Mapa stránky

Sobota, 19 Apríl 2014 09:10

Oberanie iných národov o slobodu vzbudzuje vlastenecké nadšenie. Aj stratu vlastných občianskych slobôd sprevádza celonárodné nadšenie. Z toho vyplýva, že pravidelné mocné poryvy vlasteneckých citov sú rovnocennou náhradou za stratenú slobodu.

 

 

Nadšením a návalom vlasteneckých citov sa zadúšali prítomní poslanci pri prejave prezidenta Vladimíra Putina v ruskej Štátnej dume, čo je čosi ako v iných krajinách parlament (napríklad v Iráne). Prejav to bol historický – išlo o uznanie krymského referenda, inak povedané o anexiu Krymu. Vladimír Vladimírovič nenechal Dumu na pochybách, že to bol on a len on, ktorému Rusko za tento dobyvateľský úspech vďačí. Postavil sa tak rovno vedľa Kataríny Veľkej, ktorá už raz Krym k samoderžaviu pripojila v roku 1784. Absolútny rozpor tohto kroku s medzinárodným právom a zmluvnými záväzkami Ruska voči Ukrajine, či jeho brutálna ľudská nehoráznosť, nijako nenarúšali vlnu vlasteneckého nadšenia Dumy, a tak sa týmito právnickými detailmi nenechajme rušiť ani my, lebo toto je úvaha o nadšení a návaloch citov a nie o nejakom medzinárodnom práve. Vlastne sa dá povedať, že z pohľadu národného sú city vždy dôležitejšie, ako ich príčina.

Vlastenecké citové poryvy Dumy museli byť naozaj mocné. Znalec ruských reálií Jefim Fištejn vo svojom kvetnatom opise tejto udalosti píše, že niektorí počas prejavu vstávali a do Putinových rečníckych prestávok čosi súhlasne vykrikovali, ženy nahlas vzlykali od šťastia, omdlievali a z mdlôb ich potom pravidelne vytrhávali vlny frenetického potlesku. Vraj tiež prítomní komunisti (dodávam, že je ich v Dume veľký počet, teda možno prakticky všetci, hoci nepriznaní a rôzne premenovaní, vrátane „liberálov“ Vladimíra Žirinovského, ktorí sú zároveň a nie iba tak trochu fašisti), ozdobení mašľami vo farbách svätého Juraja, patróna ruskej armády, sa okázalo križovali a volali na slávu: „Hospodin buď pochválený!“. Jefimovi Fištejnovi patrí vďaka za plastický opis, ktorý umožnil aspoň sprostredkovane nahliadnuť do duší poslancov Štátnej dumy. Pre psychológa hrabúceho sa v histórii kolektívnych a národných citových poryvov to je dosť desivý pohľad. Vladimírovi Putinovi zasa patrí vďaka, že duše z Dumy tak poodhalil, vytiahol na svetlo božie. A svoju dušu poodhalil v prejave tiež. Mimochodom, pohľad to ešte desivejší. No a to nadšenie a citové vzopätie, exaltovaná hrdosť na tak poľahky obnovenú ilúziu národnej veľkosti, sa zo Štátnej dumy rozliali do celej ruskej spoločnosti. Štátne médiá ochotne pomohli. Ilúzia národnej veľkosti sa rozlieva tým ľahšie, čím väčšmi je ilúziou, čím je vzdialenejšia od pravdy (niekedy na ilúziu vlastnej sily a významu stačí hokej, všakže, krajania moji). Zároveň sa predáva tým ľahšie, čím viac potláčaných pocitov menejcennosti, čím viac pocitov poníženia zo stratenej bývalej (imperiálnej) národnej veľkosti kolektívna duša národa skrýva. To najmä. Už cárske ruské samoderžavie trpelo mesiášskym komplexom a ilúziou o vlastnej civilizačnej úlohe. Stalin pokryl väčšinu dnešného Ruska, od ďalekej zamrznutej Kolymy a Magadanu až po Ukrajinu, kosťami obetí Gulagu. Nik sa už presne nedozvie, či tých umučených otrockou prácou a zavraždených bolo 20 alebo 30 miliónov. Z ich smrti a otrockej práce vybudoval materiálne impérium, zo surového potlačenia slobody iných národov a z teroru vykresal obludného obra, ktorého tieň padal na polovicu zemegule. Tieň zvieracej úzkosti z Gulagu a NKVD sprevádzalo v ruskej duši vedomie, že rovnakú úzkosť zažíva svet zo sovietskych zbraní, z ohromujúceho množstva tankov a medzikontinentálnych balistických rakiet s nukleárnymi hlavicami, úzkosť z možnej záhuby všetkého živého v mene... no, konečného víťazstva svetového proletariátu, predsa. Alebo takého niečoho. Na pocit vlastnej národnej veľkosti v duši drobného človeka, ruského či ktoréhokoľvek iného, je to, že sa vás celý svet bojí, viac než dosť, najmä keď je ten všedný sovietsky život taký plný mizérie a nedostatku všetkého, predovšetkým ale bez akejkoľvek viditeľnej veľkosti.

