o falzifikát skutočnosti, napríklad teóriu o neexistujúcom sprisahaní, najlepšie svetovom a úplne najlepšie svetovom židovskom. Aj heroín funguje, a je to iba falzifikát endorfínu, prirodzeného mozgového opiátu. Falzifikát omnoho mocnejší, než endorfín samotný.

A tak rozumbradovia priemerného či podpriemerného ducha sedia pred monitormi a gúglujú šírym svetom v nádeji na to slastné aha. A nájdu, koľko len chcú. K falzifikátom ich to ťahá najviac, lebo sú v tom zložitom svete zrazu tak krištáľovo jasné a jednoduché. Pravda, napríklad tá nekonšpiračná pravda kritických vedcov či historikov, taká nebýva. Býva ťažká, zložitá, mnohoznačná, často neúplná. Nemusí sa nám páčiť. Nemusíme v jej svetle vyzerať dobre. Pre duše, ktorým príroda odmietla nadeliť kritický intelekt, sú konšpiračné teórie alkoholom z čierneho trhu a opiátom zároveň. Spomenul som už, že život im skutočné záblesky poznania nedopraje často, a zrazu, ako manna nebeská, mocný zážitok aha. Čo aha, AHA!. Napríklad: „Tak to teda bolo s pádom dvojičiek Svetového obchodného centra – žiadni islamisti, ale Mossad, pravdepodobne spolu s americkou vládou, lebo Židia v tých budovách neboli! Že boli? Tak to dokážte! Tu, na anonymnej internetovej „diskusii“ a ihneď!“ Natískajúca sa neistota o schopnostiach vlastného intelektu je fuč a je tu opojenie z pochopenia. Aha! Môžu my oni rozprávať, ja už viem, kto to tu všetko riadi a kto je za tým či oným. Už som to pochopil, už mám konečne intelektuálnu prevahu. A je to veľká slasť – vedieť, chápať. Na to, že by mohlo ísť o falzifikát pravdy, zážitkom aha opojená duša trpáka ani nepomyslí. Konšpiračná teória je aj zázračný liek na nízke sebavedomie. Umožňuje aj najväčšiemu ťulpasovi hľadieť na tých, ktorí nie sú „in“, pochybovačom, zvrchu.

Omamný zážitok aha z konšpiračných bludov, najmä ak sú kontaminované nenávisťou, spôsobuje malígne epidémie, ktoré vytvárajú pôdu pre prípadný výbuch násilia, pogrom na domnelých sprisahancov. Už to tu bolo a nie raz.

Takže, ak narazíte v kníhkupectve na bestseller, ktorý sa míňa ako teplé rožky, a v ktorom sa píše o tom, kto ovláda svet a spôsobuje jeho biedy, ak vám ten brak budú pchať pod nos vaši známi a vzrušeným hlasom sa budú pýtať „čítal si?“, ak vám podobný organizovaný systém pravdepodobne sa tváriacich bludov príde mailom od bohviekoho, vedzte, že ste narazili na obchod s nebezpečnou a prudko návykovou drogou.

No ale čo tí, ktorí nie sú hlúpi a bludom veria? Paradoxne, to je z pohľadu psychológie menší problém, než by sa zdalo. Intelekt nechráni pred výtržnosťami emocionálnej časti nášho mozgu. Konšpiračné teórie tiež niekto vymýšľa, spravidla niekto nie celkom hlúpy a tiež dosť usilovný, ba posadnutý. Nerobí to cynicky, s vedomím, že ide o lživý konštrukt, ako to robila cárska ochranka, keď vyrábala pamflet „Protokoly sionských mudrcov“. Autor konšpiračnej teórie má síce spravidla druhotriedny intelekt, ale nie je to negramotný hlupák. Obyčajne je eklektik, ktorý si tie bludy tvorivo požičiava z ich nekonečného rezervoáru, recykluje a znovu namiešava a pridáva to svoje. A má tiež z toho mocný zážitok aha. Kompletný – so slasťou z pochopenia a s presvedčením o svojej neomylnosti. Nedávno som kohosi podráždil poznámkou, že diskusia s človekom uzatvorenej mysle nemá význam. Nuž nemá. Svojho AHA! sa nevzdá.