Mapa stránky

Nedeľa, 29 November 2015 16:34

Médiá a európski politici v reakcii na parížske teroristické zabíjanie začali vzrušene preberať tézu, že proti Islamskému štátu musí vzniknúť široká koalícia spolu s Putinovým Ruskom. Vytvorili až dojem nedočkavého predsobášneho chvenia – už aby to bolo. „Teror zblížil veľmoci“ napísal na čelnej strane aj slovenský mienkotvorný denník. Ajhľa, teror, ten osvedčený krvavý čarovný prútik spájajúci nespojiteľné. Francois Hollande sa pobral s mierovo-vojnovou ratolesťou do Moskvy aj Washingtonu s cieľom vybudovať veľkú koalíciu a Donald Tusk, ktorý by ako Poliak mal mať ohľadne Rusov lepšie inštinkty, vyhlásil, že „spolupráca medzi Spojenými štátmi a Ruskom je kľúčová“. Aha. A v čom? Nuž vo vojne proti Islamskému štátu (IŠ). Takže si treba rozobrať dve otázky: Proti komu tá vojna, a s kým sa v nej ideme spájať.

Vojna proti komu?

Ak plánujeme viesť vojnu (čo je veľmi vážna vec), je rozumné najprv si ozrejmiť, kto je ten nepriateľ, aký má k nám vzťah a aké sú jeho zámery či motivácia. Kto to je, ten Islamský štát? Nuž sama sa tak nazvala dcérska firma pôvodnej al-Kájdy, ovládajúca územie častí Sýrie a Iraku (pôvodne iba na severozápade Iraku), v danej chvíli rozlohou veľké asi ako Česká republika. Nie je to kompaktné teritórium, skôr pruhy územia väčšinou v púšti, ale tiež v úrodnom páse medzi riekami Eufrat a Tigris. Patria k nemu aj veľké mestá, napríklad iracký Mosul. Na území pod kontrolou IŠ žije asi 6 miliónov ľudí. Počet bojovníkov IŠ sa odhaduje na 20 až 50 tisíc. Priebežne ich v boji zabíjajú lietadlá, drony a najmä kurdské jednotky, ale zo všetkých končín sveta prichádzajú stále noví bojovníci. Životnosť takého radového bojovníka, počnúc mesačným výcvikom a nadobudnutím sexuálnej otrokyne či dvoch, až po odchod za 72 pannami do raja, sa vraj odhaduje na dva mesiace. Niektoré zdroje uvádzajú, že už stihlo padnúť v boji asi 20 tisíc bojovníkov IŠ. IŠ tvrdí, že je kalifátom a aj sa tak dovnútra i navonok správa. Kalifát je politická forma islamskej spoločnosti, ktorá sa ustálila po smrti proroka Mohameda, keď na jej čele bol kalíf (chalífa), absolútny vládca – „tieň Boha na zemi“. Posledný historický kalifát bolo osmanské Turecko a zrušil ho otec moderného Turecka Mustafa Kemal v roku 1924. Najdôležitejším prvkom kalifátu je od historických počiatkov až po dnešok jeho právny systém – šaría. Na čele IŠ je Abu Bakr al Bagdádí. Je to jeho panovnícke meno – Abu Bakr, inak prorokov svokor, bol prvý kalíf po prorokovej smrti. Al Bagdádí znamená jednoducho miesto, odkiaľ pochádza. Al Bagdádí je starý terorista a údajne tiež islamský učenec s doktorátom z islamských štúdií z bagdadskej univerzity. Kalífom sa stal tak, že sa za neho prehlásil. Islamský štát masovo vraždí, popravuje inovercov či nevercov na tisíce (medzi obeťami prevažujú ale aj tak moslimovia, ktorí sú označovaní za kacírov či neveriacich), nakrúca z tých vrážd strašidelné videá, zverejňuje ich na internete, zotročuje zajaté ženy iného vierovyznania a vlastne neexistuje zverstvo, ktoré by nebol ochotný spáchať. A organizuje vraždenie po svete. Od svojej materskej organizácie al-Kájda sa líši predovšetkým tým, že kontroluje konkrétne územie (preto štát), spektakulárnym internetovým videomarketingom a tým, že jeho bojovú silu tvoria moslimovia z veľkej časti pochádzajúci z krajín mimo Blízkeho východu – z krajín Európskej únie (Francúzska, Belgicka, Veľkej Británie, Nemecka, atď...), z Ruska či Čečenska, z Kanady, zo Spojených štátov. IŠ znamená konečne ultimátne náboženské dobrodružstvo pre mladých sociopatov zo všetkých moslimských komunít Západu. Alebo len adrenalínové dobrodružstvo spojené s vidinou prisľúbených sexuálnych otrokýň a beztrestného zabíjania. Programom IŠ je nasolenie vlády islamského práva šaría na čo najväčšom území. Aj v Európe, ak to pôjde.