A zrazu tresk – a bolo po impériu. Sovietsky koncentračný tábor národov sa rozpadol. Estónci, Lotyši, Litovci, ale ani Ukrajinci, Bielorusi či Kazachovia, v ňom už nechceli žiť a nebolo sily, ktorá by tie ostnaté drôty udržala. My, teda východní Nemci, Česi, Poliaci, Slováci, Maďari a ďalší, sme povedali „Odíďte z našej krajiny!“ už predtým. A bolo aj po veľkosti. A prišiel pocit poníženia, lebo spomedzi ubolených lúzrov patria národy, ktoré prišli o impérium, k tým najubolenejším. To všetko sa vydralo na povrch z ubolenej kágébáckej duše Vladimíra Putina, keď povedal, že najväčšou historickou katastrofou bol rozpad Sovietskeho zväzu. Tých 20 či 30 miliónov zavraždených nespomenul, asi tí mŕtvi boli tiež súčasťou hrozivej veľkosti, za ktorou sa mu cnie. A ktorú sa pustil obnovovať, pokračujúc v nesmelých pokusoch svojho predchodcu. Tu je v stručnosti prvá epizóda obnovovania veľkosti, spolu s prvým vlasteneckým nadšením:

„Urááá!“, zvolal pred svedkami i kamerami ruský prezident Boris Jeľcin 12. júna 1999. Dôvodom jeho, dnes už takmer zabudnutého, návalu víťazoslávnej prezidentskej vlasteneckej radosti bolo to, že kolóna asi tridsiatich obrnených transportérov ruskej armády vezúcich 250 výsadkárov dorazila na letisko v kosovskej Prištine. Ruskí výsadkári a vojaci obsadili letisko skôr, než tam stihli prísť vojenské jednotky NATO po oficiálnom skončení kosovskej vojny. Treba dodať, že v rozpore s dohodou. Rusi narýchlo premaľovali na svojich transportéroch nápis SFOR na KFOR (Kosovo Force), čiže podvádzali. Nasledovali chvíle napätia, konflikt medzi silami NATO a Rusmi visel na vlásku. Nakoniec sa nestrieľalo, ale vo frustrovanej ruskej národnej duši sa už vtedy zobudil plamienok nadšenia – možno tá veľkosť predsa len nie je celkom fuč. „Urááá!“, zvolala vtedy spolu s Borisom Jeľcinom nemalá časť ruského národa. „Urááá!“, volá po tieto dni na pokyn Vladimíra Putina nemalá časť ruského národa, bezpochyby s nádejou v duši, že ešte prídu väčšie veci – nielen Charkov, Doneck, Luhansk, ale aj...

Exaltované city, najmä tie národné, takpovediac veľkostné, vyhasínajú len neochotne. Človeku davovému sa ich žiada stále viac. Môžeme sa teda od Rusov na čas vzdialiť bez obáv, že by sme ich o chvíľu našli v inom rozpoložení. Vzdialime sa v čase späť do roku 1938 a zavítame do Nemecka a Rakúska. Tento historický výlet od azbuky k schwabachu robíme výlučne preto, aby sme zhliadli nefalšované poryvy vlasteneckých citov také podobné tým súčasným ruským. Nemá to byť historická ani geopolitická analógia, iba o tie prejavy citov ide. Pri „anschlusse“ Rakúska 12. marca 1938 vítali nemeckých vojakov a Hitlera vezúceho sa v otvorenom aute na uliciach rakúskych miest nadšené davy. Muži sa nekrižovali ale hajlovali so vztýčenou pravicou. Ženy držali pravicu vztýčenú rovnako ako muži, k tomu vzlykali a utierali si vreckovkou slzy nefalšovaného dojatia. Nemci urobili, plní mocných vlasteneckých citov, pod Hitlerovým vedením prvý krok k národnej veľkosti – k impériu, k ríši. Konkrétne k Tretej ríši. Referendum v Rakúsku o pripojení k Ríši usporiadali Nemci až o mesiac a za hlasovalo 99,7561 percenta, čo je fakt seriózne číslo. Mimochodom, filmové dokumenty z tých čias sú plné autentických nemeckých vlasteneckých citov, a tiež na nich vidno množstvo hystericky vzlykajúcich žien v prvých radoch pri Hitlerových blúznivých rečníckych cvičeniach. Ani v tomto prípade nebolo nemecké nadšenie nijako narúšané faktom, že anexia Rakúska bola v rozpore s medzinárodným právom a zmluvami. Konkrétne s Versailleskou zmluvou, ktorá priamo zakazovala spojenie Nemecka s Rakúskom.

Mocné vlastenecké city vznikajú teda ako vedľajší produkt porušenia medzinárodného práva. Odvážnejšia hypotéza je, že tie mocné vlastenecké city sú priamo zmyslom porušovania medzinárodného práva, inak by to predsa najrôznejší diktátori nerobili tak pravidelne. Diktátori potrebujú nadšený ľud. A to nie je hypotéza.

No a zamýšľaním sa nad osudmi národov môžeme dospieť k ďalším tvrdeniam: Oberanie iných národov o slobodu vzbudzuje vlastenecké nadšenie. Aj stratu vlastných občianskych slobôd sprevádza celonárodné nadšenie. Z toho vyplýva, že pravidelné mocné poryvy vlasteneckých citov sú rovnocennou náhradou za stratenú slobodu. Vzopäté vlastenecké city v hysterickej podobe viazané na ilúziu o vlastnej národnej veľkosti boli opakovane predzvesťou vojnových tragédií. Národy teda kráčajú v ústrety vlastnému tragickému osudu s nadšením a piesňou na perách. Urááá!