Mapa stránky

Utorok, 24 Apríl 2018 16:38

George Soros je mýtická postava, ktorá pácha
rôzne neprávosti – organizuje po svete farebné revolúcie, rozvracia štáty,
zaplavuje svet (najmä Maďarsko) africkými migrantmi a platí všetkých
národných (príslušný národ si vyberte sami) nepriateľov. Realizuje svoj plán
ovládnuť svet.

A práve si slovenský predseda vlády všimol, že opäť siahol aj na Slovensko. Už kedysi, pred viac ako dvadsiatimi rokmi, si také čosi v súvislosti s mýtickým Sorosom všimol aj Vladimír Mečiar. Strašný a nebezpečný človek je ten Soros, ktorého možno tušiť za všetkými sprisahaniami, či už lokálneho, alebo globálneho rozsahu. Teda aspoň podľa informácií, ktoré šíria konšpiračné zdroje typu Zem a Vek, a tiež neonacisti, paleokomunisti a politickí cynici typu Viktora Orbána. Existuje, samozrejme, aj reálny George Soros, ktorý s tým mýtickým nemá, okrem podoby na zneužitých fotografiách, nič spoločné. Ten reálny Soros je 87 ročný finančník a filantrop, ktorý sa narodil v Maďarsku a ktorému sa ako židovskému chlapcovi podarilo aj s rodinou prežiť holokaust. Študoval v Londýne, kde bol jeho učiteľom filozof Karl Popper. Karl Popper sa stal Sorosovým mentorom a od neho prebral myšlienky o otvorenej spoločnosti. Ten reálny Soros je tiežÂ aktivista, ktorý neskôr v živote, po páde komunizmu, investoval obrovské množstvo energie a vlastných peňazí do podpory občianskych práv v postkomunistických krajinách, do formovania a vzdelávania novej generácie demokratických politikov, do podpory vzdelávania ako takého, a tiež do vzniku a fungovania nezávislých médií v priestore, v ktorom dovtedy nič také neexistovalo.

Ten mýtický Soros, ktorým sa straší, nič podobné nerobí. Kto čítal utopický román Georgea Orwella 1984, tak v ňom možno spozná fiktívnu postavu Emmanuela Goldsteina. Goldstein je vládou (a povinne aj všetkými obyvateľmi utopickej Oceánie) nenávidená osoba, ktorej tvár možno vidieť len na obrazovkách počas povinných organizovaných extatických „dvoch minút nenávisti“, ktoré sa v Orwellovej knižke pravidelne menia na emočne aj fyzicky vyčerpávajúce orgie zlosti. Románový Emmanuel Goldstein je, podobne ako mýtický George Soros, údajný nepriateľ štátu, ktorý je vyfabrikovaný románovým Ministerstvom Pravdy – inštitúciou vyrábajúcou propagandistické lži. Goldsteina bolo potrebné vymyslieť, aby bolo možné jeho smerom odviesť hnev, strach a frustráciu ľudí žijúcich pod tyraniou. A George Orwell, veľmi bystrý pozorovateľ a vizionár, pochopil, že taká postava musí mať židovsky znejúce meno – preto Goldstein. Tak sa pomaly dostávame k podstate veci. Ten reálny George Soros má ideálne vlastnosti, aby poslúžil ako podklad k tomu konšpirátormi vyfabulovanému zloduchovi Sorosovi – je to ukrutne bohatý človek a predovšetkým Žid, ktorý navyše zbohatol operáciami na finančných trhoch. Sociálny filozof Eric Hoffer napísal: „Zdá sa, že ideálny diabol je cudzinec. Aby sa kvalifikoval za diabla, treba dať domácemu nepriateľovi cudzí pôvod.“ Nuž a neexistuje ideálnejší cudzinec – kandidát na konšpirujúceho diabla – ako Soros.Svojim dlhým životom ako svojim aktivizmom a hlavne štedrosťou dal George Soros úžasný priestor na rozkvitanie bláznivých, simplexných a urážlivých konšpirácii. A pritom nikto na svete neinvestoval toľko z vlastnej energie a z vlastných zdrojov na kultivovanie novej generácie lídrov po páde komunizmu, na podporu občianskej spoločnosti, na vzdelanie, vznik a rozkvet nezávislých médií a v neposlednom rade na pozdvihnutie a vzdelanie Rómskeho etnika. Tým finančným trhom síce v kruhoch konšpirátorov nerozumie nik, ale stačí veľavýznamne povedať: „Veď viete, ako to je...“ a odmlčať sa. A osprostené publikum síce tiež o tom nič nevie, ale súhlasne zahmká, zašumí a hneď sa v ňom hromadí hnev a pobúrenie. A nenávisť, samozrejme. Nenávisť primárne namierená na toho mýtického Sorosa, ale pripravená na univerzálne použitie, presmerovanie a rozvetvenie sa na kohokoľvek, koho opečiatkujeme ako Sorosovho pomáhača. Nenávisť zrodená z lona konšpiračnej teórie je nástroj na uskutočnenie nečistých politických zámerov. Nenávisť je tiež emócia, ktorá vytvára vnímavú pôdu na nekritické prijatie ďalšieho konšpiračného bludu či celého systému bludov.