No ale v tom sa IŠ nelíši od matky, z lona ktorej vyšiel – teda od al-Kájdy. A ani od iných príbuzných firiem radikálneho islamu – teda od egyptského Moslimského bratstva, od odnože tejto organizácie Hamasu v Gaze, ani od Hizballáhu v Libanone (a teraz i v Sýrii), Islamského džihádu palestínskych Arabov, Boko Haram v Nigérii a Mali, či Frontu an-Núsra v Sýrii. Tie všetky filiálky a odnože toho istého sú rovnako nebezpečné pre západný svet, ako IŠ. Hizballáh s iránskou podporou už vraždil v Buenos Aires, aj v Bulharsku. Al-Kájda vlastne všade – v New Yorku, Madride aj v Londýne, ale tiež v Bagdade či Bejrúte. Tie všetky filiálky a odnože tu budú, aj keď z Islamského štátu Rusi vybombardujú aj dušu (o čom sa dá úspešne pochybovať) a keď z mesta Rakka ostanú len kamene v púšti. A s nimi tu ostane aj teroristická hrozba – či už sa vo vojne proti IŠ Západ spojí s Ruskom, alebo nie.

S kým máme ísť spolu do vojny?

To je tá druhá otázka. Ak sa plánujeme spojiť s niekým vo vážnej veci (a vojna je veľmi vážna vec), je rozumné najprv si ozrejmiť, kto to je, aký má k nám vzťah a aké má zámery. Nemusia byť rovnaké, ako tie naše, môžu byť aj úplne opačné. Ani vedomosti o jeho motívoch nemôžu škodiť. S kým sa to chceme teda spojiť v prípade Putinovho Ruska?

Ako „uvedenie do problematiky“ nech poslúži agentúrna správa z piatka 20. novembra. Podľa nej britské vojenské stíhačky Typhoon vzlietli vo štvrtok večer zo Škótska, aby zadržali dva ruské diaľkové bombardéry TU-160, ktoré sa priblížili k britskému vzdušnému priestoru nad Atlantikom. Bolo jasné, že dva bombardéry neprišli naozaj zhadzovať bomby, rovnako ako bolo jasné, že sa neprišli priateliť. Bolo tiež jasné, že keby britské stíhačky nevzlietli, bol by to signál, že obrana nefunguje či spí a najbližšie si môžu bombardéry trúfnuť aj bližšie. Nebol to ojedinelý prípad, v priebehu posledných rokov ich je stále viac, desiatky. V januári tohto roku si Británia predvolala ruského veľvyslanca, aby vysvetlil podobný incident, pri ktorom ruské bombardéry leteli nad Lamanšským prieplavom tak, že britské orgány museli presmerovať civilné lety. Ako to ten ruský veľvyslanec vysvetlil, agentúry neuvádzajú. V siláckom neverbálnom konfrontačnom slovníku studenej vojny ide o predvádzanie sily na priedomí nepriateľa s cieľom zastrašiť. Je to jazyk studenej vojny, lebo sme v novej studenej vojne. Presnejšie Rusko s nami je v studenej vojne. Treba dodať, že sa piatkový incident odohral presne v okamihu verbálnych navrávačiek európskych hodnostárov smerom k Putinovmu Rusku. Zrejme aby bolo jasné, kto je tu ten väčší pes.

Putinovo Rusko prirovnal americký senátor John McCain k benzínovej pumpe riadenej mafiou. Je v tom viac než len ozvena pravdy. Vladimír Putin vytvoril v Rusku policajný režim posadnutý veľkoruským spasiteľským nacionalizmom. Okrem paranoje, dezinformácií a konšpiračných bludov o snahách Západu a Ameriky zničiť Rusko a jeho dušu, zamoril ruské vládne médiá nevkusný Putinov kult osobnosti. Slobodní novinári sú zastrašovaní, občas aj vraždení. Pestrú a modernú ruskú kultúru vytlačila spiatočnícka, xenofóbna a účelovo homofóbna kultúra oslavujúca silu a „konzervatívne národné hodnoty“. Ak má tento hodnotový svet k niečomu obsahovo blízko, je to fašizmus.