Argumentovanie mýtickým Sorosom nie je nevinná hra. Je to veľmi nebezpečná hra s potenciálom otráviť paranoidnou nenávisťou spoločnosť a poškodiť celú jej kolektívnu myseľ. A nejde iba o to, že to robia všetky konšpiračné lži. Nebezpečná hra je to najmä preto, lebo je to hra s tou najtoxickejšou konšpiračnou lžou – s antisemitskou konšpiračnou lžou. Takou, ktorá sa tvári, že je „salonfähig“, lebo veď nejde o sprisahanie všetkých Židov sveta, iba o toho mýtického Sorosa, a ten je iba zhodou okolností Žid. Ale nedajme sa klamať – nedal by sa použiť, ak by nebol, „zhodou okolností“, Žid . Ide o cynickú kalkuláciu s latentným antisemitizmom v spoločnosti, ktorý môže takáto konšpiračná fabulácia prebudiť a využiť. Nikto to nemusí vysloviť priamo, veď „všetci vieme, o koho ide“, všakže.

Možno sú takí, ktorí by radi uverili, že „ťah Sorosom“ je akási soft forma konšpiratívneho antisemitizmu, a že vlastne sa nič také nestane, keď tomu ľudia uveria. Nuž stane sa čosi takmer nenapraviteľné – ľudia sa odvrátia od hľadania skutočných vysvetlení a príčin tej či onej mizérie či sociálneho konfliktu, lebo „ťah Sorosom“ tie vysvetlenia poskytol. Vinník sa našiel. Natíska sa slovo, že ľudia osprostejú, ale to nie je spravodlivé, lebo konšpirácia je droga, ktorá môže opantať aj veľmi inteligentnú myseľ.

Ak takú konšpiračnú lož vypustí niekto, kto jej aj verí, treba ho ľutovať, lebo podozrenie, alebo bohuchovaj presvedčenie, že sa iní proti nám sprisahali, vytvára v duši človeka súkromné peklo. Ale to súkromné peklo má potenciál stať sa peklom kolektívnym, ak sa oň s verejnosťou podelí mocný multiplikátor, akým je samozrejme každý predseda vlády. Nota bene, ak je dobrý rečník. Omnoho horšie však je, ak je konšpiračná lož typu „ťah Sorosom“ cynicky nachystaná kdesi v šuplíku pre prípad „emergency“, kde čaká na použitie a je vytiahnutá vo chvíli zásadného politického zápasu či rozbúrených emócií. To znamená, že to dotyčný použije s tým, že mu je úplne ľahostajný devastujúci účinok toxickej konšpiračnej lži na spoločnosť, ak to poslúži jeho politickým cieľom. Alebo ho ani netuší. V každom prípade to je nielen cynické, to je deštruktívne a neodpustiteľné.

Celkom utilitárny „ťah Sorosom“ v podaní populárneho politika, ktorý sa môže tešiť z legitimity „štandardnej“ politiky, zanecháva totiž stopu – legitimizuje v očiach verejnosti argumentáciu Sorosom z úst tých iných, ktorí ju každodenne vdychujú a vydychujú ako svoj kyslík a ktorí ani inak, ako cez antisemitskú konšpiračnú teóriu, nevedia chod sveta a osudy svojej krajiny vysvetliť. A tých je veľa, nie sú to iba najrôznejší neonacisti či iní kotlebovci. „Ťah Sorosom“ môže byť na počiatku paranoje, ktorá znemožní možno aj väčšine občanov vnímať reálne svet a najmä naplní rezervoár kolektívnej nenávisti až po okraj. Urobí to zaručene, ak bude tá konšpiratívna lož opakovaná dokola, čo sa práve deje. Plniť spoločnosť paranoidnou nenávisťou a temnými podozreniami sa vždy vypomstí. Už som citoval Erica Hoffera a dovolím si znovu citovať to, čo som o jeho postrehoch na tému nenávisť napísal pred časom:

„Eric Hoffer publikoval svoje „myšlienky o povahe masových hnutí“ (The True Believer) v roku 1951. Zdá sa mi, že odvtedy na túto tému nikto nič podstatnejšie nepovedal. Nenávisť zaradil na prvé miesto medzi zjednocujúce faktory masových fanatických hnutí. Napísal, že nenávisť je najprístupnejší z jednotiacich elementov. Odtŕha človeka od jeho ja, dáva mu zabudnúť na jeho krivdy a budúcnosť, oslobodí ho od žiarlivostí a závistí, aj hľadania seba. Nenávidiaci človek sa stane podľa Hoffera anonymnou časticou, ktorá sa chvie túžbou splynúť, združiť sa s takými ako on do planúcej masy. Asi má pravdu, nenávisť k iným oslobodzuje človeka od neho samotného. Hoffer tiež napísal, že vášnivá nenávisť môže dať zmysel a náplň prázdnemu životu. Najdepresívnejší spomedzi Hofferových postrehov je ten, že keď sa všetky naše nadšenia, oddanosti, vášne a nádeje začnú rozkladať, uvoľnia (unikne z nich?) nenávisť.“

Premiérov „ťah Sorosom“ pre mňa znamená, že sa hrá s ohňom a nehľadí na dlhodobé dôsledky. Ale činy aj slová politikov mávajú takmer vždy dlhodobé dôsledky, najmä ak deformujú verejný diskurz a kolektívne vnímanie politickej reality. Možno si premiér myslel, že „ťah Sorosom“ mu pomôže vyhrať parciálnu bitku so súperom, a budeme môcť ísť ďalej, ako keby sa nič nestalo. Nuž ale stalo sa. Slovenská spoločnosť je určite po „ťahu Sorosom“ iná. A určite nie lepšia.