Putinovo Rusko napadlo v roku 2008 Gruzínsko a odtrhlo z neho Abcházsko a Južné Osetsko. Putinovo Rusko anektovalo polostrov Krym a napadlo východnú časť Ukrajiny, kde v nedokončenej vojne dodnes zomierajú ľudia. Putinovo Rusko investuje obrovské prostriedky do zaplavovania verejného priestoru Západu dezinformáciami, lžami a konšpiračnými bludmi. Zároveň si vytvára v krajinách Západu korumpovaním a regrutovaním užitočných idiotov piate kolóny podkopávajúce lojalitu ľudí k západným inštitúciám. Je to vyslovene nepriateľská činnosť, ktorá má rozdeliť a oslabiť EÚ a zničiť samotnú podstatu NATO – transatlantické spojenectvo. Rusko otvorene financuje a podporuje extrémne politické subjekty v Európe, ktoré sa zväčša ani netaja cieľom rozbiť Európsku úniu. Putinovo Rusko je nepriateľ našej slobody a nijako sa tým netají.

Nuž a pár slov ruským zámerom. Chce Rusko naozaj rozdrviť Islamský štát? Jeho sýrsku časť nepochybne, ale začalo s tým až po teroristickom útoku IŠ na ruské civilné lietadlo nad Sinajom. Dovtedy mu bol Islamský štát ukradnutý, lebo priamo nebojoval s Asadovými jednotkami a ruské lietadlá bombardovali predovšetkým protiasadovských vzbúrencov najrôznejšej afiliácie, nie pozície IŠ. Rusko zjavne chce obnoviť na území Sýrie štát, ktorý bude jeho klientom, a ktorý nemusí nevyhnutne pokrývať celé sýrske územie – to už asi ani nepôjde, lebo ani Kurdi sa tak ľahko nevzdajú územia, ktoré si vybojovali. Preto je najlepším partnerom Putina práve Bašar al-Asad, a preto ho Rusko nenechá padnúť. Chce si tam tiež natrvalo poistiť základňu ruského vojenského námorníctva, vybudovať leteckú základňu, a tiež trvalú základňu ruských pozemných síl. Znamenalo by to znovunastolenie pôvodného sovietskeho mocenského postavenia v Stredomorí. S Iránom, s ktorým si najnovšie Vladimír Putin tak priateľsky hrkúta, má spoločný cieľ – vytlačiť vplyv USA a Západu z regiónu. Sú to zámery, ktoré máme so Sýriou aj my, teda Západ? Je v ruskom scenári vo výhľade aj demokratická a slobodná Sýria? Ani náhodou. To je dokonca v súvislosti s Putinom dosť smiešna predstava. Aj keď sa ruské silácke bombardovanie pozícií IŠ, ktoré neberie nijaké „slabošské“ ohľady na prípadné civilné obete, môže mnohým morálne ochrnutým Európanom páčiť.

Potrebuje Západ naozaj takú koalíciu?

Sú v dejinách chvíle, keď je čas, aby sa tí slušní spojili trebárs aj so zločincami proti zlu, ktoré je absolútne a ktoré nemožno inak poraziť. Spojenie Ameriky a Británie so Stalinom proti Hitlerovi v 2. svetovej vojne bolo plodom takej chvíle. Existuje aj teraz taká „logika nevyhnutnosti“?

Neexistuje. Aj bez presného zrátania síl je jasné, že Spojené štáty spolu s európskymi členmi NATO, kurdskými milíciami a povedzme arabskými spojeneckými silami z Iraku a Jordánska, majú takú silu, že vymazať džihádistov z Islamského štátu z mapy by ani veľa netrvalo. Ak by na to bola vôľa. Tá síce chýba, lebo nikto nechce obetovať v pozemnej vojne životy svojich vojakov, nie je to však dôvod na vytvorenie koalície s Ruskom, lebo cena by bola privysoká. Morálna aj geopolitická cena. Rusko by si bezpochyby nechalo zaplatiť ústupkami (napríklad okamžitým zrušením sankcií), ktoré by demokratický svet nenapraviteľne a nevratne geopoliticky, ale predovšetkým morálne poškodili.